REGIÓN MILANA ORSZÁGHA: Nezabúdať a pripomínať

Na prvý pohľad nenápadná „maličkosť“, ktorú pri každodennom zhone v uliciach mesta ľahko prehliadnete. Malý zlatistý kameň, ktorý je náhrobným pamätníkom. Nemci mu hovoria Stolpersteine, my, Slováci, výstižný výraz pre takúto drobnosť v chodníku zatiaľ nemáme. Aj keď takýchto miniatúrnych pamätníčkov vo svete pribúda a k nim nedávno aj deväť v Prešove. Ich úlohou je pripomínať, aby sa nezabudlo...

Bolo to v druhej polovici marca 1942, keď bol od prvého perónu železničnej stanice v Prešove vypravený prvý transport smrti s 1048 mladučkými Židovkami. V Spišskej Sobote ich preložili do nákladných vagónov a ich cesta za novou budúcnosťou na fašistický spôsob (transport opustil územie Slovenska 25. marca 1942) skončila v Osvienčimskom tábore. Približne o desať dní nasledoval druhý prešovský transport, v ktorom boli židovskí chlapci. Ich cesta za pracovnou prevýchovou (podľa oficiálnej slovenskej fašistickej propagandy) viedla cez Žilinu do poľského Majdanejku pri Ľubline. To bol iba začiatok hrozných dní. Na dokreslenie neľudských fašistických zverstiev tých čias spomeňme ešte aspoň desivú akciu „Dožinkové slávnosti“ tiež z roku 1942, kedy už boli z východného Slovenska (a teda aj z Prešova) odvlečené celé rodiny. Ich posledná cesta skončila v táboroch smrti pri Ľubline, kde boli nemilosrdne postrieľané. Je to iba malý zlomok neľudských zverstiev, ktoré nemeckí fašisti páchali v časoch druhej svetovej vojny. Prirodzene, s tichou podporou slovenskej vlády i nežidovských spoluobčanov Židov. Všade, aj v Prešove.

To všetko majú pripomínať malé, slnko odrážajúce kamene, do ktorých sú vyryté mená príslušníkov v koncentrákoch vyvraždených rodín. Spomenuli sme deväť nových v Prešove. Sedem z nich je osadených v chodníku v samom srdci centra mesta, na starými Prešovčanmi milovanom korze. V chodníku, ktorý bol kedysi akýmsi kultúrnym, informačným a spoločenským strediskom obyvateľov mesta každého veku. Pred kedysi známym hotelom Savoy, predtým hotelom Gellért a Čierny orol či Fekete sás, ešte predtým mestským hostincom (od roku 1561). Objekt je známy aj tým, že kedysi v roku 1706 v ňom bývali dôstojníci francúzskeho generála Corona bojujúceho proti Františkovi II. Rákoczimu, v roku 1799 dôstojníci ruského generála Suvorova počas jeho ťaženia proti Napoleonovi a o sedem rokov neskôr tu býval aj sám slávny generál Kutuzov so svojimi dôstojníkmi, ktorí hnali napoleonskú armádu od Moskvy až k Slavkovu. Niekoľko generácií však patril tento objekt v centre mesta rodine Gellértovcov, ktorí v ňom prevádzkovali ubytovacie a stravovacie služby. Významný svojou solídnosťou a všestrannosťou, veď už v rokoch po skončení napoleonskej vojny a nastolení krehkého európskeho mieru sa v jeho priestoroch hrávali divadelné predstavenia.

Hotel Gellért, rodinný podnik s dlhou tradíciou, sa určite v rokoch druhej svetovej vojny a vzniku protižidovských nálad stal úžasným lákadlom pre pažravcov a nenažrancov, čo spečatilo osud židovskej rodiny Gellértovej. Sedem kameňov na korze pred domom číslo 50 (v ktorom dnes namiesto vychýrenej reštaurácie nájdete obyčajnú drogériu), pripomína rovnaký počet beštiálne zavraždených ľudí. V mene politiky a mamonu. V prvom prešovskom mužskom transporte (4. apríla 1942) bol odvlečený 42 ročný Mikuláš Gellért. O týždeň po ňom bol z Prešova deportovaný o štyri roky mladší Imré Gellért. Zdá sa, že najmladším z deportovanej rodiny bol vtedy známy muzikant a hudobný skladateľ Andrej Gellért, ktorý zomrel na týfus v koncentračnom tábore Auschwitz vo veku 34 rokov.

Dva kusy Stolperstein osadil ich autor, nemecký umelec Gűnter Demnig, aj na Sabinovskej ulici, pred domom č. 15. Obeťami z tejto časti mesta je dvojica Preiszovcov (Helen a Ľudovít), ktorých stretol ich osud tiež v Auschwitzi. Preiszovci bývali na Sabinovskej ulici, podľa dobových fotografií v útulnej vilke. Mali smolu, deportovaní boli v októbri 1944, ale 19. januára 1945 už bol Prešov oslobodený. Aj pred oslobodením žili v Prešove obyčajné svine. Mimochodom, generácia dnešných sedemdesiatnikov zažila už tri „majetkové prevraty“: po rokoch 1942 a 1948, do tretice aj po roku 1990. Príde ešte ďalší? M. Országh