Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pre toto bol ZSSR odsúdený na zánik – Vladimír Mikunda

Hlavnou prednosťou ZSSR bola široká a reálna možnosť rozvoja pre „obyčajných ľudí“: povinná stredoškolská dochádzka, dostupnosť vysokoškolského vzdelania, lekárska pomoc (ak ju porovnáme so súčasnými svetovými štandardmi, napriek súčasným názorom naozaj nie zlá), široká masová a kvalitná kultúra (myslím, že s tým sa stotožní každý, kto si porovná sovietske a súčasné preklady), systém sociálnej pomoci, masové rekreácie (Krym, Kaukaz, regionálne kúpele).

Hlavným nedostatkom ZSSR bolo výrazné obmedzenie možností rozvoja pre „elitu“, pričom nejde len o nemožnosť „veľa zarábať“, „veľa utrácať“ alebo „vlastniť fabriky a lode“. Tak či onak limitované bolo všetko: kvalitné stredoškolské vzdelanie (dostať sa napr. na školu s dokonalou výučbou angličtiny bolo zložité), kvalitné vysokoškolské vzdelanie (jeho poskytovanie bolo skoncentrované len do niektorých miest – Moskva, Leningrad, Novosibirsk, niektoré hlavné mestá zväzových republík), možnosť vzdelávania sa za hranicami prakticky neexistovala, lekárska pomoc vysokej kvality minimálna (v podstate všetci počuli o „kremľovskej medicíne“, no tá bola dostupná len straníckej elite), nedostupná celá mnohotvárnosť svetovej kultúry („neželané knihy“ boli zakázané a nedostupné, fakticky chýbala erotika, nedostupnosť svetovej kinematografie v celej jej šírke, no pritom pre naozaj veľmi, veľmi vyvolených existovali „uzatvorené predstavenia“), elitné dovolenky (načo hovoriť o Paríži, či o Londýne keď už cesta do Poľska alebo Bulharska bola veľkou udalosťou. Lenže aj tak tam z našich bol málokto).

Pritom elita ZSSR sa formovala „z ľudu“. Sociálne výťahy fungovali na plný výkon, no skôr či neskôr narážali na železnú povalu. Nečudo teda, že včerajší vyučený z Urjupinska, získajúci bezplatné vzdelanie v Moskve a stanúci sa veľkým činiteľom alebo riaditeľom fabriky, si už želal viac. Práve pre toto bol ZSSR odsúdený na krach. Zároveň s upevňovaním štátu prerástli potreby a túžby elity všetko, čo bolo štandardne poskytované: čítanie klasiky, zhliadnutie „Čapajeva, bývanie v byte stalinského typu, „jednotvárne“ potraviny a dovolenka „na najmodrejšom Čiernom mori na svete“... Elita si skrátka želala viac. Rovnako, ako každá iná elita vo svete. Veď aj do vedy zahľadený a na bežné otázky života z hora pozerajúci vedec mal svoje „elitárne požiadavky“: možnosť komunikovania s kolegami po celom svete, cesty na sympóziá a konferencie, prácu v tom alebo inom vedeckom centre... Všetky revolúcie iniciuje elita. Vždy. To len vzbury a nepokoje bývajú ľudové, lenže tie sa inak aj končia. Elita, ktorá dočiahla na akúkoľvek možnosť uspokojiť si nejaké potreby, spokojne si ich naplnila tou najjednoduchšou cestou – na úkor ľudu.

Preto máme dnes v Rusku úplne opačnú situáciu oproti tej sovietskej: neobmedzené možnosti na rozvoj elity ((vzťahuje sa to aj na politické ambície – tí čo chcú a vedia hrať tieto hry, dajú sa na politickú kariéru, pričom aj opozičnú (nezamieňajme si opozičnosť s revolučnosťou – prvú musí trpieť akákoľvek moc, druhú nestrpí žiadna)) sa skĺbia so znížením všetkých potrieb rozvoja „prostého ľudu“, s výnimkou nejakých základných. Pričom ani tie nie sú podľa sovietskych meradiel nejaké malé: byty, autá, stravovanie, prístup k akejkoľvek „svetovej kultúre“, tak, či onak fungujúce mechanizmy sociálnej ochrany. No skĺbené sú s veľmi zlými sociálnymi výťahmi a s v 90-tych rokoch začatým totálnym ohlupovaním „prostého ľudu“ (bez čoho by sa jeho okrádanie elitou nepodarilo). Ide o to, že v hlavách elity, ktorá svojho času získala možnosť svojho ROZVOJA, no zväčša si zvoliac SPOTREBU, sú premiešané dva pojmy. Aj „prostému ľudu“, z mozoľov a krvi ktorého naša „elita“ vzišla, zväčša ponúka nie rozvoj, ale spotrebu. Papaj to a to, na dovolenku choď tam a tam, na hypotéku si kupuj byt, telefonuj v akcii, jazdi na „sedemročnej záruke“...

Lenže spotreba asi nie je zmyslom života, ak chýba potenciál rozvoja (na rozvoj treba tiež cieľ a ten nie je sformulovaný ani na úrovni štátu) objavuje sa nevedomo hluchá nespokojnosť a totálne ohlupovanie (však zapnite si televízor a na každej stanici nájdete útok na najprimitívnejšie inštinkty). Elita si zatiaľ neuvedomuje, že jej úloha a povinnosť, podstata jej existencie je rozvíjať ľud. Kým to elita nepochopí, dovtedy bude spoločnosť v najlepšom prípade prebývať v stagnácii. P.S. Najtragickejšie je, že úplne nepochopenie nevyhnutnosti rozvoja ľudu (nie „rozvoja krajiny“ – to je nič neznamenajúca politická mantra, ktorú opakujú všetci politici) predvádza celá elita, pričom opozičná i vládnuca v prvom rade.
podľa vz.ru, 6. december 2012: Z blogu spisovateľa Sergeja Lukjanenka