Kedysi pradávno, v roku 1963, bol v celej vtedy západnej Európe jediný človek, ktorý tvrdil, že v Československu sa veci pohli, lebo ich pohli na Slovensku, pretože sú to zasa Slováci, ktorí to začali. Bola to napríklad dnes už vďaka Antonovi Blahovi a Janovi Čomajovi dobre zdokumentovaná rebélia študentov, známa ako pyžamová revolúcia, ako aj slovenská snaha hovoriť o tom, že SNP v roku 1944 nerobili civili, ale vojaci. Teda armáda. Tým človekom bol významný západonemecký publicista a spisovateľ, jediný televízny spravodajca západonemeckých TV kanálov vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Teda vo východnom Nemecku, pre ktoré vtedy na Západe mnohí mali len hanlivé označenie dieZone, čím sa myslelo sovietska zóna.

Náš Nemec sa nedal a zlomil odpor vedenia redakcie, napočudovanie všetkých kolegov, pre nápad cestovať niekde na ďaleký komunistický Východ, na nejaké Slovensko. Kto to kedy počul! A ešte tvrdiť, že odtiaľ, z toho Slovenska, o ktorom nikto nič nevie, sa začína zmena, ktorá pohne celým pätnásťmiliónovým Československom. Lenže tento muž mal svoje skúsenosti so Slovenskom. Ako devätnásťročný vstúpil dobrovoľne do vojska, urasteného mládenca zaradili do výberovej jednotky SS. Volala sa Leibstandarte Adolf Hitler. A v roku 1944 bol v radoch jednotky Schill, ktorá zasadila najťažšie údery povstaleckým a partizánskym vojskám. Keď až po roku 2010 vyjde vôbec prvá publikácia o tejto nemeckej jednotke, nasadenej proti SNP, bude niesť tento názov: Smrť sa volala Schill.

Prečo sa tento esesák v roku 1963 hrabal na Slovensko prekonávajúc odpor redakčných šéfov a za chrbtom úsmešky nepochopenia západonemeckých kolegov? „Viete,“ opakoval mi neraz, „pre mňa to bola otázka, prečo sa vlastne Slováci vzbúrili. Prečo v štyridsiatom štvrtom povstali ľudia v štáte, kde sa mali veľmi dobre, netrpeli vojnovými útrapami, krajina nebola obsadená nemeckým vojskom, a teda bola ušetrená tých hrôz, čo sa diali v Poľsku, Ukrajine, Rusku. Aké mali dôvody? Neboli to materiálne dôvody, tým ľuďom nešlo o vlastný prospech. Pritom museli vidieť, čo sa deje vo Varšave, ktorú v tom istom čase zrovnávali nemecké jednotky so zemou a desaťtisíce ľudí hynuli. A prečo sa toľko popieralo, že si to Slováci zorganizovali sami bez cudzej pomoci a hlavnou silou povstania bola Slovenská armáda, a nie partizáni.“

Keď sa náš Nemec, bývalý esesák, ubytoval v šesťdesiatom treťom v hoteli Devín a šiel sa prejsť po nábreží Dunaja, prišiel k nemu nenápadný muž a strčil mu do ruky lístok, na ňom bola adresa, kde mal zájsť. Bola to adresa spisovateľky a povstaleckej armádnej veliteľky Kataríny Lazarovej, jednej z tých, ktorí v tom čase zápasili za rehabilitáciu povstaleckej armády a jej velenia. Bolo to v ére, keď sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg v knihách písal, že SNP zorganizovalo vedenie Komunistickej strany Československa. Tu sa písalo najmä o zásluhách vedenia komunistickej strany a sovietskych partizánov či partizánov pod sovietskym vedením. Pritom sa, samozrejme, zo všetkých síl tajilo, že to boli predovšetkým ľudia, celé výsadky príslušníkov sovietskych spravodajských služieb, osobitne NKVD.

Tzv. buržoázni nacionalisti, napríklad Gustáv Husák, neboli v roku 1963 pripustení do verejného života. Komunistov reprezentoval najmä Karol Bacílek, ktorého najväčším výkonom, keď ho sovieti padákom zhodili na pomoc SNP aj s vysielačkou, bolo, že ju zapatrošil. A ako nedávno v Slovenských národných novinách pripomenul J. Čomaj, podarilo sa mu to aj s troma ďalšími vysielačkami. Takže vedenie povstania nemalo nijaké priame spojenie s Moskvou. Na rozdiel od občianskeho odporu skupiny Flora, ktorej kapitán Krátky po celý čas zabezpečoval spojenie s Londýnom, za čo zaplatil životom v koncentráku Flossenbürg.

Náš Nemec nakrútil krátky film o SNP a napísal o ňom knihu, ktorá vyšla v Nemecku v troch vydaniach. A to len preto, aby vzdal hold niekdajším statočným protivníkom, príslušníkom Slovenskej armády, o ktorých sa roky mlčalo.