Za oponou diplomacie sa odohrali dve drobné, ale zaujímavé epizódy. Aj keď sa týkajú záležitostí starých trištvrte storočia, veľmi veľa hovoria o terajších pomeroch. Dvaja bývalí politickí druhovia, v súčasnosti dvaja veľvyslanci sa výrazne prejavili pri sedemdesiatom piatom výročí konca vojny. Jeden v Bielorusku, v Minsku, kde ten dátum pripadá na 9. máj. Druhý v Českej republike, v Prahe, kde dátum tej istej udalosti pripadá na 8. máj... 

Už to hovorí dosť samo za seba. 

Veľvyslanec niečo porušil, lebo v Minsku, kde bol hlavnou osobou prezident Lukašenko a slávnostná vojenská prehliadka vlastne nahradila parádu v Moskve, kde sa pre zdravotnú krízu nekonala, nezapadá do spoločného stanoviska Únie a Aliancie, vo funkcii skončil. Ako antifašista z partizánskej rodiny sa nemohol na prehliadke v Minsku nezúčastniť a tomuto postoju dal suverénne prednosť, aj keď to nakoniec vyvrcholilo jeho rezignáciou na funkciu veľvyslanca. Jeho bývalý politický dlhoročný druh v Prahe tiež išiel proti prúdu, v tomto prípade proti prúdu názorov podporených aj Európskym parlamentom, že v prípade „vydania“ strednej Európy Stalinovi išlo viac o okupáciu než o oslobodenie.

Veľvyslanec pri výročí na celej novinovej strane rešpektovaného denníka uverejnil text s emotívnym nápisom Stále je za co děkovat! Bez Červenej armády bolo nemysliteľné oslobodenie Európy od vražednej ideológie, v ktorej išla ruka v ruke genocída Slovanov a Židov. V tom istom čísle denník píše, že nebyť sovietskeho víťazstva nad nacizmom vlastne by nebola možná ani dnešná európska integrácia, najprv musel byť porazený, zničený nemecký nacionalizmus a militarizmus. 

Pokiaľ ide o spor, či išlo o okupáciu, alebo oslobodenie, jednoznačné stanovisko uverejnil v júnových Slovenských pohľadoch autor najrozsiahlejšej práce o účasti Slovenskej armády v kampani proti ZSSR historik Pavel Mičianik. Píše, že boje o Slovensko trvali 226 dní.

Sovietsky zväz bol rozhodujúcou silou, ktorá zničila Veľkonemecká ríšu. Slovensko sa dostalo do sovietskej sféry vplyvu, ale to bol výsledok vnútropolitického vývoja, a nie výsledok oslobodenia Slovenska od nemeckých nacistických vojsk Červenou armádou. Preto aj po sedemdesiatich piatich rokoch si s úctou a pietou k padlým vojakom osloboditeľských vojsk pripomíname oslobodenie Slovenska a koniec druhej svetovej vojny v Európe. Tento harmatanec, vojna slov a vojna politicky motivovaných postojov odštartovala vlastne ešte vlani v septembri. Vtedy na pôde Európskeho parlamentu vyvrcholilo dlhoročné úsilie poľských poslancov a poslancov z troch pobaltských republík - Litvy, Lotyšska a Estónska, ktoré kladie vinu za prepuknutie druhej svetovej vojny práve tak Hitlerovi, ako aj Stalinovi. Ide o Uznesenie o význame európskej pamäti pre budúcnosť Európy. Sovietsko-nemecký pakt sa považuje za bezprostrednú príčinu vypuknutia druhej svetovej vojny, výročný deň 23. august by mal byt' pamätným dňom. 

Uznesenie „nehovorí o úlohe či zásluhách ZSSR pri porážke nacizmu“, ale požaduje „odstránenie všetkých pamätníkov pripomínajúcich Sovietsky zväz,“ tvrdí český europoslanec prof. Jan Keller. 

Ako hovoria takmer nepovšimnuté epizódy, týkajúce sa dvoch slovenských veľvyslancov, asi ani tak nejde a dejiny ako a politiku. Otázka je, kto sa vlastne nevie vyrovnať s dejinami, s vlastnou minulosťou? Sú to Rusi, je to Rusko alebo my? 

Vidno to aj na epizóde okolo tvrdenia, ako to bolo s účasťou pohlavárov nemeckej ríše na pohrebe poľského maršala J. Pilsudského v roku 1937 vo vtedy pre Nemcov v spojeneckej Varšave. Mediálny spor, či Hitler bol alebo nebol na tom pohrebe, prepukol dokonca na Slovensku túto jar! A ukončil ho dôsledný autor filmových dokumentov Peter Ďurišin. Ten uverejnil historické zábery, ktoré ukazujú, ako to bolo že tam Hitler nebol, a vyvracia, že Poliaci zničili všetky dokumenty! Precízny dokumentarista Ďurišin je však mimo hlavného prúdu médií, o to vzácnejšie je, ako sa téme venuje. 

A tak sa vlastne za oponou veľkých rituálov odohráva veľký neskončený spor o slovenskú politickú pamäť.