VEREJNÁ TRIBÚNA: Víťazstva, prehry aj pády – Jozef Kuchár

Začiatky prešovského hokeja siahajú do roku 1928. Takmer z jedného dňa na druhý vznikli v tomto meste dva hokejové oddiely – SNAHA a PTVE. Snaha bola robotníckym športovým klubom a jeho zakladateľom bol Ondrej Demko. Druhý klub založil František Timko. Tieto kluby sústredili najlepších mladých hokejistov, ktorí v tom čase v Prešove na riekach Torysa a Sekčov hrali takzvaný bandy hokej a tak položili základy pre ďalšie rozširovanie tohto športu. Slávne hokejové kapitoly sa začali písať v spojení s menami takých hráčov mužstva, ktoré hralo pod názvom Snaha, ako boli Pivovarník, Demko, Fecko, Obšut, Grobár, Fabian, Čepela, Alexovič, Biháry, Keller, Šimko a Stern.

Založenie Slovenskej hokejovej župy v roku 1929 organizačne stmelilo rozvíjajúce sa hokejové hnutie na Slovensku. Vo februári 1930 sa konali prvé oficiálne Majstrovstvá Slovenska v kanadskom hokeji v Banskej Bystrici. Nechýbali tam ani prešovskí hokejisti. Dlhé roky patrili medzi každoročných finalistov majstrovstiev Slovenska a významných turnajov, na ktorých zožali nejeden úspech. Prudký rozvoj nastal v roku 1932, keď vznikol nový klub Slávia Prešov. S jeho menom sa spájajú najsvetlejšie stránky prešovského hokeja. Práve v tomto klube sa začal rozvíjať kanadský hokej a hráči Slávie dosahovali veľmi dobré výsledky. Za svojimi súpermi cestovali po celom východnom Slovensku a na základe dobrých výsledkov sa dostali na turnaj do poľskej Krynice. Na tomto turnaji sa začala hokejová kariéra nezabudnuteľného Jána Olejníka. V prvých povojnových rokoch prišla do mužstva nová generácia. Okrem iných Breza, Tobiáš, Polaček, Semeši, Jenča, Laco Pavlovič, Srnka, Lech, Meško a Golec. Povojnové roky možno označiť na Slovensku za pomerne úspešné.

Aj napriek tomu, že v roku 1954 boli na Slovensku len dve umelé ľadové plochy, zimné mesiace hokeju žičili. Aj preto sa rozvíjal. Sústredil sa do Bratislavy, Popradu, Banskej Bystrice, L. Mikuláša, Prešova, Trenčína a čiastočne do Žiliny. V Prešove otvorili tretí zimný štadión na Slovensku, ktorý priniesol lepšie podmienky, len materiálno-technická situácia bola pomerne komplikovaná. Ako vždy chýbali peniaze. Hokej bol v tieni futbalu. Hokejisti Tatrana Prešov hrali väčšinou v nižších súťažiach. Často sa menil hráčsky káder. V roku 1964-65 Tatran bojoval v Majstrovstvách kraja a usiloval sa o postup do vyššej súťaže, lenže finále sa mu nevydarilo. Mužstvo tvorili Vondroušek, Hrabčák – Laco Pavlovič, Maňkoš, Študenbek, Varadský, Sabol, Kaťuša, Bebko, Dvorščák, Ringer, Kobuľský, Pivovarník, Ťažár, Greško a Burdelák. Hlavným problémom prešovského hokeja bolo dokončenie výstavby nového zimného štadióna. Jeho výstavba sa začala v roku 1960 a trvala neuveriteľných sedem rokov.

Prešovskí hokejisti aj obyvatelia mesta sa nakoniec dočkali. V Prešove vyrástla najmodernejšia športová hala na Slovensku, ktorú otvorili v novembri 1967. Zaťažkávacou skúškou bolo stretnutie hokejistov veteránov pri príležitosti 50-teho výročia prešovského hokeja v marci 1968, keď sa uskutočnil zápas bývalých vynikajúcich hokejistov Prešova a Popradu, ktorý sa stretol s mimoriadne veľkým záujmom. V mužstve Prešova nastúpili brankári Fulka a Breza, v poli hrali: Burdelák, Srnka, Golec, Semeši, Lech, Jenča, Meško, Poláček, Bartoš, Kočan, Čižík, Griger, Kuka, Keller, Olejník a Čura. Stretnutie sa skončilo víťazstvom Prešova 3:2, dva góly dal Semeši a jeden Jenča. Dres Popradu obliekli Major – Mecko, Andrej Kaňa – Ochotnica, Anton Ulrich – Dr. Reitmajer, Dr. Šolc, Dr. Chrenko - Fridman, Lach, Maličký – Pavlovský, Gemov a Klein. Otvorenie nového zimného štadióna vytvorilo podmienky pre ďalší rozvoj hokejového športu. Mužstvo Dukly Prešov malo v marci 1969 obrovskú príležitosť postúpiť do druhej ligy. Po vydarenej sezóne prišla kvalifikácia o postup. Prešovčania mali výhodu, lebo prvý zápas hrali na súperovom ihrisku, kde si mohli vyskúšať svoje sily a odhadnúť aj sily protivníka. Prvý zápas v Trnave bol pre prešovskú Duklu úspešný. Po výsledku 3:3 získala bod. Hostia mali bližšie k víťazstvu. Odvetné stretnutie na prešovskom štadióne sa nevydarilo. V hľadisku bolo vyše šesťtisíc divákov nielen z Prešova ale aj zo širokého okolia. Každý z nich bol presvedčený, že domáci tím zvíťazí a postúpi do vyššej súťaže.

Dres Prešova obliekli: Pěnička – Valenta, Socha, Plánička, Grulich – Petrík, Michálek, Šimůnek – Kövér, Šeliga, Žiliak – Vaško, Bartečko, Bepko a Blahút. Hráči nezvládli toto stretnutie a vyvolali veľkú nevôľu divákov. Ľadovú plochu premenili doslova na smetisko, rôzne papiere, zbytky ovocia, vreckovky ba aj metla a vedro sa ocitli na ihrisku. Bezprostredne po skončení zápasu veliteľ kasární, v ktorej niektorí hokejisti absolvovali základnú vojenskú službu, vydal rozkaz a vojaci – hokejisti na otvorenom nákladnom aute museli cestovať do vojenského útvaru do Trebišova. Na toto obdobie pravdepodobne dodnes nezabudli. Hráči nezvládli toto stretnutie a za mnohých zaujímavých okolností prehrali 1:5. Príčiny vysokej prehry analyzovali vo vedení Dukly. Jednou z nich bolo, že prešovský dres obliekali hráči aj z iných klubov, najmä Banskej Bystrice, Trenčína a z niektorých českých klubov. Niekoľkomesačná práca vyšla nazmar. Dobrovoľní funkcionári, dôstojníci Štěpán, Dunčko, Oľšavský, Cimbala a nevojaci Zúbek, Vlček, Havadej aj vedenie OVČSZTV na čele s tajomníkom Jozefom Kuchárom očakávali od kolektívu hráčov, ktorý mal vytvorené veľmi dobré podmienky, celkom iný výsledok. Hokejový výbor zhodnotil situáciu. Odišiel tréner František Olejár aj mnoho hráčov. Nastala nová etapa. Pomocnú ruku podalo vedenie podniku ZPA Prešov a vznikla TJ DUKLA ZPA Prešov. Tento krok bol správny a užitočný.

Prešov dejiskom európskeho šampionátu
Po prvý raz v dejinách prešovského športu sa metropola Šariša stala scénou na ktorej sa bojovalo o zlaté, strieborné a bronzové medaily. V nedeľu 27. decembra 1970 mesto Prešov zažilo premiéru svojho vstupu medzi dejiská vrcholných európskych šampionátov. Štvrté Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji sa navždy zapísali do kroniky mesta aj tohto športu. Na ľadovej ploche sa predstavili kolektívy Švédska, Fínska, NSR, Nórska, ZSSR a Československa. V hľadisku sa tiesnilo vyše 6000 divákov, ktorých otvárací ceremoniál doslova nadchol. Pre organizátorov celého podujatia to bola najväčšia odmena za vykonanú prácu. Prešov dostal dôveru najvyšších telovýchovných orgánov a prevzal na seba mimoriadne zodpovednú úlohu. Dôvera, ktorej sa organizátorom dostalo, bola podnetom k rozvinutiu organizačných a tvorivých schopností, ktoré azda nejeden z radov dobrovoľných funkcionárov ani len nepredvídal. Vďaka nebývalému nadšeniu a obetavosti sa podarilo napriek krátkemu času pripraviť dôstojný priebeh celého podujatia. Organizačný výbor začal pracovať na prípravách majstrovstiev len v máji 1970. Členovia výboru a jednotlivých komisií tvorili vynikajúci kolektív. Úspešne zvládli stanovené zámery a ciele. Obdiv a uznanie si zaslúžili Miroslav Červenka, predseda SZĽH a predseda organizačného výboru ME; Jozef Kuchár, generálny tajomník a člen predsedníctva SZĽH; Valentín Juraško, podpredseda ONV v Prešove; Pavol Matis, Jozef Krídl a Pavol Kováč - členovia predsedníctva SZĽH; Oldřich Faraizl, sekretár ČSZĽH; a ďalší členovia výboru a komisií: Štefan Tomášik, tajomník OVČSZTV v Prešove; Štefan Brendza, vedúci odboru výstavby MsNV; Mikuláš Kašprišin, predseda OVČSZTV; Štefan Sabol, riaditeľ Zimného štadióna v Prešove; ďalej - Branislav Gregor, Ján Soták, MUDr. Belo Klepsateľ, František Rendoš, Arpád Lukáč, Jozef Nižník, Štefan Dušenka (autor návrhov vstupeniek), Tomáš Beregrád, Jozef Vozarik, Belo Augustíni, Pavol Imrich, Ladislav Kobuľský, Štefan Bahýl, Ladislav Stríčko, Július Kubečko, Jozef Semančík, MUDr. Alfred Kneller, MUDr. Juraj Kuzemka, MUDr. Blažej Kováč, MUDr. Zdeno Velecký, MUDr. Jozef Lukáč, MUDr. Bohdan Berezovský, Ivan Ďurišin, redaktor denníka Pravda a prof. arch. Martin Brezina, autor emblému ME a obálky bulletinov. Moderný prešovský hokejový zimný štadión sa dostal do centra pozornosti širokej verejnosti. Stavbári dokázali zrenovovať vysokoškolský internát ale aj postaviť most cez rieku Torysu, ktorý spájal a dodnes spája zimný štadión s vysokoškolským areálom. V hokejovej hale sa podarilo vytvoriť optimálne podmienky pre všetky mužstvá, ale aj tlačové stredisko pre novinárov i pre televíznych a rozhlasových pracovníkov. Najviac potešilo, že do Prešova prišiel dlho očakávaný stroj – ROLBA na úpravu ľadu. Dovtedy zamestnanci štadióna upravovali ľad tak, že na sánky položili sud s vodou a pripevnili koberec, na ktorý slabým prúdom tiekla voda. Sánky ťahali zamestnanci štadióna. Vyžadovalo si to veľa námahy, ale aj zručnosti a skúsenosti s úpravou ľadovej plochy. Tvár prešovského štadióna sa podstatne zmenila. Hoci to bol nový stánok, po rôznych úpravách sa stal ešte útulnejším a milším. To patrilo k najpríjemnejším prekvapeniam.

V dňoch od 22. decembra 1969 do 5. januára 1970 diváci sledovali hodnotné zápolenia, ktoré mali vysokú úroveň a každé stretnutie bolo takmer vypredané. V záverečnom boji o medaily sa stretli Československo a ZSSR. Zápas bol nesmierne dramatický, zaujímavý a hostia zaslúžene zvíťazili. To vyvolalo búrku nevôle, až príliš emotívnu atmosféru, ktorú nedokázala v hľadisku upokojiť ani hymna ZSSR. K vinníkom za narušenie športovej atmosféry jednoznačne patril brankár Treťjak (z ktorého sa neskôr stal najlepší hokejista sveta), ktorý svojou hokejkou vykonal niekoľko neprijateľných pohybov smerom do hľadiska. Zápas vysielala Československá televízia a tak jeho priebeh videli aj najvyšší predstavitelia štátu. Zneváženie Sovietskej hymny malo veľké dôsledky pre organizátorov. Posledný zápas ZSSR – ČSSR sa skončil 6:2 a naši reprezentanti získali bronzové medaily. Zvíťazilo družstvo ZSSR. Štvrté Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji vyvrcholili vo večerných hodinách záverečným banketom vo všetkých miestnostiach PKO v Prešove. V hodnotiacom prejave podpredseda Medzinárodnej hokejovej federácie Miroslav Šubrt odovzdal zlaté, strieborné a bronzové medaily najlepším družstvám. Blahoželal organizátorom k vydarenému podujatiu, ktoré sa zapísalo do kroniky československého ľadového hokeja na popredné miesto. Poďakoval predsedovi organizačného výboru Miroslavovi Červenkovi a osobitne ocenil profesionálnu prácu generálneho tajomníka Organizačného výboru ME ´70 a člena predsedníctva SZĽH Jozefa Kuchára. Gratulácia patrila aj všetkým, čo sa zaslúžili o dobré meno slovenského hokeja v Európe a vo svete. V ďalšej časti svojho prejavu M. Šubrt povedal: „Mojou úlohou bolo dbať o to, aby turnaj prebiehal za dobrých podmienok a aby sme pre športovcov pripravili dobré podmienky. Keď hovorím z tejto pozície, som rád, že môžem vyjadriť spokojnosť s tým, čo organizačný výbor pre tento šampionát urobil. Mali sme nielen výborné podmienky po športovo-technickej stránke, ale stretli sme sa tiež s vynikajúcim pohostinstvom a s nečakane vrelým prijatím divákov. Môžem povedať, a takto to budem referovať aj na najbližšom kongrese LIHG, že organizačný výbor pripravil pre tieto majstrovstvá stopercentné podmienky. Myslím si, že je teraz záležitosťou samotných hokejistov, aby prešovskému publiku ukázali hokej v jeho plnej kráse. Chcel by som všetkým prešovským občanom pripomenúť, že týmto šampionátom sa ich mesto zapíše do histórie európskeho hokeja a jeho meno bude navždy figurovať v záznamoch a štatistikách LIHG na čestnom mieste vedľa víťaza štvrtých majstrovstiev Európy v Prešove. Som však presvedčený, že Prešov ostane predovšetkým natrvalo v srdciach a pamäti priamych účastníkov tohto šampionátu a všetkých tých, čo sú jeho svedkami.“

Dr. Zdeněk Andršt, predseda ČSZĽH, Praha: „Tým, že sme vybrali Prešov za dejisko majstrovstiev Európy, sme obrazne povedané, vyhrali v lotérii. Je tu prostredie skutočne výborné, po stránke športovej i spoločenskej. Podmienky sú také, že len ťažko sa dajú porovnať s predchádzajúcimi juniorskými šampionátmi. Ubytovanie, stravovanie i prostredie na zimnom štadióne je na európskej úrovni. Úvodný ceremoniál bol na potrebnej výške. Sú všetky predpoklady, aby práca, ktorú funkcionári odvádzajú, mala punc značky dobrej kvality.“ Prof. PhDr. Vladimír Černušák, CSc., podpredseda ÚV ČSZTV a predseda SÚV - ČSZTV: „Treba oceniť dobrú myšlienku telovýchovných orgánov, že poverili Prešov usporiadaním ME. Organizačný výbor napriek rôznym problémom sa zhostil svojej úlohy veľmi dobre. Pripravil príjemné a vhodné prostredie pre toto podujatie. Podarilo sa mu upraviť zimný štadión a môžem povedať, že Prešov žije a úprimne sa teší z tohto šampionátu.“ Napriek tomu sa hľadali vinníci, ktorí mali byť zodpovední za veľmi búrlivú atmosféru v hľadisku. Proces ostrej kritiky adresovanej vedeniu Organizačného výboru ME ´70 pokračoval až do chvíle, keď najvyšší predstavitelia Federácie ľadového hokeja ZSSR vyjadrili vo svojom liste veľkú vďaku za skvelé, srdečné a priateľské prijatie ich juniorského reprezentačného družstva v Prešove, ktorého sa im dostalo nielen od organizačného výboru Majstrovstiev Európy, ale aj od straníckych a štátnych orgánov aj od obyvateľov mesta. Rôzni ideológovia a vedúci politici okamžite po tomto liste zmenili svoje postoje a nakoniec sme všetci pomerne dobre obstáli. Poďakovanie organizátorom vyjadrili aj najvyšší predstavitelia švédskeho a fínskeho hokejového zväzu za vzornú organizáciu tohto podujatia po stránke športovej aj spoločenskej. A tak okrem už spomínaných materiálnych hodnôt po skončení ME ´70 ostala aspoň na určitý čas zapálená a hokeju oddaná mladosť, ktorá mala byť najväčšou hodnotou a devízou prešovskej hokejovej budúcnosti. Majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji prispeli k popularizácii tohto športu na východnom Slovensku. Aj preto sme s nadšením organizovali toto vrcholné podujatie. Možno prispelo k tomu, že Prešov od roku 1957, keď vypadol z najvyššej slovenskej súťaže, čakal na postup do Slovenskej národnej hokejovej ligy plných trinásť rokov. Stalo sa tak na jeseň 1970. Všeobecne sa očakávalo, že hokej nastúpi na novú cestu dlhodobejších úspechov. Žiaľ, po jednoročnom pôsobení zo súťaže vypadlo. A potom nasledovali pravidelne sa opakujúce úspechy a pády. Hokej ostal a stále je v tieni futbalu a hádzanej. Pre mňa to bolo posledné funkcionárske obdobie v tomto športe. Ukončil som funkciu podpredsedu Okresnej hokejovej sekcie v Prešove a člena predsedníctva Slovenského zväzu ľadového hokeja v Bratislave. Definitívne som sa venoval novinárskej robote a o hokeji pravidelne písal komentáre a články v denníku Šport aj v Prešovských novinách. Často až príliš kriticky, ale vždy v záujme veci a objektívne. Mnohým sa to nepáčilo. Dokonca som takmer stratil svojho dlhoročného kamaráta, športového redaktora Východoslovenských novín Vincenta Mryglota. Jeho synovia Marek a Stano obliekali prešovské dresy. A v zápase Prešov – BEZ Bratislava v roku 1973 odmietli nastúpiť. Trénera Jursu to veľmi prekvapilo a aj diváci ich počin odsudzovali. Samozrejme že som reagoval a v denníku Šport pod titulkom „Odsúdeniahodné móresy“ som okrem iného napísal: Nech sú príčiny akékoľvek, čin mladých hokejistov, ktorí si svojim hráčskym umením zatiaľ meno nespravili je odsúdeniahodný. Dávať si podmienky a zabúdať pri tom na najzákladnejšie povinnosti, nechať kolektív v „štychu“, hazardovať s dôverou diváka – to neznesie ospravedlnenie. Treba hľadať cesty na riešenie nedorozumení. Prešovčania si však zvolili nesprávnu. Výbor by sa mal zamyslieť nad tým, či sa možno na takýchto športovcov spoliehať, či ľudia s takouto morálkou majú v kolektíve miesto.

Z mojich mnohých referátov som vybral jeden, čo zaujal čitateľov Prešovských novín. Vo februári 1973 zápas medzi Prešovom a Zvolenom prilákal azda najpočetnejšiu návštevu v sezóne. Stalo sa tak preto, lebo v mužstve Zvolena hral Jozef Golonka. Hendikepom bola preň skutočnosť, že ešte nebol celkom zdravý zo zranenia, ktoré mu spôsobili bratislavskí chuligáni, keď ho napadli v centre mesta. O Jožkovi Golonkovi bolo známe, že počas zápasov rád rečnil a protestoval. Rozhodca Bucala ho razantne napomenul a zrazu na ľade bol úplne iný Golonka. Po zápase som sa rozhodcu Bucalu opýtal: „Čo si mu povedal?“. A on mi na to odvetil: „Keď neprestaneš, tak ťa vylúčim a do zápisu napíšem, že si ma hrubo a vulgárne urážal. Jožko povedal – ale ja ti predsa nenadávam, ani ťa neurážam. A ja som odvetil – ako to dokážeš? A bol pokoj.“. Prešovskí hokejisti sa mnoho rokov usilovali o udržanie medzi najlepšími mužstvami na Slovensku. Niekoľkokrát postúpili do Slovenskej národnej hokejovej ligy, z ktorej vzápätí takmer vždy vypadli. V hokejovom mužstve, ktoré pôsobilo v rámci TJ Tatran Prešov, Dukla Prešov, Dukla ZPA Prešov a ZPA Prešov sa vystriedalo veľmi mnoho trénerov a hráčov. Na trénerskej lavičke okrem iných sedeli: Ing. František Olejár, Tibor Poláček, Július Burdelák, František Giba, Jaroslav Hrabčák, Miroslav Nitka, Marián Olejár, Pavol Pivovarník, Július Maličký, Jiří Justra, Jozef Hrubeš, Eduard Giblák, Stanislav Goffa, Michal Grandtner, František Gibala, František Blahút, Jozef Ivan, Jozef Čontofalský, Michal Novák, Milan Skokan a mnohí ďalší. Najvýraznejšou osobnosťou bol v mužstve, ktoré v sezóne 1978-1979 postúpilo do Slovenskej národnej hokejovej ligy, Igor Liba, ktorý v kvalifikácii v zápase ZPA Prešov - ZVL Považská Bystrica, dal štyri góly a v druhom zápase bol autorom troch gólov. Prešov postúpil a Igor Liba odišiel do VSŽ Košice, kde sa začala jeho slávna hokejová kariéra. Priaznivci hokeja si aj dnes spomínajú na obdobie rokov 1967-1990 v súvislosti s menami takých hráčov ako boli Kobuľský, Pivovarník, L. Pavlovič, Ťažár, Varadský, Burdelák, Kaťuša, Bepko, Sabol, Maňkoš, Greško, Bosák, Čontofalský, Mryglot, Socha, Šechný, Blahút, Kardoheli, Velček, Frühaw, Křemen, Wittner, bratia Homzovci, Hrabčák, Jurčenko, Fabuľa, Haluška, Tomko, Onofrej, Vyrostko, Čerevka, Petričko, Matis, Ringer, Mažgut, Baláž, Kapusta a Pucher.

Po roku 1990 sa situácia v telovýchovnom hnutí a športe podstatne zmenila. Dominuje názorová roztrieštenosť, rôzne privatizačné boje a najmä moc peňazí. Zmenili sa podmienky pre profesionálnych hráčov, o ktorých bývalí vynikajúci hokejisti ani len nesnívali.

V novembri 1967 otvorili v Prešove moderný zimný štadión. Foto: Milan Kaľavský

V novembri 1967 otvorili v Prešove moderný zimný štadión. Foto: Milan Kaľavský

Pohľad do hľadiska. Foto: Milan Kaľavský

Pohľad do hľadiska. Foto: Milan Kaľavský

Organizačný výbor ME 1970 v ľadovom hokeji viedli J. Kuchár a V. Juraško. Foto: Ján Marton

Organizačný výbor ME 1970 v ľadovom hokeji viedli J. Kuchár a V. Juraško. Foto: Ján Marton