Miro Labun, žiaľ, vnúčatá hrať futbal nenaučí

Každému majiteľovi futbalového klubu sa o takej návšteve môže iba snívať. Veď obec Rokytov pri Humennom má iba 300 obyvateľov, prevažne rusínskej národnosti a v prvú augustovú sobotu prišlo na futbalové ihrisko asi 450 ľudí.  Z Gemera cez Košice a Prešov až po Sninu a Medzilaborce. Prišli síce kvôli futbalu, ale predovšetkým vzdať úctu životom ťažko skúšanému Miroslavovi Labunovi. Mužovi, o ktorých sa hovorí, že futbalový talent dostali do vienka od samotného pána Boha. Jeho nadanie priamo bilo do očí trénerov a funkcionárov a tak jeho cesta viedla zo Sniny, v ktorej už ako dorastenec obliekal seniorsky dres, do Tatranu Prešov, potom na vojenčinu do Dukly B. Bystrica a z nej naspäť do šarišskej metropoly

Robustný, tvrdý, ale vždy korektný obranca, ktorý si  všímal loptu a nie nohy súperových útočníkov, odohral v I. čs, lige dohromady 146 stretnutí a dal v nich 8 gólov. Z nich presnú polovicu v svojom premiérovom ročníku 1980/81 ako 19-ročný v bielo-zelenom drese Tatrana. Nikdy nepatril medzi futbalistov – cestovateľov. Po odkrútení si dvojročnej vojenskej služby pod Urpínom sa vrátil do Prešova a v najvyššej čs. súťaži patril ešte päť ročníkov medzi jeho opory. Potom prestúpil do Chemlonu v jeho rodnom meste Humenné /jeho mama si tam „odskočila“ porodiť ho z Rokytova/, ten bol účastníkom najvyššej národnej súťaže a v sezóne 1992/93 mu pomohol postúpiť do novovytvorenej 1. slovenskej futbalovej ligy.

Nič nenasvedčovalo tomu, že jeho život sa z minúty na minútu tak výrazne zmení. Mirovi rovesníci z trávnikov sa už pripravovali na záver aktívnej hráčskej kariéry s tým, že budú trénermi či funkcionármi a občas si zahrajú na niektorom turnaji pre tzv. starých pánov. Miro Labun však v ročníku 1994/95 ešte odišiel na hosťovanie do Vranova nad Topľou, ktorý mal zastúpenie v tretej najvyššej súťaži.

Futbaloví funkcionári, ktorí v tom čase pôsobili v Humennom, dodnes nevedia pochopiť, ako jedno rozhodnutie poznačí život človeka. „Mira sme si nesmierne vážili a pretože sa blížil koniec jeho hráčskej kariéry ponúkli sme mu ďalšie uplatnenie v klube. Bývalí hráči, ktorí začínali ako mládežnícki tréneri všade dostávali skôr symbolické odmeny, než patričnú mzdu. Preto dostal možnosť pôsobiť vo funkcii trénera mládeže s tým istým platom, ktorý dostával ako hráč. Veď už vtedy navštevoval trénerskú školu. On však našu ponuku neprijal len preto, lebo chcel ešte hrať a zároveň si dokončiť požadované trénerské vzdelanie. Tak sme mu vyšli v ústrety s tým, že si môže sám nájsť klub, ktorý o jeho hráčske skúseností i kvality bude mať záujem a Humenné za jeho prestup nebude pýtať ani korunu. Tak sa dostal do Vranova... Kto vtedy mohol predpokladať, že už po zenite jeho obdivuhodnej dráhy nastane jej koniec tak nešťastne?“. Toto sú slová tých, ktorí sa nikdy nezmieria s tým, čo sa vtedy vo Svite stalo. Roky premýšľajú o tom, či aj oni nemajú svoj podiel na tom, čo sa stalo. Jasné, že za nič nemôžu. Keby však Mirovi nevyšli tak v ústrety, možno by bolo všetko inak. Vo futbale, ako aj v celom živote však slovo „keby“ nemá svoje miesto, ani opodstatnenie. Akurát asi to, že človek mieni, život ale zmení...

VÝSKOK A NEŠŤASTNÝ KONTAKT

V ten deň, 10. augusta 1994, sa na našej planéte odohrávalo tisíce a tisíce futbalových stretnutí. Možno, že v každom z nich sa uskutočnil keď nie ten istý, tak veľmi podobný súboj. O loptu vo vzduchu, ktorú chce zasiahnuť hlavou jeden z dvojice obranca – útočník. Jeden z nich je rýchlejší, alebo vyskočí vyššie, loptu sa mu podarí usmerniť tam, kam chce a obaja sa prispôsobia novovzniknutej situácii na ihrisku. Tak to malo byť aj v zápase Svit – Vranov. Žiaľ, na rozdiel od tých možno miliónov podobných a Miro Labun ich mal na svojom konte stovky, najčastejšie víťazných, tento sa preňho skončil veľmi tragicky. Pretože k dvojici vo výskoku sa pridal ešte jeden domáci hráč, ktorý vtedy doňho strčil.  Miro spadol, došlo k vážnemu poraneniu chrbtice a odvtedy sa bez pomoci už na vlastné nohy nepostavil. Napriek liečeniam, operáciám, rehabilitáciám. Mnohí na jeho mieste by takto nedokázali žiť. Vďaka svojej povahe, ale aj sústavnej pozornosti, ktorú mu venujú najbližší i početný okruh priateľov, Miro Labun už viac ako štvrťstoročie prekonáva útrapy, ktoré mu prináša každodenný život.

NA MIRA SA NEZABÚDA

Ani toto leto nebolo výnimkou. Po štrnástich ročníkoch v Snine sa druhýkrát stretli jeho bývalí spoluhráči, priatelia, fanúšikovia i rodinný príslušníci v Rokytove na benefičnej akcii, organizovanej na počesť človeka, na ktorého sa jednoducho nedá zabudnúť. Ani koronavírus nemohol pribrzdiť už tradičnú iniciatívu organizátorov. Tí v tomto toku podujatie spojili so 60.výročím zrodu organizovaného futbalu v Rokytove.

Súčasťou „Mirovho popoludnia“ bol tradičný zápas, v ktorom nastúpili aj niektoré osobnosti nášho futbalu. Teraz všetkých doslova šokoval Pavol Diňa, v 90.rokoch minulého storočia jeden z najlepších slovenských futbalistov. Prvý kráľ ligových strelcov v premiérovom ročníku najvyššej súťaže v samostatnej SR /1993-94/ a autor 131 gólov, teda člen Klubu ligových kanonierov sa postavil do brány Výberu mužstva M. Labuna! Nuž čo, asi ho už omrzelo strieľať jeden gól za druhým, ako to dokázal pred rokmi, alebo sa mu nechcelo toľko behať pod horúcim slnkom, ale dôležitejšie je to, že na svoje si prišli všetci – on i diváci.  Proti nemu nastúpili bývalí futbalisti Košíc a Prešova, ktorých viedol Jozef Štafura, dnes už legendárny záložník tímu VSS Košice v jeho najslávnejších časoch, teda už takmer pred polstoročím. Mená ako V. Gombár, Molka, Šimanský /i keď ide „iba“ o syna slávneho útočníka Gejzu Šimanského st./, Prusák, Talavášek, Hodor, Mačaj... tým skôr narodeným niečo hovoria. Rokytovčania sa veľmi tešili aj na Júliusa Kánássyho, bývalého čs. reprezentanta, hráča Jednoty Košice a Slovana Bratislava, ktorý ich pred rokom ako 83-ročný doslova šokoval svojou hrou a aktivitou. Tešili sa, žiaľ, pre rodinné problémy nemohol prísť.

V kruhu priateľov Miro ožil. Hovoril aj o svojich vnúčatách Šimonovi, Filipovi a Terezke. Žiaľ, chlapcom nikdy nebude môcť názorne ukázať, ako sa správne kope do lopty a ani ich naučiť základy futbalovej abecedy...

Nuž, že zápas nakoniec skončil nerozhodne 5:5 a na jedenástky zvíťazili Labunovci, to už nebolo až také dôležité.  Spomedzi autorov gólov za zmienku stojí predovšetkým Jozef Plachý, najúspešnejší slovenský bežec 20.storočia, účastník štyroch olympijských hier a zároveň vyhlásený za oficiálnu Legendu slovenského športu. Ako chlapec chcel byť futbalistom, osud však zariadil, že sa stal vynikajúcim atlétom svetovej úrovne. Aspoň na staré kolená, konkrétne po 70-ke, sa mu splnil sen kopať loptu do súperových brán. Tu však vôbec nešlo o to, či dopraví loptu do súperovej brány, alebo nie. Jednoducho prišiel spolu s futbalistami vzdať úctu Mirovi Labunovi a povzbudiť ho do ďalších rokov neľahkého života. Jozef Drobňák, starosta Rokytova: „Samozrejme, máme radosť z toho, že tieto stretnutia sa presťahovali zo Sniny k nám. Sú skutočne dojemné a Mirovi pomáhajú aspoň trochu spestriť pomerne jednotvárny život na invalidnom vozíku. Priatelia prinesú rôzne darčeky, v hľadisku sa preňho vyzbieralo vyše tisíc eur. Najpodstatnejšie je však to, že na jeho tvári sme videli aj úsmev...“

AKO PŠTROSY

Áno, na ihrisko v Rokytove prišlo skutočne veľa ľudí. Rôzneho veku, z blízka i ďaleka. Niektorí z nich čakali, že konečne už raz prídu aj predstavitelia futbalu vo Svite. Nikto im predsa nebude nič vyčítať, veď oni za tragickú udalosť na ich trávniku rozhodne nemôžu. Už však nikoho ani neprekvapuje to, že za Labunom za tie dlhé roky neprišiel ani hráč, ktorý nechtiac túto tragédiu spôsobil. Miro Labun jeho meno nepozná, i keď všetci okolo neho vedia, kto to je. „Pred rokmi som čakal, že príde a povie – prepáč, stalo sa to, čo som rozhodne nechcel. Samozrejme, nehneval by som sa naňho a odpovedal, že všetko je v poriadku. Teraz ma však už vôbec nezaujíma, nech si spokojne žije,“ povedal M. Labun. Ale že by vo Svite skutočne nikoho nezaujímal osud Mira Labuna? Ani sa to nechce veriť. Alebo je pre nich jednoduchšie chovať sa ako africké pštrosy a symbolicky strčiť hlavu do piesku? Žiaľ, hrať sa na tohto veľkého vtáka, ktorý nevie lietať, je asi jednoduchšie ako prísť na Horný Zemplín a podať Labunovi ruku...