Bolo to dávno, keď som sa stretol so zaujímavým indickým spisovateľom, samozrejme sa hovorilo o Mahátmá Gándhím. Môj autor si nepoložil otázku o tejto najvýraznejšej postave indického boja proti britskému kolonializmu. Nezaoberal sa jeho učením pasívneho odporu, ktoré dalo do pohybu mnohomiliónové indické masy. A dodnes je podnetné, už ani neviem, v ktorej generácii, pre ľudí mimo Indie. Môj autor si položil otázku o vrahoch, o tých, ktorí v hlavnom meste Indie na konci januára 1948 Gándhího zavraždili. Aké malí motívy? Čo ich viedlo? 

Vyhrabal ich z popola zabudnutia, lebo bol zvedavý, ako vzniká zlo. 

Túto debatu si roky uchovávam, pretože sa odohrávala na pozoruhodnom mieste - na mohyle na Bradle. Chcel som Indovi, príslušníkovi starej kultúry, ukázať zo Slovenska niečo pozoruhodné. Ešte k tomu nám prialo počasie, a tak sme sa rozhovorili o dvoch postavách, ktoré zasiahli do dejín svojich národov, stáli pri vzniku svojich štátov. 

Bez veľkých slov, ktoré sa často menia na prázdne frázy, sme si porozumeli. Každý, kto sem príde, asi pochopí, aká veľká to bola bolesť, ktorá navŕšila toľko kameňa na hrob jedného Slováka a troch Talianov. 

Bodku za celou scenériou dala maličká skupinka mládencov, na mohyle spievali Kto za pravdu horí. Môj Ind sa dovtípil, že ich podnietila posvätnosť tohto miesta, aby sem prišli a zaspievali hymnickú pieseň. Odišiel s presvedčením, že iste je to pútnické miesto, veď inak by som ho tam nevodil. 

Druhú bodku, ale tej už Ind nevenoval pozornosť, urobilo auto, ktoré upaľovalo hore kopcom, kým my sme už išli dolu a nebolo ako na úzkej ceste nás zastaviť. Bolo to auto značky Volga v známych bielo-žltých farbách VB - Verejnej bezpečnosti. Niekto usilovný, veď vtedy ešte neboli kamery a mobilné telefóny, musel dolu v mestečku byť ustarostený, nejaká miestna biela vrana zvestovala príslušníkom, že cudzinci išli hore. Bolo to dlho po tom, čo sa tu v roku 1968 zišla najväčšia masa Slovákov, vtedy nebolo tej moci, ktorá by ich zastavila. Moc bol ohromená takým velikánskym vyvretím, silou toho vývaru národnej hrdosti. A bolo to ešte dlho, roky predtým, ako sa sem začalo chodiť bez zábran, predtým, než predseda zahraničného výboru už slovenského parlamentu profesor Ivan Laluha vytiahol vtedy najväčšiu bankovka a verejne tak povzbudil zbierku na všetko, čo súvisí s týmto pamätníkom a s touto pamäťou. 

Dodnes mi zopár známych, ktorí o príhode a mojom zaujatí mohylou vedeli, pripomínajú obdobie, keď vonkoncom nebolo až také žiaduce ísť nej. Považovali to vtedy za moju odvahu. Veď to všetko nebolo v atmosfére obáv a vrchnosťou hneď niekoľkých ministerstiev šíreného zastrašovania až také prirodzené. Človek sa aj vtedy vždy radšej vyhol problémom a neplietol sa úradom, ministerstvám či dokonca priamo ministrovi či ministerke do cesty... 

Povedal by som, že „bežný“ človek bol zastrašený. Veď také slovné spojenie ako slovenské národné cítenie ani nejestvovalo. 

Už aj preto nie, lebo za každej minulosti, ktorú sme dovtedy, ale aj potom žili, bolo pooblepované mnohými, vonkoncom nie pozitívnymi charakteristikami. Výhoda dlhšieho veku na Slovensku je v tom, že človek, ak si uchováva pamäť, zisťuje, koľko minulosti sme žili. Nič sa tak nemenilo ako naša minulosť. Vždy pri každej zmene sa nám naša minulosť mení rovno pred očami. Ale aj vidíme, čo sa z tej minulosti opakuje! 

Povedal by som, že tí, čo si veľa pamätajú, sú vlastne aj riziková skupina. Týka sa to nás všetkých. Zažili sme nielen časy, keď nevinná návšteva bradlianskej mohyly vyvolala policajnú pozornosť, najmä sme zažili tak ako nikto v Európe ideologickú indoktrináciu, niekoľkokrát sa nami prehnali vlny ideologickej kontroly jediného správneho názoru.

Tak ako môjho Indického priateľa, ktorého až tak nezaujíma Mahátmá Gándhí, ale motivácia jeho vrahov, ani mňa vlastne až tak nezaujíma Štefánik ako to všetko, ako sa potláčala. Ako fungoval mechanizmus zastrašovania a štátny mechanizmus kontroly, mechanizmus poplatnosti niečomu, čo bolo cudzie.