OSOBA, KTORÁ STÁLE ROZDEĽUJE UŽ NEJEDNOTNÚ UKRAJINU

Ukrajina má už nielen zvoleného, ale aj inaugurovaného prezidenta Petra Porošenka, čo dáva viac nádeje a optimizmu vyriešiť politickú krízu v krajine. Bude to však zdĺhavé, neľahké a bolestivé. Jednoducho, tá budúca Ukrajina bez ohľadu na to, aká bude, či sa stane federálnou krajinou s niekoľkými autonómnymi republikami a oblasťami, alebo nie, už nikdy nebude tou, akú sme ju poznali. Každý deň počúvame a čítame o zabitých, zajatých, odvlečených, o smrti nevinných civilov. V správach počúvame o rebeloch, teroristoch, banderovcoch, proruských separatistoch, nacionalistoch, bojovníkoch z Čečenska a iných častí severného Kaukazu... To je iba neúplný zoznam označení tých, ktorí vo východnej časti Ukrajiny zvádzajú neľútostné boje. Či chceme, alebo nie, musíme použiť výraz občianska vojna.

KTO BOL BANDERA?

O benderovcoch  vieme na Slovensku svoje. Akosi sme si ich však nedávali do súvislosti s menom ich ideového vodcu Stepana Banderu, z ktorého sme z neznámeho dôvodu urobili  „Benderu“. Na Slovensku sme s jeho bojovníkmi prišli do styku v rokoch 1945-47, ale aj vtedy u nás málokto vedel, že Stepan Bandera je symbol terorizmu, politických atentátov a nenávisti voči Poliakom, Rusom a Židom. Samozrejme, v životopise takéhoto muža je veľmi veľa diskutabilných miest, teda nepotvrdených, resp. neoverených.  V jeho  prípade ťažko hovoriť o rozporuplnej povahe človeka. Pri dlhoročnom štúdiu všetkého, čo súvisí s jeho osobou sa dá nájsť iba jedná pozitívna vec: v jeseni 1944, teda počas jeho väznenia v koncentračnom tábore Sachsenhausene odmietol ponuku Nemcov spolupracovať s nacistami v boji proti Sovietskemu zväzu. Bolo to súce zaujímavé a paradoxné, pretože jeho ľudia už vtedy bojovali proti Červenej armáde v jej tyle, konkrétne v Prikarpatsku a Karpatoch, predovšetkým na území terajšej Ľvovskej a Ivano-Frankovskej oblasti.

Stepan Bandera sa narodil 1. januára 1909 v Haliči, teda v severozápadnej Ukrajine v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Keď mal 13 rokov zomrela mu mama. Už ako dieťa bol veľmi tvrdohlavý a neúprosne presadzoval svoje názory a požiadavky. Aj preto ho vylúčili zo skautskej organizácie. V roku 1927  absolvoval gymnázium v Striji. Tu musíme zdôrazniť, že sa narodil na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska, ktoré sa v roku 1918 stalo súčasťou Poľska. Bandera Poliakov nenávidel azda najviac zo všetkých. Je síce pravda, že medzi Ukrajincami a Poliakmi nikdy v dejinách neboli nejaké spoločné body a záujmy, vždy išlo o národy, ktoré bojovali proti sebe, ale u Banderu išlo priam o patologickú nenávisť, ktorú neskôr rozdelil aj voči Rusom a Židom. Po maturite mal už vybavené štúdium vo vtedajšom  Československu, ale poľské úrady mu odmietli vydať cestovný pas. Bandera potom začal študovať na Polytechnickej univerzite vo Ľvove, odbor agronómia, diplom inžiniera však nezískal pretože ho počas štúdia súdili a aj odsúdili. Po prvýkrát bol väznený v roku 1933, mal vtedy 24 rokov.

Činnosť politického hnutia Organizácia ukrajinských nacionalistov ako legálnej politickej sily sa mu zdala nedostatočná a preto stál pri zrode UVO – Ukrajinskej vojenskej organizácie. Tá  sa podľa neho mala zamerať na štyri teroristické smery: politické vraždy, bombové atentáty, sabotáže, ničenie poľského majetku a majetku kolaborantov.

V roku 1934 UVO /Ukr. vojenská organizácia/  spáchala atentát na ministra vnútra Poľska Bronislawa Pereckeho. Na základe tohto činu Liga národov prijala návrh, aby členské štáty odmietali dávať politický azyl teroristom. Bandera sa nezastavil ani pred vlastnými Ukrajincami. V roku 1934 jeho ľudia zavraždili riaditeľa ukrajinského gymnázia vo Ľvove Balija. Tento akt vyvolal veľkú vlnu rozhorčenia medzi Ukrajincami, žijúcimi na vtedajšom území Poľska. V roku 1936 poľské súdy poslali Stepana Banderu do konca života  do väzenia. Prišla však jeseň 1939, kedy na Poľsko zaútočili nacisti zo západu, neskôr Sovietsky zväz z východu a Banderovi sa podarilo dostať na slobodu. Podľa jednej  verzie väzňov pustili na slobodu Nemci, podľa druhej vraj Bandera sám neskôr tvrdil, že z väzenia utiekol...  Bandera zostal žiť v Krakove a podieľal sa na organizovaní a vysielaní skupiniek svojich bojovníkov už na územie západnej časti sovietskej Ukrajiny, pripojenej k ZSSR na základe Paktu Molotov – Ribbentrop, teda dohody medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom.

Dňa 21. júna 1941 Nemecko napadlo v tom čase svojho spojenca ZSSR. Pravdou je, že na Ukrajine, predovšetkým v jej západnej časti, domáci nemecké vojská často vítali. Celým svetom vtedy prešli filmové zábery, ktoré ukazujú staré babky s ikonami v rukách a kyticami kvetov ako vítajú nemeckých „osloboditeľov“. Nie, Nemci im vôbec nechýbali, ale naivne si mysleli, že po stalinskej hrôzovláde, ktorú už zažili, i keď iba na krátky čas, všetko čo príde, musí byť zákonite lepšie. Nakoniec, na celej Ukrajine i v samotnom Rusku na okupovaných územiach sa všade našlo dosť kolaborantov s nacistami, nikde si nemohli sťažovať na ich nedostatok. Bez ohľadu na to, z akých pohnútok títo ľudia slúžili okupantom. Na druhej strane bolo však aj dosť tých, ktorí zakladali partizánske skupiny a odvážne bojovali proti nemeckej armáde.

ŽIADNÁ SAMOSTATNOSŤ!

Ukrajinský nacionalisti po prepadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom naivne snívali o samostatnej a nezávislej Ukrajine a tak už 30.jána 1941 vo Ľvove vyhlásili samostatný Ukrajinský štát. ten prakticky existoval iba 5 dní /!/ - dňa 5.júla 1941 Nemci Banderu a celú „vládu“ Ukrajinského štátu zavreli. Nacisti dali jasne najavo, že na okupovaných územiach žiadne slobodné krajiny s vlastnými vládami nebudú vznikať, i keď ešte pred vojnou medzi  niektorými nacistickými pohlavármi sa vážne hovorilo o akýchsi dvoch samostatných „nárazníkových“ štátoch – a to Litva  o Litve a Ukrajine, ktoré by existovali medzi „Západom a Áziou“.

Ukrajinský nacionalisti sa s likvidáciou ich „štátu“ nechceli zmieriť a preto v karpatských lesoch sa zrodila Ukrajinská povstalecká armáda /UPA/. Pri všetkej objektívnosti musíme uznať, že udatne bojovala proti Nemcom a to v neľahkých podmienkach – v tyle,  teda partizánskym spôsobom. Napriek tomu, že v UPA chýbal „vodca ukrajinského národa“ ako Banderu nazvali po vyhlásení Ukrajinského štátu. Už z predvojnových čias vládla medzi banderovcami veľmi tvrdá disciplína a i keď ako o akejsi regulárnej armáde tu môžeme iba ťažko hovoriť, ale jej vojakom odvaha rozhodne nechýbala. V roku 1944 však UPA bojovala už na dvoch frontoch: proti Nemcom i Červenej armáde. Po jej rýchlom postupe na západ sa zmenilo iba jedno: namiesto nemeckého tylu sa UPA ocitla v sovietskom! Pre ňu však boli okupanti jední  i druhí! Ukrajinskí  nacionalisti mali však dvoch vodcov – jedným bol Bandera a druhým Meľnik. Azda aj preto časť z nich bojovala aj proti Nemcom, iní Ukrajinci však dokonca pomáhali  budovať a najmä napĺňať SS – divízie Nachtigal a Roland. Do podobných esesáckych zväzov sa však hlásili už aj naturalizovaní občania Sovietskeho zväzu z okupovaných území Estónska, Lotyšska, Litvy, ako aj zajatci zo severného Kaukazu a Zakaukazska, donskí kozáci. Keď už sme spomenuli kozákov, mnohí z nich boli ukrajinského pôvodu a verne slúžili Stalinovi i Hitlerovi.

Čo však bolo s Banderom? Ako sme už uviedli  bol zatvorený v koncentračnom tábore v Sachsenhausene. Vraj ale pri oveľa lepších podmienkach než ostatní zajatci. Nehladoval a nemusel ani pracovať. Jeho brat však v koncentráku zahynul.

Málo sa vie o tom, čo robil Bandera od jesene 1944, kedy ho vraj pustili z koncentračného tábora do roku 1946, kedy sa v Mníchove podieľa na založení Antiboľševického bloku národov. V tom istom roku Ukrajinská SSR, ktorá už po vojne mala zastúpenie v OSN, žiadala na Valnom zhromaždení západné krajiny aby jej vydali niektorých predstaviteľov ukrajinskej emigrácie, vrátane Stepana Banderu. Ukrajina v tom nepochodila. Napríklad, Jozef Tiso, ako vojnový zločinec bol zatknutý, súdený a nakoniec popravený, na rozdiel od Banderu, ktorý bol v najlepšom prípade v rokoch 1945-46 možno integrovaný a preverovaný americkými okupačnými úradmi. Asi len preto, lebo Bandera bol predsa len zatknutý a umiestnený do koncentračného tábora – a to nacistickými orgánmi. Akosi Američania a neskôr i justícia západného  Nemecka nebrali do úvahy, že Banderu legálny súd v Poľsku už pred II.svetovou vojnou odsúdil za terorizmus a organizáciu i účasť na politických vraždách na doživotie!

Stepan Bandera však zahynul v roku 1959 v Mníchove a málokto pochyboval o tom, že v tom nemala prsty sovietska rozviedka. Až v roku 1962 sa v SRN začal súd s agentom KGB Bohdanom Štasinským, ktorý priznal, že konal na základe inštrukcií zo Sovietskeho zväzu a bol odsúdený na 8 rokov straty slobody v prísnom väzení. Samozrejme, Sovietsky zväz odmietol účasť na Banderovom zabití – veľmi kategoricky a jednoznačne. Až po polstoročí od tohto súdneho prelíčenia, v roku 2005, vtedajší už exšéf KGB Krjučkov priznal, že „smrť Stepana Banderu bolo jedným z posledných odstránení našich úhlavných nepriateľov násilným spôsobom“.

Nuž, čo bolo s jeho bojovníkmi na Ukrajine ? Časť z nich vydržala bojovať proti špeciálnym jednotkám NKVD, potom KGB a ministerstva vnútra až do roku 1955! Čo je určite svojím spôsobom unikát. Samozrejme, banderovcov bolo stále menej a menej, títo bojovníci boli pri tzv.čistiacich akciách v karpatských lesoch často zastrelení a zajatí. Zajatcov najčastejšie odsúdili na trest smrti, alebo na 20-25 rokov v trestných táboroch na Sibíri a za polárnym kruhom. Časť banderovcov, nám predsa len najznámejšia, sa snažila cez Slovensko a Poľsko dostať do Rakúska a západného Nemecka. Na Slovensko sa dostalo dohromady asi 300-400 bojovníkov v niekoľkých vlnách. Niekoľko prechodov na Slovensko malo iba tzv.propagačný charakter, stávalo sa, že za poskytnutie stravy a ubytovania platili dokonca dolármi a zlatom. Častejšie  si však potraviny i dobytok brali násilím, niekoľkých komunistických funkcionárov v obciach zastrelili. Žiaľ, neexistuje presná štatistika o týchto obetiach. Nikdy im nemôžeme odpustiť zastrelenie skupinky mladých Židov, ktorí na Nový rok 1946 oslavovali prežitie vojny a najmä návratu z koncentrákov.

Na tieto skupinky banderovcov doslova poľovalo vyše 15 000 čs.vojakov a policajtov a to predovšetkým v lesoch na stredom a východnom Slovensku. Veľkú časť sa im podarilo zlikvidovať, ale niekoľkým sa podarilo utiecť na západ!

PREČO TÁ ÚCTA?

Vo Ľvove dnes stojí impozantný pamätník Stepana Banderu v nadživotnej veľkosti. Podľa politických analytikov asi 5-7 percent obyvateľov Ukrajiny ho stále považuje z národného hrdinu. Zdôraznime, že iba v západnej časti krajiny. V každom prípade Ukrajina bola šokovaná keď v roku 2010, tesne pred koncom svojho prezidentského obdobia Viktor Juščenko udelil in memoriam S.Banderovi najvyššie štátne vyznamenanie Hrdina Ukrajiny ! Po celej krajine ľudia proti tomuto aktu ostro protestovali, predovšetkým v jej východnej časti. Juščenkov nástupca Viktor Janukovyč mu toto vyznamenanie ešte v tom istom roku odobral...

Bandera nikdy neskrýval svoj antisemitizmus. O to viac prekvapuje, že v súčasnej politickej situácii Banderovo správanie sa pred II. svetovou vojnou i počas nej ospravedlňujú ukrajinskí oligarchovia židovského pôvodu a dokonca aj predstavitelia najvýznamnejších svetových židovských organizácií. Na veľké a nemilé prekvapenie Banderovu teroristickú činnosť a nenávisť voči Poliakom, Rusom a Židom označujú ako „symbol boja za slobodu“ a zároveň tvrdia, že Bandera už na Ukrajine nemá svojich nástupcov a pohrobkov. A tí, ktorí ho dodnes velebia, ho považujú za hrdinu iba preto, lebo bojoval za nezávislú samostatnú Ukrajinu. Nuž, i to je jeden z dôkazov, že de facto existujú dve Ukrajiny: v jednej Banderu považujú za národného hrdinu, v druhej za fašistu a vojnového zločinca. Smutne a s trochou irónie môžeme konštatovať, že Ukrajinci si svojich hrdinov a zároveň  nepriateľov a zločincov môžu vyberať z tých istých osôb... Našťastie nie Bandera rozhoduje o osude Ukrajiny, ani jeho prívrženci, je ich skutočne veľmi málo. Ukrajinu si musia zachrániť  samotní Ukrajinci!