Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vianoce a čo s nimi súvisí – Stanislav Háber

Sviatok Adama a Evy sa slávi ako pamiatka na našich prarodičov, aj keď obaja neboli vyhlásení za svätých, ale mnohí svätí cirkevní otcovia vyslovili vieru, že boli obaja spasení. A to aj napriek tomu, že spomienka na Adama a Evu je spomienkou na náš dedičný hriech, s ktorým prichádzame na svet a zmýva ho z nás až svätý krst. V opise prvotného hriechu, keď Eva zvedená diablom jedla v raji zo stromu poznania dobra a zla, na čo naviedla aj Adama, je už daný od Boha prísľub narodenia Spasiteľa. Podľa Prvej knihy Mojžišovej povedal Boh hadovi, ktorý naviedol Evu na prvý hriech: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“

Teda zo ženy vzíde potomstvo, ktoré rozšliape diabla, čo sa aj stalo narodením Spasiteľa zo ženy Márie. V knihe Genezis sa píše, že Adam nazval ženu menom Eva - čo znamená život, lebo sa stala matkou všetkých žijúcich. Tak sa stala matkou padlých ľudí, kým Mária matkou duchovného života, ktoré prinieslo pre ľudí vykúpenie. Presne v duchu slov, aké vyslovil apoštol Pavol v liste Rimanom, že tak ako previnenie jedného - teda Adama - prinieslo odsúdenie všetkým, tak spravodlivosť jedného - Ježiša Krista - priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. Svätý Pavol doslova píše: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ A Pavol pokračuje: „Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar... Súd pre jedno previnenie prinieslo odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z mnohých previnení.“ V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol pripomína: „Ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

Vo veľkonočnom chválospeve Exsultet v omšovej knihe náboženských textov v misále sú zaujímavé tvrdenia. Píše sa tam, že Adamov hriech bol potrebný a bol zotretý Kristovou smrťou. V ďalších veršoch sa hovorí: „Šťastná vina, ktorá si zaslúžila takého vznešeného a veľkého Vykupiteľa. On - Kristus - za nás splatil večnému Otcovi Adamov dlh a svätou krvou zotrel úpis starého hriechu.“ Adam a Eva jedli zo stromu poznania dobra a zla s túžbou, aby boli ako Boh. Tak ich naviedol diabol v podobe hada. On im tvrdil, že ak budú jesť ovocie, hoci im to Boh zakázal, budú múdri ako On. Zatiaľ Boh pred Adama a Evu dal túto skúšku zjavne preto, lebo chcel, aby sa obaja slobodne rozhodli pre uctenie si Boha, že budú zachovávať jeho vôľu. Adam sa vyhováral na Evu a Eva na hada, keď Stvoriteľ prišiel na to, že jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh prisľúbil čas, keď bude zlo a diabol, ktorý ho rozosieva, porazený. Zvíťazil nad ním Spasiteľ, ktorý sa narodil z Márie Panny. Kým Adama na hriech naviedla Eva, tu Mária Panna sa stala Bohorodičkou vďaka svätosti. A tak je pre nás deň Adama a Evy sviatkom, v ktorom si pripomíname hriešnosť, ale aj šancu, ako dosiahnuť vďaka Kristovej obete milosť pred Bohom za naše hriechy. O Adamovi a Eve vieme, že po vyhnaní z raja sa im narodili synovia a dcéry. Menovite sa spomínajú iba traja synovia: prvorodený Kain, Ábel a Set. Kain zabil brata Ábela, za ktorého ako náhrada sa Adamovi a Eve narodil syn Set. Z biblie ešte poznáme Adamov vek, keď zomrel mal deväťstotridsať rokov a to, že jeho synovia prinášali z úcty k Bohu obetné dary, lebo sa túžili so Stvoriteľom zmieriť. Znamená to, že Adam a Eva viedli deti k úcte k Bohu. Dokonca svätý Irenej dôvodí, že Adam musel dosiahnuť konečnú spásu, lebo inak by nebolo víťazstvo Krista nad diablom úplné.

To isté si mysleli aj iní svätci ako svätý Hieronym, či svätý Augustín. Preto si na Adama a Evu spomíname v jeden deň a práve pred dňom narodenia Spasiteľa. Zároveň je to deň radosti, lebo pri slávnostnej večeri sa už tešíme z narodenia Krista nášho Pána, ktorý sa za nás obetoval, aby sme získali spásu a život večný, čím Kristus porazil diablove dielo začaté pokúšaním Adama a Evy, ktorých hriech nám priniesol smrť tela.

25. december Narodenie Pána
Tento deň je najradostnejší z celého roka. Je to sviatok „Svätého svätých“ - ako sa píše v knihe proroka Daniela. A svätý Augustín dodáva: „Keby človek nebol zhrešil, Syn človeka by nebol prišiel.“ Je to viatok, keď sa nebo priblížilo k Zemi, o čom knieža teológov a učiteľ Cirkvi svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Človek v raji zhrešil, vzbúril sa proti Stvoriteľovi, ktorý ho stvoril, ktorého mal vedome a dorovoľne poslúchať, ako človekovi podľa vôle Stvoriteľa mu malo slúžiť všetko ostatné stvorenie: Zem, rastliny, zvieratá. Keď sa však človek vzbúril proti Stvoriteľovi a robil si, čo chcel on a nie Boh, aj ostatné stvorené veci prestali poslúchať človeka každé svojím spôsobom. Vzduch nebol už tak čistý ako predtým, slnko veľa stratilo zo svetla a tepla, zem rodila viac tŕnia a bodľače, zvieratá zdiveli a napĺňali tichý raj divým revom. A človek bol medzi nimi už ako kráľ bez koruny, s hanbou na čele, s hriechom na duši, so smrťou v srdci, biedny a zúbožený.“ Narodením Ježiša Krista sa táto pravda pomenovaná Akvinským zmenila. Je dokázané nielen z biblie, ale aj vedecky, že Ježiš skutočne žil, hoci mnohí nepriatelia kresťanstva tvrdili opak. Židovský dejepisec z prvého storočia Jozef Flavius v diele Židovské starožitnosti napísal: „V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho vôbec možno nazvať človekom, lebo bol divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu. Naši poprední ľudia ho obžalovali u Piláta, ktorý ho dal ukrižovať, ale tí, čo ho od počiatku milovali, zostali mu verní. Na tretí deň sa im ukázal živý, ako to zvestovali Boží proroci.“ V židovskom Talmude, ktorý je zbierkou predpisov židovských rabínov z druhého až šiesteho storočia sa zasa píše: „Vo veľkonočný predvečer bol ukrižovaný Ježiš.“ Pohanský rímsky dejepisec Suetonius spomína Krista a Tacitus v diele Annales napísal: „Kristus bol za čias cisára Tibéria prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“ Po objave francúzskeho vedca d´Antugnyho už o žití Ježiša nemožno pochybovať. Našiel list veliteľa fenickej légie v Palestíne adresovaný rímskemu cisárovi. V ňom podal vojensky, dnes by sme povedali policajne presný opis Ježiša Nazaretského. Tento list si pripomeňme celý:
„Buď pozdravený, cisár Tiberius, od Publia Lentulla. Objavil sa tu človek, ktorý, ako sa zdá, je držiteľom mimoriadnej moci. Ľudia ho nazývajú veľkým prorokom. Jeho prívrženci ho nazývajú Božím synom a jeho meno je Ježiš Kristus. Skutočne každý deň možno počuť podivuhodné veci o Ježišovi. Raz kriesi mŕtvych, inokedy uzdravuje chorých a celý Jeruzalem ho obdivuje pre jeho neobyčajné učenie. Jeho výzor je takýto: majestátna tvár vyžaruje pôvab, takže všetkých, ktorí sa na neho dívajú, preniká láska a súčasne i úcta. Je to človek vysokej postavy, ale veľmi súmernej. Vlasy zlatej farby mu hladko splývajú a pokrývajú hlavu až po uši. Odtiaľ padajú okolo krku v malých lesklých vlnách na ramená. Výzor jeho tváre, ktorá je príjemná, jemná, je prísny a na každého pôsobí zvláštnym dojmom. Má čisté vysoké čelo, pleť jeho tváre je mimoriadne jemná, biela a bledočervená. Má pekné ústa i nos. Fúzy a briadka sú husté, a zlatej farby ako aj jeho vlasy. Hovorí sa, že jeho čistá ružová tvár s briadkou rozdelenou v strede je neporovnateľne krásna, takže nie je možné sa mu dlho dívať do tváre, lebo oslepuje oči. Črtami, bledomodrými očami a zlatými vlasmi sa podobá svojej matke, ktorá je najkrajším a najpôvabnejším zjavom, aký tam možno vidieť. Jeho reč je rozhodná, vážna, čistá a nie je možné napadnúť ho. Je najčistejším výrazom vlastností a pritom svedčí o takej múdrosti, že prevýši aj najväčších spisovateľov a vedcov. V kázaní je prísny, pri vyučovaní nežný, láskyplný a neodolateľný. Chodí bosý a holohlavý. Zďaleka sa mu posmievajú, ale v jeho blízkosti sa pred ním chvejú. Ešte nikto ho nevidel sa smiať, ale skôr plakať. Tí, s ktorými sa stretáva, sú dobrí a zdraví. Pritom ma však zlí ľudia obťažujú, aby som ho pred tebou, veličenstvo, obžaloval, lebo jeho učenie je podľa ich názoru zlé a škodí tvojej vážnosti, lebo hlása, že kráľ a jeho poddaní si sú pred Bohom rovní. Očakávam tvoj rozkaz v tejto veci, aby som ho mohol ihneď vykonať!“

Ježiš sa narodil v júdskej krajine v meste Betleheme, v ktorom sa narodil aj starozákonný kráľ Dávid. Prorok Micheáš v Starom zákone predpovedal, že práve v Betleheme sa narodí Mesiáš. V Starom zákone je viac proroctiev, ktoré predpovedali túto udalosť. Prorok Izaiáš hovoril: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ O narodení Ježiša hovorí úplne presne Nový zákon, ale dočítame sa o ňom aj v liste apoštola Pavla Galaťanom, ktorý vznikol pred evanjeliom podľa Lukáša, kde sa píše: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Lebo ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče! A tak už nie si otrok, ale syn, a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“ Narodením Ježiša si pripomíname naše synovstvo dané nám od Boha a naše dedičstvo, ktoré sme narodením Krista Pána získali - je ním nebo a život večný. Získame ich nie za dobré skutky, ale ako apoštol Pavol vysvetlil v liste Titovi, vďaka Spasiteľovi: „Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale pre svoje milosrdenstvo, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“ Boh sa stal v Betleheme človekom, aby sa človek stal Božím dieťaťom. V jaskyni narodenia Pána v Betleheme je na zemi na mramorovej doske štrnásťcípa strieborná hviezda s latinským nápisom: „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus.“ Odtiaľ skauti každoročne roznášajú do príbytkov veriacich na celom svete betlehemské svetlo, ktoré symbolizuje túto udalosť v dejinách ľudstva. Na Slovensku sa o polnoci začne v chrámoch oslava Narodenia Pána polnočnou svätou omšou nazývanou „utiereň“ preto, lebo staroslovensky sa ráno nazývalo utro. Potom sa na úsvite slúži druhá svätá omša pomenovaná podľa poklony pastierov „Pastierska“ a za dňa tretia omša nazývaná „Anjelská“, ktorá pripomína veriacim spev anjelov pri Pánovom narodení: „Sláva Bohu na výsostiach a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

26. december Štefan Radostné na živote svätého Štefana je to, že ako prvý z kresťanov ukázal svetu odvahu pre vieru zomrieť. Pred ním sa za prvých mučeníkov kresťanstva považujú sväté Neviniatka, tie šli na smrť bez toho, aby o tom vedeli. On zomieral bez slova urážky voči vrahom, s modlitbou na perách: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ Prvým mučeníkom v kresťanských dejinách nie je apoštol. Prvý apoštol jeden z dvanástich, ktorých ustanovil Ježiš Kristus, zomrel až o desať rokov neskôr. Bol to Jakub Starší, brat apoštola Jána a dal ho okolo roku 42 sťať mečom kráľ Herodes Agripa I. Štefan nebol apoštol, ale kňaz. Boli síce úvahy, či tiež patril ku skupine širšieho počtu sedemdesiatichdvoch učeníkov Kristových, ale to v žiadnom prípade neznižuje mieru jeho obety, ak by to aj tak bolo. Je rovnako možné, že bol Grék a nemusel Ježiša osobne poznať. Štefan je prvý mučeník - svedok, ktorý za svedectvo, ktoré povedal pred židovskou veľradou, že Kristus je Syn živého Boha, priniesol najvyššiu obeť - vlastný život. Židia ho na veľrade začudovaní počúvali, keď im Štefan hovoril zo Skutkov apoštolov z Nového zákona pre nás už známu reč: „Vy tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému. Vy takisto ako vaši otcovia. Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi. Vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali Zákon, ale nezachovávali ste ho.“

Táto reč ťala do živého. Neohrozene im pripomínal ich hriechy. Mohol tak spraviť z viacerých dôvodov. Aj preto, že sám bol vysväteným kňazom. Dokonca podľa Skutkov apoštolov, ktoré spísal neskôr evanjelista Lukáš, bol svätý Štefan prvým kňazom vysväteným dvanástimi apoštolmi. Stalo sa tak potom, ako po Ježišovom vystúpení do neba apoštoli ohlasovali evanjelium a rástol počet veriacich. A dvanásti apoštoli nestihli obslúžiť všetkých. Dvanásti zvolali učeníkov a povedali im: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich.“ Ako prvý je uvádzaný Štefan s dovetkom, že šlo o muža plného viery a Ducha svätého. Potom sa v Skutkoch apoštolov spomínajú ďalší šiesti Filip, Prochor, Nikanor, Timon, Parmenáš a Mikuláš. Ďalej sa v skutkoch píše: „Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.“ Takto ich vysvätili za diakonov, lebo z gréčtiny diakonia znamená služba. Štefan ohlasoval evanjelium nekresťanom. Hádali sa s ním o viere podľa skutkov Libertínčania, Cyrénčania, Alexandrijčania, ľudia z Cilície a Ázie. Štefanovu reč nevedeli vyvrátiť. Obžalovali ho pred židovskou veľradou s falošnými svedectvami, že sa vraj snažil rozvrátiť Mojžišovu vieru a hovoril proti jeho Zákonu. A Štefan začal svoju neohrozenú reč, z ktorej boli užasnutí, keď ho počúvali, ale sa naňho nahnevali, lebo im pripomínal ich hriechy. Štefana už nechceli ďalej počúvať. V Skutkoch apoštolov sa o tom píše: „Pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha. Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli.“ A potom ho vyvliekli za Jeruzalem, kde ho bez súdu ukameňovali. Sviatok svätého Štefana pre jeho prvé mučeníctvo sa zaviedol okolo roku 380, kedy sa ustanovil aj sviatok Vianoc. Svätý Augustín o svätom Štefanovi napísal: „Keby som mal opísať len tie zázraky, ktoré sa týkajú uzdravení na príhovor svätého Štefana, bolo by na to treba mnoho kníh.“ Štefan pôsobil v prvej cirkevnej obci v Jeruzaleme v gréckej skupine. Usudzuje sa, že bol možno sám Grék, lebo meno Štefan má grécky pôvod a znamená korunovaný, ovenčený.

27. december Ján
Po apoštolovi Jánovi nám zostalo v Novom zákone autentické svedectvo v podobe štvrtého evanjelia podľa Jána a prorocké dielo Zjavenie. Patril k Dvanástim, ktorých ustanovil Ježiš Kristus a bol z nich najmladší. Keď mal už vyše sto rokov, neprestával opakovať slová: „Synáčkovia, milujte sa navzájom!“ Zomrel ku koncu vlády cisára Trajána okolo roku 110, ale predtým odpovedal na otázku, prečo na všetko hovorí dookola stále to isté. Udalosť zapísal svätý Hieronym a tak poznáme odpoveď svätého Jána: „Lebo to prikázal Pán, a keď iba to robíme, stačí to!“ Také je posolstvo a poznanie svätého Jána. Stačí láska. Lebo Boh je láska. Evanjelium svätého Jána je považované aj za evanjelium Lásky a začína sa slovami: „Na počiatku bolo slovo, to slovo bolo u Boha a Boh bol slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ Pritom slovo je tu spomínané ako logos - čo znamená aj základný zákon sveta, či v prenesenom význame Kristus. Logos pochádza z gréčtiny a tam sa v tom čase význam pojmu logos chápal aj v teogonickom - čiže bohorodnom zmysle. Odvodzovalo sa to tak, že ľudská myšlienka je „slovom“ rozumu. Preto aj druhá božská osoba - Kristus - je „slovom“, teda plodom prvej božskej osoby - Boha Otca. Vďaka Zjaveniu svätého Jána má zasa Európska únia vlajku v podobe dvanástich hviezd na modrom poli. Modrá je farba Panny Márie. V čase vynálezu kníhtlače nemecký maliar Albrecht Dürer nakreslil súbor grafík podľa Zjavenia, ktoré sa volá aj Apokalypsa. A tú hojne vydávali v stredoveku vďaka jej umeleckej a nábožensky výpovednej hodnote. Maliar zobrazil aj dvanásty verš Zjavenia svätého Jána, ktorý sa začína slovami: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“

Preto má vlajka Európskej únie dvanásť hviezd, takže únia národov nezabudla na Máriu a na Krista. Evanjelium podľa Jána sa považuje aj za duchovné evanjelium. Matúš, Marek a Lukáš opisujú skôr ľudskú podobu Ježiša, kým Ján božskú, hoci práve Ján poznal ako jediný z evanjelistov Ježiša ako ľudskú bytosť. Dokonca svätý Ján bol jediný apoštol z Dvanástich, ktorý stál pod Kristovým krížom. A pod krížom Ježiš povedal svojej Matke Panne Márii: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal Jánovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju Ján vzal k sebe. Stal sa pre Pannu Máriu jej náhradným synom za Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži a na tretí deň vstal z mŕtvych, pričom opäť nechýbal svätý Ján. Keď Mária Magdaléna oznámila Petrovi a Jánovi, že Spasiteľov hrob je prázdny, obaja sa tam ponáhľali. Ako prvý prišiel k hrobu mladší a rýchlejší svätý Ján. Bol spolu s apoštolmi vo večeradle, kde sa prvý krát zjavil Kristus Dvanástim. A Ján prvý spoznal Ježiša, keď sa po vzkriesení zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. Po nanebovstúpení Ježiša Krista boli svätý Ján spolu so svätým Petrom prvými apoštolmi, ktorí vykonali v mene Ježiša Krista zázrak uzdravenia. Šli sa modliť do jeruzalemského chrámu. Pri jeho bráne, ktorá sa volala Krásna, ich prosil o almužnu žobrák, ktorý bol od narodenia chromý. Peter a Ján mu povedali: „Pozri sa na nás!“ A Peter pokračoval: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Od narodenia chromý žobrák vstal a začal chodiť. A svätý Ján bol jediný z Dvanástich apoštolov ustanovených Ježišom Kristom, ktorý nezomrel násilnou smrťou. Pred skonom nám zanechal jedinečné slová: „Synáčkovia, milujte sa navzájom!“ Lebo ako nás poučil, len to stačí, stačí sa milovať navzájom pre spásu našich duší.

28. december Neviniatka
Pohanskí Rimania vnútili židom za kráľa ctibažného vládcu Herodesa, ktorý bol z idumejského a nie zo židovského rodu. Herodes židov nenávidel a oni jeho. Vymýšľal si na nich neznesiteľné dane, pričom Herodes žil v ustavičnom strachu, že mu siahnu na korunu. Tak to vyzeralo v čase, keď sa v judskom Betleheme narodil Ježiš Kristus. A Herodes nazývaný aj Veľký dal vyvraždiť mužské nemluvniatka v Betleheme do veku dvoch rokov, lebo sa bál, že narodený židovský kráľ mu vezme moc. O narodení sa dopočul od Troch kráľov alebo mudrcov z východu, ako boli tiež nazývaní, ktorí sa šli pokloniť narodenému Ježiškovi a zastavili sa u Herodesa Veľkého. Ten sa dozvedel od veľkňazov a zákonníkov, že nový židovský kráľ sa mal narodiť v Betleheme a mal byť z Dávidovho rodu. Preto posadnutý mocou, dal zavraždiť aj vlastných synov Alexandra a Aristobula, lebo ich mal s manželkou Mariannou, ktorá pochádzala tiež z Dávidovho rodu. Smrť nevinných obetí predznačila budúcu nevinnú smrť Ježiša, ktorý sa obetoval za všetkých ľudí. Traja mudrci, či králi ako sú nazývaní v ľudovej slovesnosti potom ako vďaka hviezde, ktorá šla pred nimi, našli v Betleheme dieťa a darovali mu zlato, kadidlo a myrhu, odišli späť domov inou cestou, než akou prišli. Boh im dal vo sne vnuknutie, aby sa nevracali k Herodesovi Veľkému do Jeruzalema a neoznámili mu, kde našli norodeniatko židovského kráľa, ako mu pôvodne sľúbili, že urobia, keď ešte len šli za hviezdou. V Matúšovom evanjeliu sa po odchode troch mudrcov z Betlehema ďalej píše: „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ Jozef vzal Máriu a odišli s Ježišom do Egypta, a tak sa naplnili slová proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“ V Betleheme sa dnes nachádza malý kostolík, ktorý sa volá Jaskyňa Mlieka. Je v ňom jaskyňa vykopaná v bielom tufe. V nej sa podľa legendy Panna Mária schovávala pred útekom do Egypta a zatiaľ, čo kojila Ježiša, jedna kvapka jej mlieka spadla na skalu a celá jaskyňa úplne zbelela. Túto jaskyňu dnes udržiavajú Františkáni a stala sa cieľom púti matiek. Zaujímavosťou je, že sa sem chodia modliť aj moslimky, ktoré prosia Pannu Máriu o dar života a dostatok mlieka pre svoje deti.

V Betleheme majú jaskyňu aj sväté Neviniatka. Ide sa do nej od oltára v kostole svätej Kataríny najprv do jaskyne svätého Jozefa. Tu na pravom boku od oltára sa otvára vykopaná chodba v skale, ktorá vedie do Jaskyne Narodenia Pána a z ľavej časti oltára sa otvára druhá jaskyňa s oltárom zasväteným svätým Neviniatkam. Herodes Veľký po zistení, že ho mudrci oklamali a neprišli mu oznámiť, kde sa narodil nový židovský kráľ, dal povraždiť v Betleheme a jeho okolí všetkých chlapcov do veku dvoch rokov. Tak sa naplnili slová proroka Jeremiáša: „Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“ Sväté neviniatka sú považované za prvých mučeníkov kresťanstva. Svätý Augustín sa takto prihováral vo svojom diele šialenému Herodesovi: „Čože ti osožila tvoja ukrutnosť, bezbožný a neľudský kráľ? Mohol si robiť mučeníkov, ale nemohol si nájsť Ježiša Krista, ktorého si chcel zavraždiť. Myslel si si, že po svojom príchode na tento svet ťa zhodí z trónu, ale zmýlil si sa. On neprišiel, aby si privlastnil chválu iných ľudí, ale aby dal svoju slávu. Neprišiel, aby uchvátil pozemské kráľovstvá, ale aby ponúkol nebeské kráľovstvo. Neprišiel, aby dostal do moci pozemské dôstojnosti a vlády, ale aby trpel nadávky a potupu. Neprišiel, aby mal hlavu korunovanú vladárskym diadémom, ale aby nosil tŕňovú korunu. A neprišiel, aby bol povýšený nad kráľovstvá, ale aby bol pribitý na kríž a tam pretrpel smrť.“