Každé moderné olympijské hry, či už letné, alebo zimné, boli svojím spôsobom jedinečné a neopakovateľné. Od roku 1896 až dodnes. Predsa však, Hry XXII.olympády 1980 v Moskve, sa výrazne líšili od všetkých tých predchádzajúcich. Predovšetkým tým, že ich usporiadala krajina, v ktorej od roku 1918 bola pri moci jediná politická strana s absolútnou mocou, ktorú jej zabezpečovala tzv. socialistická ústava.

Hlavné mesto Zväzu sovietskych socialistických republík /ZSSR/  sa chcelo stať  už dejiskom OH 1976. Jeho súpermi boli v Amsterdame v roku 1970 Los Angeles a Montreal. Až v 2.kole sa rozhodlo, že olympiáda bude v kanadskom Montreale. Trpezlivej Moskve sa však vydaril reparát v roku 1974 vo Viedni, kedy v súboji s americkým Los Angeles vyhrala na celej čiare. Už to nebolo žiadne prekvapenie, i keď na celom svete bolo ešte dosť veľa tých, ktorí si nedokázali predstaviť Hry v štáte, známom svojou byrokraciou, nedemokraciou, izoláciou a tvrdým potlačovaním všetkých, ktorí nesúhlasili s komunistickou ideológiou. Na druhej strane každému bolo jasné, že vzhľadom na možnosť masovej propagácie predností života v socializme, organizátori olympiády budú mať toľko finančných prostriedkov, koľko budú potrebovať a jednoducho nebude sa šetriť ani na výstavbe potrebných športových objektov, hotelov i celej infraštruktúry.

NEVYDARENÝ BOJKOT

Pravda je, že mnohé organizácie vyjadrovali svoju nespokojnosť s rozhodnutím MOV prideliť Moskve usporiadanie Hier v roku 1980 už dávno predtým, než v decembri 1979 sovietske vojská vstúpili do Afganistanu, čo bol oficiálny dôvod na vyhlásenie bojkotu olympiáde v hlavnom meste ZSSR. Napríklad pre nedodržiavanie ľudských práv žiadali preloženie OH do inej krajiny. Časť národných olympijských výborov toto podujatie v Moskve bojkotovala ale nič tým nedosiahla. Sovietska armáda zostala v Afganistane celé desaťročie a jeho územie opustila kvôli už svojej neschopnosti a bezradnosti pokračovať v bojoch. Samozrejme, v dejisku tejto olympiády, ktorá trvala od 19.júla do 3.augusta 1980, bolo cítiť neúčasť športovcov takých krajín ako USA, SRN, Japonska, Číny, Kanady, Nórska, Kene, Južnej Kórey i ďalších, čo neprispelo predovšetkým im. Trpeli tak za rozhodnutia svojich národných olympijských výborov, ktoré tieto svoje rozhodnutia neskôr oľutovali. Očakávalo sa, že výzvu k bojkotu prijmú aj olympionici vo Veľkej Británii teda v krajine, ktorá je tradičným spojencom USA takmer vo všetkom. Britská vláda odmietla dať svojim športovcom na cestu do Moskvy čo i len jedinú libru, našťastie, vďaka zbierkam sa nakoniec podarilo vyslať do dejiska Hier až 223 športovcov, ktorí zápolili v 13 odvetviach. Početnejšiu výpravu než V.Británia mali iba domáci Sovietsky zväz, Bulharsko, Maďarsko, Poľsko a dnes už neexistujúca Nemecká demokratická republika /NDR/. Do Moskvy sa oficiálne prihlásilo 85 krajín s 5309 športovcami. Nakoniec však všetko bolo trochu inakšie. Pre finančné problémy nepricestovali výpravy Hornej Volty, Gabunu, Nigeru, Panamy, Surimanu a Mauritia, ale MOV i organizátori akceptovali už po termíne zaslané dodatočné prihlášky Mozambiku a Libérie. Podľa oficiálnych výsledkových listín do zápolení zasiahlo 5309 športovcov /4173 mužov a 1136 žien/ z 80 krajín. Kuriozitou zostala výprava Libérie. Jej 7 atlétov spolu s funkcionármi defilovali na slávnostnom otvorení Hier, napokon na štart nenastúpil nikto z nich. Zrejme ich v Moskve zaujalo niečo viac než olympijské zápolenia... 

PADALI REKORDY, PADALI...

Samozrejme, na OH 1980 jednoznačne chýbali športovci z USA, SRN a ďalších krajín. Na veľké prekvapenie v kráľovnej športu – atletike – to cítiť nebolo. Keď sa porovnali výkony z Montrealu s tými moskovskými, tak z 37 disciplín boli v dvadsiatich štyroch lepšie tie moskovských víťazov. V niektorých prípadoch aj priemerné výkony troch medailistov, resp. ôsmich finalistov boli často oveľa kvalitnejšie. Tak napríklad v skoku do diaľky žien až šesť atlétok doskočilo ďalej než montrealská víťazka. Podobná situácia bola v skoku do výšky mužov. V Montreale vytvorili 22 nových olympijských rekordov, v Moskve ich však bolo až 73, okrem nich 36 svetových a 39 európskych.

NAŠICH TAM BOLO DOSŤ

Československí olympionici na Hrách XXII. olympiády 1980 nemohli chýbať. Našu výpravu tvorilo 211 športovcov, pričom všetci aktívne zasiahli do zápolení. Viac reprezentantov mali iba domáci ZSSR /491/, NDR /345/, Poľsko /307/, Bulharsko /275/, Maďarsko /262/, Rumunsko /231/ a V.Británia /223/. Presne toľko ako my, vyslala do Moskvy Kuba. Len pre zaujímavosť – až na poslednú chvíľu bol nominovaný aj košický rodák Jozef Plachý, ktorý ako jediný neskladal olympijský sľub spoločne s ostatnými „do rúk“ najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a štátu. Do dejiska olympiády priletel v čase, keď ostatní športovci bývali v olympijskej dedine už niekoľko dní. Pre Plachého to už bola štvrtá olympiáda za sebou /1968 Mexiko, 1972  Mníchov, 1976 Montreal/ a veľa nechýbalo, že by zápolenia, predovšetkým v atletike, sledoval doma. V tom čase už skutočne slávny bežec svetového mena totiž v rámci prípravy odmietol prijímať tzv. podporné prostriedky, ako vtedy oficiálne nazývali u nás dopingové látky. S reprezentačným trénerom došlo preto k ostrej výmene názorov a ten žiadal vyradenie Plachého zo záverečnej fázy prípravy i samotnej nominácie – a podarilo sa mu to presadiť. Ešte šťastie, že najúspešnejší slovenský bežec 20.storočia mal vtedy dosť fanúšikov aj „tam hore“ a tak nakoniec do Moskvy odletel. Vtedy, kedy si už ostatní naši olympionici užívali všetky výhody života v olympijskej dedine. „Dobre, Plachý si nakoniec účasť na OH vybavil sám, i keď mal na ňu nárok, veď všetky podmienky, vrátane limitu splnil. Ale nič tam už nedokáže, veď má už 31 rokov, tri olympiády za sebou, tak čo ešte chce?“, asi takto rozmýšľali mnohí z tých, ktorým jeho osud bol úplne ľahostajný. On im však – i skutočným neprajníkom – dokázal, že do starého železe ešte rozhodne nepatrí. Napriek tomu, že mu neumožnili absolvovať poslednú fázu prípravy úspešne prešiel cez rozbehy a semifinále až do finále, v ktorom obsadil hodnotné 6.miesto. veď v behu na 1500 m, na ktorý sa Plachý musel preorientovať zo svojej klasickej disciplíny na 800 m, v Moskve štartovalo 40 bežcov z 29 krajín. Lepšie než on skončili iba piati z troch zemí /dvaja z V.Británie a NDR a jeden Talian/. Okrem toho Plachý získal cenný bod do celkového hodnotenia neoficiálnej klasifikácie krajín. Veď dohromady 21 čs. atlétov a atlétok vybojovali dve strieborné medaily /Bugár v hode diskom, Kratochvílová v behu na 400 m a iba dve ďalšie bodovacie miesta – okrem Plachého diaľkarka Nygrýnová, tiež šiesta.

VŠETKO NA JEDNOTKU

Moskovskej olympiáde skutočne nemožno nič vyčítať. Veľkolepé otvorenie Hier, dobre zorganizovaný a bezproblémový program jednotlivých súťaží, žiadna ideologická propaganda zo strany hostiteľov.  Jednoducho, všetko fungovalo ako malo. Niekoho síce mohlo znervózňovať toľko príslušníkov milície na športoviskách i mimo nich – ako sa nám neskôr podarilo zistiť, bolo ich takmer 100 000, z toho 7800 oblečených v civilných oblekoch, išlo predovšetkým o tých, ktorí pôsobili v obávanej KGB. Do Moskvy z celého Sovietskeho zväzu pozvážali poslucháčov rôznych škôl ministerstva vnútra, samotných milicionárov i vojenské jednotky. Samozrejme, po tragických udalostiach na OH 1972 v Mníchove, kde o život prišlo 11 izraelských športovcov, päť arabských teroristov a jeden domáci policajt bolo zabezpečenie bezpečnosti opodstatnené.

Sovietsky zväz si však vedel vytvoriť olympijský poriadok po svojom. Pred 16.júlom načas vysťahovali z Moskvy všetkých evidovaných kriminálnikov, ktorí sa špecializovali na vreckové krádeže peňaženiek a osobných vecí, násilníkov, ktorí mali záznamy za agresívne napádanie ľudí na uliciach a v hromadnej doprave ako aj všetky prostitútky. Moskva bola pre občanov ZSSR prakticky uzavretá. Mohli do nej pricestovať iba tí, ktorí mali zabezpečené ubytovanie u príbuzných, alebo nejakých rezortných zariadeniach a už aj kúpené vstupenky na športové súťaže. Cudzinci si pochvaľovali najmä to, že automobilová doprava je v uliciach plynulá bez zápch a množstva vozidiel. To vtedy nevedeli, že Moskovčania mali v podstate zakázané používať svoje osobné autá a tak museli trpezlivo čakať až do 4.augusta. Napriek mohutnej výstavbe hotelov v súvislosti s OH 1980, vyskytli sa určité problémy s ubytovaním cudzincov, pokiaľ si nezakúpili za nemalé peniaze luxusné zariadenia. V Moskve, predovšetkým v študentských domovoch, bývali až štyri osoby na jednej izbe, čo predstavoval taký typický sovietsky vysokoškolský štandard. Tomu sa jednoducho nedalo vyhnúť.

Zaujímavý bol aj systém stravovania. Pokiaľ dotyčná osoba nepatrila medzi V.I.P.hostí tak dostala kartičku na komplexné stravovanie v niektorej pridelenej reštaurácii. Pokiaľ by chcela navštíviť inú reštauráciu, tak ju tam, česť výnimkám, neobslúžili, resp. vôbec nevpustili dnu. Tých všímavejších však prekvapilo to, že na stoly v reštauráciách dostávali všelijaké potraviny, len nie vyrobené v ZSSR. Predovšetkým fínske a maďarské salámy, škandinávske syry, belgickú hydinu, bravčové z Číny... Ako nám Moskovčania radostne hovorili pri ďalšej návšteve Moskvy rok po olympiáde, boli radi že počas Hier sa všetko neskonzumovalo /predsa len sa čakala väčšia účasť športovcov i turistov zo Západu/ a tak sa niečo ušlo i domácim...

VÝCHODNIAROV AKO ŠAFRÁNU

Z celkového počtu 211 čs. olympionikov bolo 57 zo Slovenska, i keď v niektorých prípadoch pôsobili v českých kluboch. Najviac z nich bolo atlétov -8, hádzanárok – 7 a športových gymnastov – 6. Okrem toho Slovensko malo ešte zastúpenie vo volejbale mužov, kanoistike, basketbale mužov, pozemnom hokeji žien, futbale, boxe, vzpieraní, streľbe, šerme, zápasení voľným štýlom a plávaní. Teda v 14 z 20 športových odvetví, v ktorých zápolili čs. reprezentanti. Československí športovci v Moskve získali dohromady 14 medailí /2-3-9/ a na tom mali svoj podiel aj olympionici zo Slovenska: na zlatej futbalistov, striebornú vybojoval Imrich Bugár, vtedy člen Dukly Praha, ale odchovanec Interu Bratislava. S bronzovými medailami sa domov vrátili voľnoštýliari Dan Karabín a Július Strnisko, boxer Ján Franek, vzpierač Dušan Poliačik. Pretože ten o tri roky neskôr emigroval do NSR, rovnako republiku ilegálne opustil aj ďalší slovenský účastník OH 1980 plavec Miroslav Rolko, ich mená sa potom v žiadnych výsledkoch a tabuľkách neuvádzali. O dve zlaté pre ČSSR sa postarali vzpierač Oto Zaremba a kolektív futbalistov, vedený trénerom Františkom Havránkom. Jeho súčasťou boli aj dvaja z kvinteta rodených východniarov, ktorí zápolili v Moskve. Na veľké prekvapenie futbalovú olympijskú reprezentáciu až na dvoch našincov, teda brankára Stanislava Semana a obrancu Františka Kunza tvorili hráči z českých a moravských klubov. Na rozdiel od európskeho šampionátu 1976 v Juhoslávii, z ktorého sa mužstvo Československa vrátilo s titulom majstrov Európy a až 2/3 hráčov bolo zo slovenských tímov. Medzi odborníkmi sa síce hovorilo, že F.Havránek nemá veľmi v láske slovenských futbalistov, čo potvrdilo aj zloženie olympijského výberu, ale S.Seman s týmto názorom nesúhlasí. Akurát sám dodnes nechápe, prečo vo finálovom stretnutí s NDR /1:0/ nenastúpil Fero Kunzo, rodák zo Spišského Hrušova, ktorý bol v tom čase členom Dukly B.Bystrica. Na olympijský turnaj mohli letieť iba sedemnásti hráči a tak na záverečnom sústredení vo V.Tatrách vypadli štyria – z toho traja Slováci – Jozef Bubenko z Prešova, Viliam Martinák z Trnavy a Štefan Horný, odchovanec Rapidu Bratislava, v čase OH 1980 futbalista Zbrojovky Brno. Jedno je však isté – čs. mužstvo vyhralo olympijský turnaj a tak víťazom bol aj tréner Havránek. Preto všetky komentáre v súvislosti so zostavou a zmenami v nej boli zbytočné a neviedli k ničomu. Havránkovi zverenci počas celého turnaja nenašli premožiteľa – a to bolo rozhodujúce. Tréner zodpovedal za nomináciu a tá mu vyšla. Skutočne, nie je čo k tomu dodať, i keď Kunzo si podľa všetkých zaslúžil hrať aj v rozhodujúcom zápase a obhajcom prvenstva spred štyroch rokov v Montreale – s NDR.

            K úspechu celej našej výpravy v neoficiálnom hodnotení prispela aj Košičanka Katarína Šarišská. Bola členkou 6-členného družstva žien v športovej gymnastike, ktoré vo viacboji obsadilo hodnotné 4.miesto. Pred ním skončili iba elitné svetové TOP – tímy Sovietskeho zväzu, Rumunska a NDR. Diváci, odborníci i novinári však konštatovali, že čs. dievčatá tvorili najkrajší kolektív zo všetkých, ktoré zápolili v tomto športe. Katku už rok predtým v Moskve na ME vyhlásili za Miss podujatia. Samozrejme, krásavice boli aj ostatné – Eva Marečková, Radka Zemanová, Dana Brýdlová, Jana Labáková a Anita Sauerová. Elegantné družstvo bez hviezd, ktoré však skončilo ihneď za hviezdami z gymnastických veľmocí. Len pre zaujímavosť – Katka Šarišská sa vydala do Holandska, stala sa tam úspešnou trénerkou, na svoju pôvodnú vlasť nezabúda, so svojími zverenkyňami i ich rodičmi chodieva na sústredenia na Slovensko...

Postup do finále ušiel o vlások najlepšej slovenskej šermiarke všetkých čias, Kataríne Lokšovej – Ráczovej. Tá síce už bývala v Bratislave, ale uznávanou šermiarkou sa stala už v rodných Košiciach. Medzi 33 súťažiacimi sa delila o 7.-8.miesto.

STRANA I VLÁDA OCEŇOVALI

Po návrate čs. výpravy do Prahy vládla okolo nej celková spokojnosť. V roku 1976 ČSSR v Montreale získala po dve zlaté a strieborné a štyri bronzové. V Moskve naši olympionici štartovali v 20 druhoch športu, teda okrem jazdectva vo všetkých ostatných. Iba domáci ZSSR obsadil o jeden viac.  V bodovom hodnotení spomedzi 41 krajín, ktoré mali aspoň jedno umiestnenie do 6.miesta, Československo obsadilo 9.miesto so 136 bodmi. Pred nami skončili ZSSR, NDR, Bulharsko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, V.Británia a Kuba /iba táto mala o dvoch pretekárov menej ako my, ostatné vyslali viac športovcov než my/, ale za nami skončili napr. Taliansko, Francúzsko, Švédsko, Juhoslávia, Fínsko, Španielsko, Brazília... Čs. olympionici si vybojovali medaily v atletike, boxe, cyklistike, džude, futbale, pozemnom hokeji, športovej gymnastike, veslovaní, vzpieraní a zápasení. Okrem toho zbierali body ešte v atletike, ženskej hádzanej, cyklistike, kanoistike, lukostreľbe, plávaní, športovej gymnastike a streľbe, veslovaní, vzpieraní a zápasení. Skutočne slušná bilancia. Pokiaľ ČSSR teda dohromady získala 14 medailí, najúspešnejšia výprava – domáci Sovietsky zväz – ich nazbierala až 195 /80 zlatých, 69 strieborných a 46 bronzových/ a až 1219,5 bodov.

Tých najúspešnejších doma čakali štátne vyznamenania i peňažné odmeny. Za získanie zlatej medaily 60 000 korún, za posledné bodovacie 6.miesto šesťtisíc. Slušné čiastky, veď 2000 korún vtedy predstavovali dobrý plat. Ďalšie dary vo forme obálok s peniazmi dostali medailisti z Moskvy od svojich materských telovýchovných jednôt a podnikov, v ktorých vo väčšine prípadov boli formálne zamestnaní. Pre objektivitu však musíme zdôrazniť, že dnešné odmeny od SOŠV sú oveľa vyššie. Pri preberaní /zaslúžených/ ocenení doma si už len málokto spomenul na to, že Hry XXII.olympiády 1980 v Moskve sa nemuseli ani uskutočniť. Veď 30 krajín odmietlo vyslať svoje olympijské reprezentácie do Moskvy a ďalších 33 na pozvanie vôbec neodpovedalo. V konečnom dôsledku nikto na tom nič nezískal, ale športovci z týchto krajín, ktorí sa svedomito pripravovali na Hry stratili veľmi veľa. A v nezmyselnej vojne v Afganistane naďalej zomierali mladí chlapci zo Sovietskeho zväzu...

DVE TVÁRE ZLATA

Stanislav Seman si dnes užíva dôchodok v rodných Košiciach a len nechápe, čo sa to so športom v tomto meste deje. Na olympijskú Moskvu však má tie najlepšie spomienky. „Samozrejme, že na tie dni rád spomínam, na všetko to dianie, ale najviac predsa len na ten náš úspešný futbal. Našli sa aj takí, ktorí zisk zlata podceňujú, ale tí asi futbalu veľmi nerozumejú. Veď v jednotlivých skupinách, či už v samotnej Moskve, alebo Kyjeve, Minsku či vtedajšom Leningrade hrali také silné tímy ako Juhoslávia, NDR, ktorá obhajovala zlato z Montrealu, Španielsko a samozrejme domáci Sovietsky zväz. Za zmienku stojí už len to, že aby sme sa dostali na olympiádu tak v kvalifikácii boli našími súpermi Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Rumunsko. Iba víťaz tejto skupiny mal otvorenú cestu na olympijský turnaj. Práve naša parta ako prvá vybojovala pre Československo futbalové zlato. Tá okolo Antona Urbana, rodáka z Kysaku, sa na olympiáde v Tókiu v roku 1964 síce dostala do finále, ale v ňom podľahla Maďarom. Nás nedokázal zastaviť nikto! Priatelia i známi mi telefonujú ako oslávim jubileum získania zlatej medaily. Ako? Zaspomínam si na tie krásne časy, zatelefonujem Ferovi Kunzovi, ktorý po odchode z Bystrice hral ešte so mnou v Lokomotíve Košice a po rokoch sa odsťahoval na rodný Spiš. Štrngneme si na diaľku a vypijeme pohárik ostrého...“, hovorí legenda /nielen/ z Čermeľa, kde s futbalom začal a odkiaľ viedla jeho cesta aj do štátnej reprezentácie.

            Známy umelec svetového mena Andy Warhol z USA, ktorého rodičia boli Rusíni od Medzilaboriec, vyslovil myšlienku, ktorú citujú médiá i uznávané osobnosti už dlhé roky: „Každý na svete si užije svojich pätnásť minút slávy!“ Olympijský víťaz vo vzpieraní z Moskvy Ota Zaremba si jej po návrate domov užil až-až. Dokonca aj v Košiciach, ktoré navštívil počas svojho turné po republike, plnom besied, autogramiád a stretnutí s významnými osobnosťami. Poznali sme ho ako usmiateho, plného sily a optimizmu. O to však je naňho smutnejší pohľad dnes. Tento fyzicky i psychicky zlomený muž z invalidného vozíka na televíznej obrazovke obviňuje svojho dlhoročného trénera Emila Brzosku z toho, že ho aj pred olympiádou v Moskve nútil brať dopingové látky a jeho súčasný zdravotný stav je práve dôsledok konzumovania tzv. podporných prostriedkov. Samozrejme, ten to verejne odmieta. Nuž, nech si spytujú svedomie tí, ktorí tieto nedovolené látky do našich športovcov doslova pchali. Športovci ich vo svojom žargóne nazývali bobule. Vrcholový šport mal a ešte stále má aj svoju odvrátenú a veľmi nepeknú tvár...