Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vždy pripravení - Rudolf Slezák

Keď Stvoriteľ videl, aké škody a nešťastia spôsobila Potopa, ktorú zoslal na ľudí, zamrzelo ho to a prisľúbil, že nič podobného sa už nestane. Slovo dodržal, no nezabránil nešťastiam iného druhu, ktoré si ľudia spôsobujú sami sebe. Napriek tomu, že dnes rozhoduje o politike, ekonomike , bankovníctve... výkvet Európskej inteligencie, nešťastia a potopy sa na nás valia zo všetkých strán. Odpoveďou na to sú protesty a štrajky, v ktorých sa zmieta celá Európa. Aj Slovensko už zažilo v posledných rokoch, veľa takýchto nepríjemných udalosti. Boli sme svedkami aj toho, aké prostriedky štrajkujúci, pri presadzovaní svojich požiadaviek používajú. Lekári a zdravotne sestry majú v rukách svojich pacientov, železničiari majú k dispozícii celé vlakové súpravy, dopravcovia kamióny... no a učitelia svojich žiakov. Nikto ma nepresvedčí o tom, že niekto z pozadia, aj keď to nebolo doslovne učiteľmi zorganizované, nemá v tom prsty. Ono stačí v tomto prípade vytvoriť na škole správnu atmosféru a deti sa potom vyhrnú s radosťou do ulíc. Máme síce vzdelané deti, no neviem, čí by vedeli správne odpovedať na otázku, kto je minister kultúry, minister zahraničných vecí, predseda parlamentu. O ich zrelosti svedčí napr. plagát s nápisom:

Prečo majú včely med.
Lebo majú kráľovnú.
Keby mali vládu,
mali by tiež hovno.

Tento text som si nevymyslel, bol vyfotografovaný v Novom čase, v sobotu 1 decembra. Niesli ho nad sebou decka, ktoré tak dobre rozumia školskej problematike a presne vedia, koľko percent by malo byť zo štátneho rozpočtu uvoľnených do školstva a na platy učiteľov. Ktovie, čí by vedeli odpovedať na otázku, koľko dostáva ich dedo na dôchodku , alebo aký je príjem viac ako 400 tisíc nezamestnaných na Úrade práce. Nespomínam to preto, že by som si nevážil učiteľský stav, ale preto, že sa presadzujú požiadavky štrajkujúcich deťmi, ktoré ešte nemôžu voliť, ešte nemajú nárok na vodičský preukaz, deťmi na ktorých sa vzťahuje paragraf pre mladistvých... no môžu už rozhodovať o štátnom rozpočte. Alebo ak niekto, len čo vychodí Základnú školu, už nie je dieťaťom?
Chodil som do školy vtedy, keď už doznievali vyučovacie metódy, Antona Semjonoviča Makarenku. Ak sme niečo vyparatili, sami sme si museli v školskej záhrade urezať palicu, s ktorou nás potom učiteľ zmlátil. Nezanevrel som však na učiteľov ani po niekoľkých takýchto výpraskoch a nezanevrel som na nich ani vtedy, keď museli rozhodovať o našej budúcnosti, podľa všelijakých, už dávno zabudnutých kritérii. V prvom rade museli zabezpečiť, predpísaný počet žiakov pre poľnohospodárske, murárske, banícke učilištia a samozrejme aj pre vojenskú školu Jána Žišku z Trocnova. Ešte dnes si pamätám, s akou slávou sme očakávali na škole príchod Rudu Morica, spisovateľa a autora knihy, "Prvý z Dvorov",o baníckom učilišti. Učitelia nás pripravovali na to, aké otázky mu máme klásť. Kam sa podela sláva tohoto spisovateľa a banícka hrdosť na toto povolanie? Na učiteľov som však nezanevrel hlavne preto, lebo ma naučili čítať a písať. Z celého srdca im prajem dôstojné zabezpečenie v ich náročnom povolaní, no nepovažujem za dôstojné, ak vidím bojovať za ich požiadavky - deti.
Spomenul som výchovné metódy A.S. Makarenku. Vtedy mi to ešte nedošlo, no dnes už viem, že to bol istý druh polovojenskej kázne, zavedený na naše školy. Nikdy sme nechýbali na dobre zorganizovaných prvo májovych sprievodoch, dôležitých štátnych oslavách, spartakiádach, recitáciach...proste všade tam, kde bolo potrebné vidieť aj Pioniersku organizáciu. Boli sme "Vždy pripravení", vyhovieť požiadavkám dospelých ľudí. Hlavne z týchto dôvodov, nie som nadšený z toho, keď vidím, ako naše deti a vnúčatá, pochodujú po uliciach miest a sú "vždy pripravené", aj na ďalšie pochody.