Dňa 2. januára 2021 obletela Slovenskou republikou krátka správa oznamujúca: „V Bratislave zomrel novinár a vydavateľ Oto Nittman (25. októbra 1960 – 2. januára 2021). Pôsobil v televíziách, bol posledným televíznym spravodajcom niekdajšej Slovenskej televízie v Moskve.

V STV mal na starosti program, produkoval reláciu Večer na tému, ktorú moderoval Milan Blaha. Určitý čas viedol reláciu Reportéri. Okrem STV pôsobil v komerčnej spravodajskej televízii TA 3. Neskôr bol vydavateľom časopisov MOSTY a PONTES.“ 

Život mi po prvý raz dovolil stretnúť tohto, vtedy tvorivého pracovníka, v súkromnej spoločnosti SGT +, kde po príchode z Moskvy pracoval. Zaujímali ma jeho pohľady na rozpad Sovietskeho zväzu, lebo ako spravodajca Československej televízie pôsobil v Moskve v rokoch z pohľadu novinárskej práce i histórie tejto  veľkej krajiny sveta, úžasne zložitých, rokov osemdesiatych a začiatkom rokov deväťdesiatych v minulom storočí.

Nie raz som sa ho pýtal na zložitosti a ich chápanie vo vývinových etapách ľudstva, keď som sa od neho dozvedel, že bol úspešným absolventom žurnalistiky na Moskovskej štátnej univerzite. Neskrýval som prinajmenšom rešpekt z jeho nesporne, podľa mojej mienky, kvalitne robených príspevkov z tohto obdobia pre našich televíznych divákov, ktoré som tiež so záujmom sledoval.

Nie raz som otočil voľnú debatu otázkami tam, kde som vedomostne tápal, alebo som chcel spoznávať málo poznané. Najviac ma, ako vždy, zaujímala oblasť športu. Ale, vzhľadom k tomu, že som mal praktické skúsenosti so závislosťou i Závislosťou, raz som mu položil otázku, ktorá sa dotýkala strachu pri tomto náročnom povolaní. A on mi na to:

„Strach? Aký? A prečo? Najviac sa obávam choroby...“

Poriadne ma vtedy zaskočil, domnieval som sa, že takto sa stavia ako žurnalista k riešeniu otázok závislostí, o ktorých vedela laická verejnosť v Československu na prelome spomenutých osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia veľmi málo. Odborníci v tom čase evidovali len niečo okolo troch percent lekárov, ktorí sa problému škodlivých závislostí v spomínanom období venovali profesionálne. Z oblasti psychoterapie či psychológie bolo odborníkov v percentuálnom vyjadrení ešte menej. Dnes, ale to len tak okrajovo, odborníkov máme na tisíce, len riešenie problému závislostí zlyháva.

S Otom Nittmannom som sa občas stretol aj neskôr. Iste z tohto obdobia by o jeho žurnalistickom pôsobení v rokoch 1995 až 1998 mohli viac rozprávať vedúci funkcionári vtedajšej Slovenskej televízie, napríklad zástupca riaditeľa STV Dr. Jozef Kuchár či pán Štefan Nižňanský, alebo ďalší, s ktorými úzko spolupracoval.

Keď som sa s nim po mojom príchode z Latinskej Ameriky mal možnosť stretnúť, už som sa nevyzvedal na jeho žurnalistickú tvorbu ani životné smerovanie, skôr ma zaujímalo jeho vnútorné nastavenie na vnímanie života v širokých súvislostiach zmien, ktoré život prinášal, prináša a bude  prinášať každému. Keď bol ako jeden zo spoluzakladateľov časopisu Mosty v Slovenskej republike pri jeho redigovaní na území Slovenskej republiky šéfredaktorom, vnímal som to ako perfektné skĺbenie jazyka, v tomto prípade ruského, s dobrým ovládaním kultúrno – spoločenských vývinových období ruského národa. Niekoľkými článkami z hokeja, lebo netajím, rád som využíval možnosť komunikovať osobne a rozširovať svoj zorný uhol aj z oblasti svetového hokeja z pohľadu takých jeho svetových velikánov, akými nesporne boli a aj ostanú Viktor Tichonov, Vladimír Petrov, Gennadij Cygankov, Sergej Makarov či ďalší, som sa snažil obohatiť obsah tohto časopisu aj ich videním a vnímaním kvality a smerovania svetového hokeja.

Keď mi z redakcie časopisu Pontes, v tom čase možno podľa mojej mienky pokračovateľa Mostov oznámili, podľa organizátorov chodu redakcie absolútne nového farebného štvrťročníka, že Oto Nittmann tam už nepracuje, zachytil som jeho pracovné účinkovanie mimo žurnalistickej tvorby. Znova  sme po niekoľkých rokoch a znova pri skôr náhodnom než plánovanom stretnutí som sa raz počas krátkeho rozhovoru s ním snažil hľadať pohľadom do jeho očí ten jeho úsmev na svet zo zákulisia vlastného vnútra. Ale už vtedy sa z jeho tváre dali čítať smútok a starosť. Zostalo mi však z tej doby v pamäti, že som si vtedy oživil, len tak pre seba, výrok známeho švajčiarskeho románopisca a nositeľa Nobelovej ceny Hermanna Hessa, ktorý povedal: „Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.“

Vo chvíli vnímania prvej správy o smrti Ota Nittmanna z obrazovky vysielania TA3, kde ako redaktor tiež krátky čas pracoval, mi práve tento výrok preletel mysľou. Keďže slovenské médiá priniesli iba krátke flešové výňatky o tejto, nesporne zaujímavej osobnosti slovenskej televíznej žurnalistiky, iste aj tento pohľad obohatí mnohým, ktorí ho tiež poznali možno aspoň vnútorné návraty k tomu, ako oni vnímali jeho život, prácu a jej výsledky.

Nech Ti je Oto, naša slovenská zem ľahká.

Česť Tvojej pamiatke!