Urobiť rozhovor s Bc. Kamilom M. HAŤAPKOM tak, aby boli zrejmé všetky jeho životné zaujatia, či už ako aktívneho športovca, skvelého trénera, funkcionára, politika, diplomata a najnovšie aj literáta, a publicisticky ho spracovať, nie je až taká ťažká vec. Tento jubilant – deväťdesiatnik – sa vždy vyjadruje vecne, zrozumiteľne, pohotovo, zaujímavo a novinár si už pri prvej položenej otázke začne uvedomovať, že má šancu napísať niečo, čo zaujme čitateľov nielen rôzneho veku, ale i rôznych záujmov.

Jeho meno je spojené najmä s úspechmi čs. cyklistiky v druhej polovici minulého storočia. V tých časoch sa denníky čítali zozadu, teda od športových stránok, bez ohľadu na to, či išlo o robotníka, alebo straníckeho funkcionára. Preto sa s menom Haťapka stretol každý, kto vtedy sledoval také významné športové podujatia v cyklistike, ako boli preteky mieru (Praha – Berlín – Varšava) v takom poradí týchto miest, odkiaľ preteky štartovali. Na vysokej úrovni bolo aj podujatie Okolo Slovenska a v neposlednom rade najstaršie cyklistické zápolenie Košice – Tatry – Košice.

Kamil Haťapka viedol svojich zverencov aj na svetové šampionáty či významné preteky v Taliansku, vo Veľkej Británii... Iní ho však poznajú viac ako politika či diplomata a už je tu nová mladšia societa, ktorá tohto veľmi známeho Slováka považuje najmä za úspešného spisovateľa. Veď prvú knihu Z cyklistiky do politiky napísal ešte spoločne so spisovateľom Drahoslavom Machalom, ďalšiu, ktorá sa opiera u tú prvú – Serpentínami života – už sám. Pritom sme ešte nespomenuli jeho úspešné trénerské pôsobenie v Maďarsku, bývalej Juhoslávii a Mexiku –a čo je úplne ojedinelé a zvláštne, do tejto Stredoamerickej krajiny sa neskôr vrátil ako diplomat!

OZAJSTNÉ SERPENTÍNY

Aj keď jubilanta poznám osobne už celé polstoročie a na každú chvíľu strávenú v jeho blízkosti spomínam s priateľskou úctou, napísať výstižnú črtu o tejto osobnosti moderných slovenských dejín nie je ľahké. Už len preto, lebo zložitými životnými serpentínami musel prejsť veľakrát. Najprv ako „vojak“ s čiernymi výložkami príslušníka smutne známych PTP (pomocných technických práporov). Bol uznávaným poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR a neskôr už po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky pôsobil v parlamente ako predseda výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Zastával tiež post slovenského diplomata v Mexiku a Kostarike. Táto jeho kľukatá cesta viedla od baníka z prinútenia, ktorý doslova ručne kopal čierne uhlie na Ostravsku-Karvínsku, až do kancelárií a salónikov najvyšších predstaviteľov mnohých krajín. Haťapka, člen rodu hrdých Oravčanov, však stále zostal tým istým: vlastencom, odborníkom na šport, nielen na cyklistiku, skvelým organizátorom, ale najmä stále tým istým Kamilom, ktorý aj vo svojich najslávnejších časoch zostával pevne na zemi a pripravený vždy a všade v rámci svojich možností pomôcť priateľom a známym.

PALETA TALENTOV

Kamil Haťapka sa narodil 3. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi, kde jeho otec vtedy pôsobil ako vedúci pracovník jednej z bánk. Neskôr sa rodina presťahovala do Turčianskeho Svätého Martina, kde sa otec stal redaktorom Národných novín a počas SNP sa aktívne zapojil do bojov ako príslušník partizánskej jednotky Viliama Zingora. Po oslobodení Československa sa Haťapka st. stal dôstojníkom Čsl. armády, ale následkom vykonštruovaného obvinenia a zatknutia V. Žingora sa ocitol za mrežami. Kamil dostal len vďaka známostiam možnosť zmaturovať na Priemyselnej škole presnej mechaniky a optiky v moravskom Přerove. Už vtedy sa venoval hokeju, tomu zostal verný aj medzi „pétepákmi“, ale po návrate do civilu prednosť dostala jednoznačne cyklistika. Mladý Haťapka mal vrodený talent na organizátorskú, riadiacu a trénerskú prácu, dnes by sme ho nazvali manažérom. Zvyšoval si odborné trénerské vzdelanie, a pritom patril medzi zakladateľov medzinárodných cyklistických pretekov Okolo Slovenska, ktoré od päťdesiatych rokov minulého storočia existujú dodnes, určitý čas stál aj na čele ich organizačného výboru. Nemalú zásluhu má na zrode telovýchovnej jednoty Internacionál Slovnaft Bratislava, teda aj jej slávneho futbalového oddielu a, samozrejme, aj cyklistického, ktorý patril medzi špičku československej cyklistiky, už vtedy na veľmi solídnej medzinárodnej úrovni. V roku 1973 sa zrodili strediská vrcholového športu ako najvyšší stupeň prípravy najlepších športovcov s jediným cieľom – pripravovať reprezentantov ČSSR, ktorí budú nosiť medaily z olympiád, zo svetových a z európskych šampionátov. Samozrejme, Haťapka pritom nemohol chýbať a ani jeho zverenci. Haťapkove trénerské úspechy si všimli aj najvyšší predstavitelia čs. cyklistiky. Dvakrát ho poverili vedením reprezentačných tímov ČSSR v cestnej cyklistike (1970 – 1972, 1985 – 1987). Voboch prípadoch v reprezentácii skončil z vlastnej iniciatívy, keďže bol nespokojný s rozhodnutiami často neodborníkov a iba politických nominantov v telovýchovných funkciách.

HROZIENKA ÚSPECHOV

Osobných úspechov i úspechov cyklistov, ktorých viedol, bolo toľko, že vzhľadom na priestor vyberieme iba tie „najsladšie hrozienka“ – 2. miesto na majstrovstvách sveta družstiev vroku 1970 v Anglicku a zdupľované o pätnásť rokov neskôr v Taliansku, teda dve strieborné medaily zo svetových šampionátov. V roku 1972 sa Vlastimil Moravec stal celkovým víťazom Pretekov mieru a v družstvách ČSSR skončila druhá. V roku 1974 sa jeho zverenec Pavol Čambal stal celkovým víťazom pretekov Okolo Slovenska. V roku 1986 bol netradične štart Pretekov mieru v ukrajinskom hlavnom meste Kyjeve, niekoľko dní po havárii v Černobyľskej jadrovej elektrárni... Jozef Regec pod Haťapkovým vedením zvíťazil v prvej etape a ešte desať dní mal na sebe žlté tričko vedúceho pretekára. Z úspechov na domácej pôde stačí za všetky spomenúť víťazstvo Interu Bratislava v časovke družstiev na 100 kilometrov v roku 1974 v Košiciach, na ktorých pretekári v žlto-čiernych dresoch vôbec nepatrili medzi favoritov, tými boli celky Dukly Brno a RH Plzeň. Z množstva osobností na bicykloch, ktorých Haťapka viedol, spomeňme iba Milana Jurča, prvého Slováka, ktorý štartoval na Tour de France. Počas jeho trénerského pôsobenia v Mexiku (1989/1992) jeho zverenci na Panamerických hrách a Hrách  Strednej Ameriky získali 24 medailí a okrem toho tam založil Panamerickú cyklistickú školu.

V POLITICKEJ ARÉNE

V roku 1989 pomáhal obnoviť činnosť najstaršej politickej strany u nás – Slovenskej národnej strany. O rok neskôr sa na jej kandidátke stalposlancom Federálneho zhromaždenia. Je na to hrdý. A keď má hodnotiť svoju poslaneckú činnosť, nikdy nezabudne zdôrazniť, že 25. novembra 1992 bez zaváhania hlasoval za prijatie zákona o zániku ČSFR. Od roka 1993 pracoval v Kancelárii prezidenta SR Michala Kováča ako hlavný radca pre styk s verejnosťou. Zároveň sa s ním rátalo ako historicky prvým ministrom športu vo vláde Vladimíra Mečiara, ale takéto ministerstvo dodnes nevzniklo napriek mnohým sľubom. V parlamentných voľbách v roku 1994 bol zvolený za poslanca NR SR, ale v roku 1996 odišiel do Strednej Ameriky, kde bol slovenským diplomatom naraz v dvoch krajinách – Mexiku a Kostarike vo funkcii I. zástupcu veľvyslanca.

Pôsobenia v športe sa však nezbavil. V rokoch 1991 – 1992 bol prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky a zároveň členom Slovenského olympijského výboru a dodnes je čestným členom Slovenského olympijského a športového výboru. Našlo sa však aj dosť tých, ktorí by ho radi videli vo funkcii prezidenta SOV hneď po prvom v tejto funkcii Vladimírovi Černušákovi.

To, že celý svoj život zasvätil mladým, športu a vneposlednom rade Slovensku, ocenili mnohé inštitúcie a organizácie. Je držiteľom štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku II. triedy za mimoriadne zásluhy o vznik samostatnej SR, za vrúcny vzťah k Slovensku a jeho národu, Ceny fairplay SOV, Strieborných kruhov SOV, Ceny Martina Rázusa (Za celoživotnú vlasteneckú púť).

„Do politiky i diplomacie som skočil rovnými nohami,“ načiera z bohatých spomienok jubilant. „Spočiatku som vychádzal z toho, že voliči mi dali svoje hlasy a ja ich nesmiem sklamať. To platilo aj v súvislosti s mojím pôsobením v rámci ministerstva zahraničných vecí. Nezľakol som sa tejto zodpovednosti. V zahraničí som sa cítil ako doma, moje reakcie vychádzali z toho, že dobro sa má odplácať dobrom, počas mojej diplomatickej misie sa výrazne rozšíril kruh mojich priateľov z radov pracovníkov mnohých veľvyslanectiev a konzulátov. Nikde som nič tvrdo nepresadzoval, vždy mi išlo o kompromisy a často aj ozaujatie neutrálneho stanoviska, čo som v športe rozhodne nerobil. Výnimkou bolo iba moje trénerstvo v Mexiku. Tam ma mnohí mali za akéhosi Rusa a dostal som prezývku „Červený medveď“. Tamojší obyvatelia i športovci majú inú mentalitu, a tak som sa skôr ja prispôsoboval im než oni mne. Jednoducho som musel zľaviť zo svojich nárokov, nestrácať nervy pri ich meškaniach na tréningy. Prišli neskoro, ale s odzbrojujúcim úsmevom povedali jediné slovo –trafico. Vyhovorili sa teda na zápchy v uliciach. Nuž čo, musel som vziať do úvahy, že v samotnom hlavnom meste Mexika bolo v tých časoch vyše päť miliónov automobilov... Takže tu už išlo o zľavenie z nárokov a kompromisy i v športe, a to sa mi potom zišlo aj v diplomacii...“

A kedy sa objaví na našich cestách nový Peter Sagan?

„Pokolenie našincov sa už toho podľa mňa nedožije. Taký Sagan sa narodí raz za storočie, taký ako on je iba jeden, teda on sám. Máme však Sagana na lyžiach – Petru Vlhovú... V súčasnosti však s objavovaním cyklistických talentov akosi zaostávame, veď sa nemôžeme porovnať ani so Slovinskom, ktoré je o polovicu menšie než naša republika, a tých mladých, ale už kvalitných cyklistov má nepomerne viac než Slovensko. U nás aj politici, aj funkcionári v športe sa čudujú, keď im začnete hovoriť o plánovaní, o vytváraní potrebných systémov. Ale bez toho sa to jednoducho nedá, a tak na nového Sagana budeme ešte dlho čakať.“

Kamil Haťapka mal a dodnes má svoju špecifickú charizmu a bezprostrednosť, k tomu aj patričnú dávku úprimnosti, a tak každý novinár bol rád, keď ho mohol vyspovedať. Až na malé výnimky, keď ho jeho zverenci v etape trochu sklamali, vždy okolo seba šíril radosť zo života, z prežitého dňa, z neho doslova sršal optimizmus, ktorým dokázal nakaziť i druhých. Našťastie, tieto vlastnosti mu zostali aj v deväťdesiatke. Nechcem ho však uraziť, pretože on má len dvakrát štyridsaťpäť rokov, a to je niečo iné...