Areál prešovskej leteckej základne žil pred niekoľkými dňami nebývalým ruchom. Za prítomnosti štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR Miloša Koterca sa tam uskutočnil slávnostný nástup jednotky pri príležitosti 20. výročia zrodu „Vrtuľníkového krídla Jána Ambruša“. Pri svojom zrode v roku 1992 to bola 4. letecká základňa a 4. vrtuľníkový pluk, od roku 2003 Letecká základňa generálplukovníka Jána Ambruša. Vrtuľníkové krídlo sa ujalo až v roku 2009. Profesionálni letci s pozemným personálom a velením však zároveň so svojimi „vrtuľníkovými narodeninami“ majú aj ďalší dôvod na oslavu. Iba nedávno, prakticky pred niekoľkými mesiacmi sa úradníci ministerstva obrany vážne zaoberali plánom likvidácie tejto leteckej základne a jej presťahovaním na letisko Sliač. Tento „nevyhnutný krok“ zdôvodňovali ekonomickou nutnosťou. Akoby Sliač bol v inom štáte, kde sú iné ceny ako v Prešove. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a hlúpy projekt bol v tichosti pochovaný... Pamiatka zakladateľa a priekopníka slovenského vojenského letectva, ktorý bol vo svojej mladosti významnou osobnosťou európskeho športového lietania, teda ostane zachovaná na zástave jednotky vybavenej modernými leteckými strojmi. Síce už značne ohlodanými zubom času, ale neodmysliteľne spojenými s novodobými tradíciami slovenskej armády. V súvislosti s plánovanou likvidáciou prešovskej vrtuľníkovej základne by bolo veľmi zaujímavé vedieť, koľkí úradníci ministerstva by vôbec vedeli, kto Ján Ambruš vôbec bol. Či majú aspoň tušenie o tom, že tento prvý veliteľ 312. československej stíhacej perute Royal Air Force v časoch 2. svetovej vojny bol predtým prednostom a veliteľom slovenského letectva a v septembri 1939, po žiadosti o odchod do dôchodku, tajne utiekol cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska a neskôr do Anglicka, len aby nemusel pomáhať nemeckým fašistom v ich agresii proti štátom strednej a východnej Európy. 12. júla 1940 bol prijatý do Britského kráľovského letectva a od roku 1941 pôsobil na Inšpektoráte československého letectva v Londýne. Odtiaľ sa presunul za oceán do Kanady, kde bol členom Československej vojenskej misie, realizujúcej predovšetkým nábor slovenských a českých dobrovoľníkov žijúcich na severoamerickom kontinente do protifašistického odboja. Úspešné pracovné výsledky spôsobili, že bol vymenovaný za československého vojenského a leteckého pridelenca pri kanadskej vláde, so sídlom v Otave. Po skončení 2. svetovej vojny sa vracia na Slovensko, aby pomáhal pri organizovaní moderného vojenského letectva, ale po nástupe komunistického režimu opäť uteká, tentoraz priamo do USA, kde bol „obyčajným civilom“. Po páde komunizmu ho v roku 1991 vtedajší prezident Václav Havel povýšil do hodnosti generálplukovníka a v júni 1993 bol vyznamenaný Radom M. R. Štefánika. Podlomené zdravie mu zabránilo, aby sa aspoň na sklonku života vrátil do vlasti. Stihol to až po svojej smrti, 26. mája 1994 boli jeho pozostatky pochované na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Príslušníkov prešovského vrtuľníkové krídla však predsa len čaká ešte jedna skúška nervov. V súvislosti s potrebou obnovy a modernizácie bojových helikoptérových starčekov, ktorí aj napriek trpezlivej starostlivosti technikov pomaly a isto dosluhujú. Aké „úsporné“ nákupy zrealizujú ministerskí úradníci, aby zabezpečili bojaschopnosť techniky? A keďže na Slovensku už vlastne nič nie je kóšer, ich obavy sú nanajvýš oprávnené...