Do mimoriadne bohatej a obsažnej kroniky prešovského vrcholového športu naplneného úspechmi, pádmi, víťazstvami a prehrami sa pred šesťdesiatimi rokmi zapísala aj ženská hádzaná. V roku 1953 vznikli prvé mládežnícke dievčenské družstvá pri gymnáziu na Konštantínovej ulici, pri Pedagogickej škole KG a Strednej ekonomickej škole v Prešove. Pod vedením učiteľov telesnej výchovy sa zúčastňovali v rámci športových hier mládeže na rôznych turnajoch a súťažiach. Hlavnými organizátormi okrem iných boli Katarína Letkovská a Viliam Burdelák. Neskôr Anton Frolo a Július Bukovič. Avšak organizovaná ženská hádzaná sa spája s rokom 1957, keď vzniklo hádzanárske družstvo v TJ Lokomotíva Prešov zásluhou Mikuláša Kašprišina a Pavla Slavkovského. Trénermi sa stali Anton Frolo, v tom čase aktívny hádzanár Tatrana Prešov a Katarína Letkovská.

Na škvarovom ihrisku pri Dome pionierov a mládeže prebiehali tréningy a dievčatá hrali zápasy so súperkami rôznych kvalít. K popularite ženskej hádzanej v meste prispelo najmä to, že družstvo Lokomotívy hralo svoje stretnutia ako predzápasy pred ligovými zápoleniami mužov Tatrana Prešov. Obetavá a cieľavedomá práca, ale najmä veľké nadšenie a elán mladých žien, priniesli po dvoch rokoch výraznejší úspech. Lokomotíva v roku 1959 postúpila do druhej ligy. Zaslúžili sa oň Anton Frolo, Katarína Letkovská, Viliam Burdelák, Július Bukovič a vedúci družstva Michal Baloga. Úspešné družstvo tvorili: Bartošíková, Demková, Dajčová, Patočková, Vašková, Šoltésová, Matrayová, Žarnayová, Lorincová a Doležalová. Lenže, po štyroch rokoch z tejto súťaže vypadli.

Návrat medzi popredné kolektívy nebol jednoduchý. Na scénu organizátorov sa dostala Eva Žarnayová, odborne zdatná a nesmierne obetavá, začala trénovať mladé talentované hráčky a spolu s nimi aj skúsenejšie ženy. Desať žien a jedenásť dorasteniek tvorilo skupinu nadšencov odhodlaných bojovať o budúcnosť tohto športu. Elán a vytrvalosť slávili úspech. V roku 1968 sa prešovské družstvo žien TJ Lokomotíva vrátilo do druhej ligy a začalo v nej účinkovať pod názvom Lokomotíva ZPA Prešov. Druholigový tím hral v zostave: Bulíková, Foltýnová, Sedláková, Pivovarová, Piataková, Baranová, Jiránková, Rychvalská, Kaťušová, Bartošíková a dorastenka Labayová. Počínali si pomerne dobre a postupne začali pomýšľať aj na postup medzi hádzanársku elitu. O tri roky pod vedením trénera Dušana Daniša vytúžený cieľ dosiahli.

Prvý vstup medzi elitu v roku 1973
Bezprostredne po skromných oslavách na margo postupu Dušan Daniš pre Prešovské noviny povedal: „Nedajú sa od nás čakať zázraky. Prvá liga je veľmi náročná, ale budeme hrať a bojovať tak, aby sme medzi najlepšími čestne obstáli a diváci mali možnosť sledovať naše zápolenia aj v budúcej sezóne. Veľmi dobre vieme, že sme sa dvakrát museli vyrovnať s tým, keď nám postup ušiel v hodine dvanástej. Hráčky dokázali, že majú svoj šport rady, nerezignovali a zaslúžene sme postúpili. Družstvo tvoria hráčky v ktorom niet veľkých hviezd, ale dostatok tých, ktoré sú pre hádzanú zapálené a hrajú s nadšením a pre potešenie divákov. Verím, že dokážeme splniť náročné úlohy.“ Prvoligový krst Prešovčanky absolvovali v Nitre s Plastikou. V zápase dobrej úrovne na svoje protivníčky nestačili. Prehrali 10:15. Do domácej siete trafili Jiránková 6, Matyová 2, Koporová a Piataková po jednom. Lokomotíva sa predstavila v zostave: Sekerecová (Bulíková) – Jiránková, Matyová, Koporová, Piataková, Baranová, Vráblová, Danišová, Rychvalská, Valachovičová a Kurčová. Druhý zápas v Plzni s miestnou Sláviou VŠ sa skončil výsledkom 4:7. Na margo zápasu vtedajší predseda oddielu Ing. Rudolf Palčo povedal: „Z víťazstva ale aj z predvedenej hry máme veľkú radosť. Hráči sa predstavili s veľkou bojovnosťou a túžbou po úspechu. Dôsledne plnili taktické zámery a zaslúžene zvíťazili.“ Aj premiéra na domácej pôde s Jednotou Trenčín sa vydarila nad očakávanie. Víťazstvo 15:11 potešilo vyše 1500 divákov. Lenže v ďalšom zápase TJ Gottwaldov nastal priam neuveriteľný obrat. Domáce ženy prehrali 10:23 a vyše dvetisíc divákov neverilo vlastným očiam. Tréner Dušan Daniš netajil veľké sklamanie: „Moje družstvo hralo veľmi slabo, pomaly a chýbala aj väčšia bojovnosť.“ Ani ďalšie zápasy nepriniesli očakávané úspechy. Prešovčanky prehrávali nielen na súperových ihriskách, ale aj pred vlastným obecenstvom. Po ligovej jeseni prezimovali na predposlednej priečke so ziskom štyroch bodov. Do odvety vstupovali po náročnej a vydarenej príprave, s ktorou bol tréner spokojný. V prvom kole sa Lokomotíva stretla s Plastikou Nitra a vyhrala 10:5. Nasledovali ďalšie víťazstvá a navyše, Darina Jiránková sa dostala do reprezentačného družstva Československa. Zrazu sa situácia podstatne zmenila, družstvo strácalo body ako na bežiacom páse. Napriek veľkej podpore obecenstva aj dobrým podmienkam po ročnom účinkovaní opustilo najvyššiu súťaž. Slová Dušana Daniša o splnení náročnej úlohy, sa nenaplnili. Možno chýbali práve tie hviezdy, o ktorých hovoril na začiatku sezóny. Do Nitry odišiel tréner Daniš, s dresom Lokomotívy sa rozlúčila Piatakova a prestup do Nitry ohlásila aj Danišová. Centrálny výbor TJ na čele s jeho predsedom Pavlom Slavkovským vyslovil nedôveru vedeniu oddielu. Jeho predseda Rudolf Palčo odstúpil, nahradil ho Jozef Sekerec, a trénerské žezlo prevzal Jozef Durlák. Celok Lokomotívy dosahoval striedavé úspechy. Na postup to nestačilo. V sezóne 1976/77 prešovskú ženskú hádzanú v národnej lige reprezentovali Lokomotíva Agrostav Prešov a ZVL Prešov. Kolektív Lokomotívy tvorili pod vedením Dušana Daniša skúsené hráčky Sekerecová, Martonová, Kukľová, Danišová, Konšelova, Pavlovičová, Trenčanská, Gaľová, Mindžáková, Kľučarová, Zastková, Šimonová a Timková. O činnosť oddielu sa starali Slavkovský, Holinga, Štefaník, Germuška, Krajňák, Kravčák a MUDr. Soták. Tréner ZVL Pavol Palša sa opieral o Jiránkovú, Hlávkovú, Parikrupovú, Dragulovú, Kozmovú, Handzušovú, Durkošovú, Slobodovú, Mikolajovú, Andrejkovú a Trudičovú. Druholigový nováčik sa v súťaži zachránil. Derby Lokomotíva - ZVL Prešov presvedčivo vyhrali domáce hráčky a stali sa po druhý raz účastníčkami najvyššej súťaže.

Druhý postup
V letnej prestávke 1977/78 sa Lokomotíva Agrostav zlúčila zo ZVL Prešov a hádzanárky vytvorili jednu veľkú spoločnú rodinu. Ukázalo sa, že to bol správny a užitočný krok. Prešov mal zastúpenie v prvej aj v druhej lige. Po zlúčení vznikol nový oddiel pod názvom ZVL Lokomotíva Prešov. Prvoligový tím viedol tréner Dušan Daniš a B-družstvo trénoval Peter Bikár. Predsedom oddielu sa stal Pavol Lenz. Prvoligový účastník začal prípravu na ihrisku v Dome pionierov a mládeže v Prešove, do ktorej sa zapojili hráčky Olejníková, Pronerová, Marčoková, Kukľová, Timková, Piataková, Pavlovičová, Konšelová, Danišová, Jiránková, Trenčanová, Kľučarová, Gaľová, Mindžáková, Dragulová a Slobodová. Druhú časť prípravy absolvovali v športovej hale v Košiciach a hrali v nej aj ligové zápasy. Čakali na vlastnú strechu nad hlavou. Napriek tomu začali pomerne dobre. Porazili Zoru Olomouc 16:11, TJ Gottwaldov bol nad ich sily, zvíťazil 20:13, Hlohovec Prešovčanky porazili 21:15, Slezán Frýdek Mýstek 22:17 a v Bratislave s ZMDŽ sa zápas skončil úspechom Prešova 15:16. Družstvo malo aj slabšie chvíle, body stratilo so súperkami z dolnej časti tabuľky, ale dokázalo poraziť aj favoritov súťaže. Po prvej časti boli štvrté. Do odvety nastupovali s nádejou, že sa konečne dostanú pod vlastnú strechu. Dlhoročný sen sa im splnil v marci 1978, vďaka nebývalej obetavosti funkcionárov telovýchovnej jednoty a podniku ZVL. Na Nábrežnej ulici v Prešove vyrástla v rekordnom čase hádzanárska hala s moderným vybavením pre 700 divákov. Skončilo sa putovanie za domácim prostredím. Stretnutia posledných štyroch kôl odohrali hádzanárky v novej hale. Prvoligová premiéra na domácej palubovke sa im nevydarila s družstvom ZMDŽ Bratislava prehrali 15:16. Ani v ďalšom zápase sa hráčkam ZVL nedarilo. S Iskrou Partizánske prehrali 14:23. Napriek tomu v konečnej tabuľke obsadili medzi dvanástimi účastníkmi súťaže šieste miesto. K oporám družstva patrili predovšetkým Marčoková, Danišová, Eva Timková a Piataková. Do tabuľky strelkýň sa zapísali Danišová (76) a Timková (46) gólov. Aj v ďalších prvoligových sezónach družstvo ZVL patrilo k popredným celkom. V roku 1978 obsadilo opäť šiestu priečku, o rok neskôr získali bronzové medaily a v roku 1980 si vybojovali šieste miesto. V ďalších sezónach boli v tabuľke na štvrtom a šiestom mieste a v roku 1983 opäť získali bronzové medaily.

Prvý titul majstra ČSSR
Prípravy na súťažný ročník 1983/84 sa niesli v znamení odhodlania získať titul majstra. Podarilo sa. Tento výrazný úspech bol výsledkom profesionálnej práce všetkých kompetentných, ale aj výborných podmienok vytvorených vedením TJ ZVL Prešov na čele s jej predsedom Eugenom Longauerom a predsedom oddielu Pavlom Lenzom. Tréneri Dušan Slančo a Ján Migra dokázali vybudovať silný kolektív v ktorom dominovali výrazné hádzanárske osobnosti Labayová, Damitšová, Mažgutová, Čorbová, Ščerbáková, Gladišová, Novosadová a ligový dres obliekali aj Olejníková, Obročníková, Himičová, Lešková, Kopanicová, Hájková, Wittnerová, Chovancová, Hradilová, Kováčková, Gajdošíková, Bugošová a Slaninková. Najlepšou strelkyňou sa stala Ščerbáková (210) gólov, Damitšová (168) a Labayová (140). Tréner Dušan Slančo pre Prešovské noviny č 42/1984 povedal: „Počas sezóny som rozmýšľal, či vytýčený cieľ nie je príliš vysoký. Našlo sa dosť ľudí, ktorí zisk titulu považovali za nereálny. Vedel som, v čom je sila kolektívu. Dievčatá si verili, v tom bola naša výhoda. Podávali svoje najlepšie výkony a obdivoval som ich vytrvalosť, elán a chuť s akou kráčali k titulu.“ Obetavé hráčky družstva ZVL v nastávajúcom ročníku titul majstra neobhájili a skončili na piatom mieste.

Druhý majstrovský titul
V roku 1986 sa hráčky ZVL znovu tešili z majstrovského titulu. V priebehu celej sezóny podávali presvedčivé výkony a na domácej palubovke nestratili ani bod. Na trénerskej lavičke sedeli uznávaní odborníci Milan Mikuš (1933 – 2012) a Martin Gregor (1940 – 2006), ktorí úspešne pôsobili v prvoligovom mužstve Tatrana Prešov. Na získaní druhého titulu mali najväčší podiel opory družstva Gladišová, Labayová, Mažgutová, Trandžiková, Čorbová, Hájková, Damitšová a príležitosť dostávali aj Baníková, Migrová, Bugošová, Himičová, Slaninková, Wittnerová, Rovňáková, Lešková, Vlasatá a Timková. Do tabuľky strelkýň sa zapísali najmä Mažgutová (243), Labajová (162), Trandžiková (132), Damitšová (128) a Čorbová (63) gólov. Bezprostredne po víťaznom zápase s Iskrou Partizánske v slávnostnej atmosfére odzneli aj nasledovné slová, ktoré povedali -
Tréner Milan Mikuš: „Náš výkon bol kvalitný, hráčky bojovali zo všetkých síl, obecenstvo bolo na ich strane a športová atmosféra priam nezabudnuteľná, ktorá sa málokedy opakuje. Vysoko si vážim podporu divákov, ktorú vytvorili na oslavu nielen ženskej hádzanej, ale športu vôbec.“ Tréner Martin Gregor sa tiež tešil zo zlatej medaily. Spomenul si na chvíľu, keď zlatú medailu získal ako hráč v hádzanárskom mužstve Tatrana Prešov v roku 1971. Zhodou okolností sa z tohto prvého miesta tešil aj Milan Mikuš, ktorý vtedy mužstvo viedol. Mária Labayová, dlhoročná opora družstva: „Bol to mimoriadne ťažký zápas, ktorý sme úspešne zvládli. Našim súperkám sme odplatili prehru, ktorú sme utŕžili v Partizánskom. Myslím si, že bojovnosťou a vytrvalosťou sme potvrdili oprávnenosť druhého titulu. Pre mňa to znamená koniec aktívnej kariéry.“ Ukázalo sa, že to nebola pravda. Labayová sa podieľala aj na získaní tretieho titulu. Pavol Lenz, predseda hádzanárskeho oddielu ZVL Prešov: „Sú to veľmi dobré pocity. Dnes mám šesťdesiat rokov a pre mňa je to najkrajší darček, aký sa nedostáva tak často. Teší ma, že v náročnom súťažnom ročníku sme v tretej a štvrtej časti dlhodobej súťaže stratili len tri body. Mrzí ma, že v Partizánskom sa nám nedarilo. Všetko sme si vynahradili doma pred vlastným obecenstvom a pre mesto, okres a východoslovenský kraj vybojovali druhý titul majstra ČSSR a tak dôstojne reprezentovali prešovskú hádzanú. Urobíme všetko, aby sme dobre obstáli v Pohári európskych majstrov.“

Obhájili zlaté medaily
Titul majstra Prešovčanky obhájili v roku 1987. Prvým trénerom bol Martin Gregor a jeho asistentom Milan Mikuš. Opierali sa o výkony skúsených hráčok ku ktorým patrili Čorbová, Damitšová, Labayová, Mažgutová, Trandžiková, Himičová, Gladišová, ale veľmi sa usilovali aj Migrová, Horváthová, Kováčková, Bugošová, Wittnerová, Rovňáková, Vlasatá, Baranová, Borošová a Spišáková. Všetky chceli nasledovať svoje hádzanárske vzory. Svoj tretí titul vybojovali až v treťom rozhodujúcom zápase v rámci súťažného systému play-off so Štartom Bratislava na domácej palubovke. Záujem o toto stretnutie bol obrovský. Mnohí sa do hádzanárskej haly nedostali a organizátori sa svojím priaznivcom ospravedlňovali. Radosť z dosiahnutého úspechu potvrdili:
Mária Labayová, kapitánka družstva: „Pre mňa bol najcennejší a najvzácnejší prvý majstrovský titul. Najťažší práve ten, ktorý sme dnes získali. Bola to mimoriadne náročná ligová aj pohárová sezóna. Absolvovať dve ťažké stretnutia po sebe s kvalitným súperom, akým rozhodne je Štart Bratislava, je veľmi náročné, ale zároveň svedčí o silných morálno-vôľových vlastnostiach celého kolektívu.“
Martin Gregor, prvý tréner: „Nemali sme celkom konkrétnu predstavu o tom, ako bude prebiehať systém play-off vzhľadom na to, že takým spôsobom sa ešte nehralo. V rámci prípravy na novú sezónu sme aj tejto otázke venovali zvýšenú pozornosť. Prax ukázala, že sú to ťažké duely, pretože v nich ide o všetko. Motivácia družstva i divákov je veľmi silná. Systém play-off prišiel v čase, keď v každom družstve vrcholila únava. Pohárové zápasy i domáce päťdňové turnaje stáli obidva celky veľa síl.“ Milan Mikuš, druhý tréner: „Nový systém si vyžadoval veľkú náročnosť na každého z nás. Veľa sme cestovali a preto sme mali obavy, či pri znížení tréningových jednotiek forma hráčkam vydrží až do záveru. Rozhodujúcim činiteľom bolo domáce prostredie. Naše obecenstvo si zaslúži obdiv a uznanie. Jednoducho, bolo fantastické a vytvorilo priam neuveriteľnú, pravú športovú atmosféru.“
V roku 1988 tím ZVL opäť bojoval o prvé miesto, ale nakoniec obsadil tretiu priečku. Tréner Dušan Daniš konštatoval, že záver súťaže sa im nevydaril, opory družstva mali mnohé reprezentačné povinnosti a ich výkon nebol optimálny. Bronzové medaily vybojovali: Baníková, Obročníková, Andrysová – Mažgutová, Trandžíková, Borošová, Vlasatá, Damitšová, Čorbová, Rovňáková, Buranovská, Klimková, Tinschmidtová, Himičová a Spišáková.

Štvrtý titul majstra republiky
Posledné víťazstvo v najvyššej súťaži dosiahli ženy ZVL v roku 1989. Viedol ich Dušan Daniš s asistentom Petrom Bikárom. Zlaté medaily vybojovali hráčky Marčoková, Andrysová, Rovňáková, Priščáková, Mažgutová, Trandžíková, Damitšová, Vlasatá, Klimková, Korpášová, Jančová, Borošová, Thinschmidtová, Čitáková, Buchová, Kotulová a Buranovská. Tréner Dušan Daniš po svojom druhom úspechu na trénerskom poste povedal: „Do finále sa dostali dva najlepšie kolektívy. Iskra Partizánske a ZVL Prešov, ktoré v dlhodobej časti svojou hrou prevyšovali ostatné. Boli sme v dlhodobej súťaži aj vo finále najlepší a preto je titul v správnych rukách. Je to neopakovateľný pocit byť trénerom družstva, ktoré je najúspešnejšie. Je to môj prvý titul po pätnástich sezónach, ktoré som zasvätil hádzanej.“ Peter Bikár, asistent trénera: „Po jedenástich rokoch sme sa s Dušanom Danišom opäť zišli v Prešove a získali sme prvý titul v našej doterajšej športovej kariére. Posledné týždne sme často rozmýšľali, čím prekvapiť naše protivníčky. Teší ma, že sme našli správny systém v tréningovom procese, ale aj účinnú taktiku v jednotlivých zápasoch. Aj to prispievalo k zvyšovaniu výkonnosti.“ V sezóne 1989/90 sa situácia v klube zmenila. Zlaté medaily priniesli do radov ZVL príliš veľké sebavedomie aj sebauspokojenie. Vstup do sezóny 1990/91 bol pomerne úspešný, lenže záver priniesol niekoľko nepríjemných prekvapení a konečné šieste miesto v tabuľke. Predseda oddielu Marián Uliáš pre Prešovské noviny povedal: „Z konečného umiestnenia sme všetci sklamaní. Cieľovú úlohu sme nesplnili aj preto, že z družstva pred sezónou odišlo veľa kľúčových hráčok. S poklesom výkonnosti sme síce rátali, no dúfali, že sa umiestnime na medailovej priečke. V závere súťaže sme mali len mladé, neskúsené hráčky, ktoré nedokázali v posledných zápasoch ani raz zvíťaziť.“
V letnej prestávke prešovský kolektív opustili Damitšová, Mažgutová aj tréner Dušan Daniš. Na trénerskú lavičku zasadli Emil Mikluš a Milan Mikuš. Dres ZVL obliekali: Palková, Andrysová, Balážiová, Borošová, Balážová, Telepčáková, Harbáčová, Sedláková, Buchová, Bačová, Thinschmidtová, Labancová, Hudáková, Fečová, Balogová, Čitáková, Buranovská, Stanková a Jančová. V novembri z postu trénera odstúpil Emil Mikluš a zodpovednosť prevzali Milan Mikuš s Máriou Labayovou. Konečná bilancia súťažného ročníka 1990/91 priniesla družstvu ZVL až ôsmu priečku. V ďalšej sezóne skončili na piatom mieste a v ročníku 1992/93 vybojovali štvrté miesto.
Prešovskej ženskej hádzanej patrí v kronike československého aj medzinárodného športu popredné miesto. V celej šesťdesiatročnej histórii najvýraznejšie úspechy dosiahla v rokoch 1973-1993. Hádzanárky sa dokázali presadiť nielen na domácej scéne, ale aj za hranicami našej vlasti. Reprezentačný dres Československa a Slovenska obliekalo až 59 výborných hráčok. Najväčšie úspechy dosiahli Alena Damitšová a Božena Mažgutová, ktoré reprezentovali Československo na OH 1988 v Soule, kde skončili na piatom mieste. Hrali aj na Majstrovstvách sveta 1986, keď naše družstvo vybojovalo striebornú medailu. Daniela Trandžíková štartovala na olympiáde v Moskve 1980 a v roku 1988 v Soule. V reprezentačnom drese si mimoriadne úspešne počínali aj Mária Labayová, Ľuba Danišová, Eva Timková, Galina Gladišová a Alena Závodná. S prešovskou ženskou hádzanou sa spája mnoho mien aj výrazných športových osobností. K nim sa zaradil a dlhoročný predseda Telovýchovnej jednoty ZVL Prešov JUDr. Eugen Longauer, ktorý pri príležitosti šesťdesiateho výročia vzniku ženskej hádzanej povedal:
„Vo funkcii predsedu som pôsobil vyše desať rokov. Pre mňa to bolo najkrajšie obdobie, aké som v športe prežil. S dobrým pocitom si spomínam na vynikajúcu atmosféru a veľmi dobrú spoluprácu medzi telovýchovnou jednotou, vedením oddielu ale aj predstaviteľmi podniku ZVL. Spoločnými silami sme dokázali vyriešiť mnoho problémov. Aj ten najväčší – výstavbu športovej haly v rekordne krátkom čase. Takmer všetky hráčky okrem tých, čo študovali, boli zamestnané v našom podniku. Ich nadriadení im s úplnou samozrejmosťou vychádzali v ústrety. Podporovali športovú činnosť, ktorá bola zároveň aj dobrou reklamou pre podnik ZVL. Naše hádzanárky boli v čase najväčších úspechov na 70% profesionálky. Mnohé problémy v materiálnej a finančnej oblasti boli na programe dňa. Najviac starostí nám robili cesty do zahraničia, lebo si vyžiadali mnoho organizátorskej práce, ale aj zvýšené finančné náklady. Naše ženy sa v rámci rôznych súťaží predstavili v mnohých krajinách. Spomeniem aspoň Maďarsko, Rakúsko, bývalú Juhosláviu, Nemecko, Švédsko a Francúzsko.“
Okrem štyroch titulov majstrov republiky sa do povedomia športovej verejnosti dostala aj účasť v súťaži o Pohár európskych majstrov. Práve táto súťaž vám priniesla najviac popularity a otvárala dvere do sveta. Ako vnímate pôsobenie vášho družstva v spomínanej súťaži?
„Pohár európskych majstrov mal vysokú úroveň. Štartovali v ňom družstvá z mnohých krajín, v ktorých hádzaná žien mala pomerne vysoké postavenie. Naše súperky boli veľmi silné, ale napriek tomu sme dokázali hrať ako rovnocenní partneri.
V roku 1985 sme sa v prvom kole stretli s reprezentantkami klubu Bayer 04 Leverkusen. Na jeho pôde sme prehrali 25:14 a zápas v Prešove sa skončil našim víťazstvom 27:18 ale na postup to nestačilo. V roku 1987 sa naše družstvo dostalo do druhého kola, ale družstvo Irsta Västeras bolo nad naše sily. Najväčším úspechom v súťaži bol postup do štvrťfinále. Hralo sa 1. marca 1987. Zápas ZVL Prešov – Radnički Belehrad sa skončil našim víťazstvom 27:25 a v Belehrade Prešov zvíťazil 28:29. Postúpili sme ďalej. V semifinále 4. apríla 1987 stretnutie ZVL Prešov - Hypobank Südstadt Viedeň sa skončilo 15:12 a v odvete sme prehrali 26:23. V roku 1988 sa nám nedarilo. V prvom kole ZVL Prešov – Radnički Belehrad 25:22 a v odvete sa stretnutie skončilo 17:13. Ďalej sme nepostúpili. V roku 1990 sme skončili v predkole ZVL Prešov – Epitók SC Budapešť 20:26 a v Budapešti domáci vyhrali 22:16.“ Také sú spomienky bývalého predsedu telovýchovnej jednoty na víťazstvá a pády ženskej hádzanej v Prešove. K dlhoročným, obetavým a profesionálne zdatným dobrovoľne telovýchovným a športovým funkcionárom patril a aj dnes patrí Milan Cuker (na snímke). V súčasnosti hlavný organizátor hádzanárskeho turnaja žien Slávie VŠ Prešov. Najväčší kus práce odviedol na poli rozvoja ženskej hádzanej v Prešove. Mnoho rokov bol podpredsedom hádzanárskeho oddielu ZVL Prešov a stal sa neodmysliteľnou postavou v telovýchovnom hnutí. V našom rozhovore sa netajil, že ho veľmi mrzí osud tohto športu. Očakával, že šesťdesiate výročie si pripomenie v inej, žičlivejšej atmosfére. Napriek tomu s príslovečnou dávkou nadšenia a optimizmu si zaspomínal na najkrajšie obdobie vrcholového športu v meste, ktoré sa často označovalo, že bolo mestom mladých a mestom športu. „Starostlivosť o celkový rozvoj telesnej výchovy v Prešove bola doslova príkladom pre mnohých,“ zdôrazňuje Milan Cuker. „Spoločnými silami sme dokázali rozvíjať a na vrcholovej úrovni reprezentovať viacero športových odvetví. Podľa môjho názoru najväčšie úspechy v rokoch 1973 až 1993 dosiahli práve hádzanárky ZVL Prešov. Veď získali štyri tituly majstrov republiky. Tento úspech navždy ostáva výsledkom obetavej a cieľavedomej práce trénerov a širokého aktívu funkcionárov. Prekonávali sme rôzne prekážky a mnohé ťažkosti najmä v oblasti vytvárania materiálnych a finančných podmienok pre celý hádzanársky oddiel. Veľa práce si vyžiadala rekonštrukcia a údržba ihriska pri Dome pionierov mládeže ale aj výstavba hádzanárskej haly na Nábrežnej ulici. Obetavosť a nadšenie sa stali hlavnou devízou na náročnej ceste za úspechmi. Vynikajúce výkony našich dievčat a žien lákali do hľadiska početné návštevy. S hrdosťou môžem konštatovať, že ženská hádzaná bola v časoch dobrých aj zlých v centre športového diania nielen v meste, ale aj v širokom okolí. S hádzanárkami som prešiel veľký kus sveta. Spoločne sme prežili mnoho nezabudnuteľných chvíľ, veľa víťazstiev, ale aj prehier. Nesmierne si vážim celkovú atmosféru v hráčskom kolektíve ku ktorej významnou mierou mnoho rokov prispieval klubový lekár MUDr. Jozef Soták. Aj v zložitých situáciách sme dokázali obstáť nielen hodnotnými výkonmi, ale aj dôstojnou reprezentáciou mesta a štátu.“
V družstve ZVL sa vystriedalo mnoho hráčok. Aká by bola podľa vášho názoru najideálnejšia zostava?
„Ťažko byť objektívnym, veď z radov ZVL sa do reprezentácie dostalo až 59 hráčok. Myslím si, že k nezabudnuteľným postavám patria Gladišová – Labayová, Damitšová, Čorbová, Mažgutová, Trandžíková a Chovancová.“
V našej besede odznelo mnoho zaujímavých a hodnotných myšlienok nielen o súčasnosti ale aj o budúcnosti športu v Prešove. Milan Cuker si spomenul na roky, keď metropola Šariša mala v najvyšších československých súťažiach zastúpených až 7 športových odvetví. Okrem ženskej a mužskej hádzanej to bol futbal, basketbal žien a mužov, vodné pólo a kolky.
Vráťme sa k ženskej hádzanej. Okrem úspechov žien pomerne dobré výsledky dosiahli dievčatá v mládežníckych kategóriách. Čomu vďačíte za tieto pozitívne výsledky?
„Starostlivosť o mladú generáciu bola neustále v centre pozornosti vedenia TJ a výboru oddielu. Dobré podmienky a kvalitná práca trénerov priniesla mnoho výrazných úspechov. Mnohí si pamätajú, že v Prešove sme mali šesť športových tried ženskej hádzanej. Aj preto naše staršie dorastenky na Majstrovstvách Československa obsadili v roku 1978 tretie miesto, v roku 1980 boli druhé a v rokoch 1981, 1982 a 1983 získali v spomínanej súťaži zlaté medaily. V roku 1984 ich zdobili strieborné a v roku 1990 bronzové medaily. A nakoniec, v roku 1991 skončili na spomínaných majstrovstvách na druhom mieste. Chcem zdôrazniť, že dosiahnuté úspechy sú výsledkom tímovej práce a odbornosti našich trénerov, ku ktorým patrili: P. Palša, D. Slančo, D. Jiránková, M. Škopár, P. Bikár, J. Naď, J. Dvorčák, P. Ščambura a J. Migra. Nesmiem zabudnúť ani na mladšie dorastenky, ktoré na Majstrovstvách Československa obsadili pod vedením trénera Milana Škopa druhé miesto. Zvlášť sme sa tešili z úspechov, ktoré na Majstrovstvách Slovenska a Československa dosahovali naše žiačky. Takmer v každom súťažnom ročníku bojovali o medailové umiestnenia.“
Po roku 1990 nasledovala ďalšia krátka etapa úspechov ženskej hádzanej, ktorá sa pomerne rýchlo dostala na vedľajšiu športovú koľaj. Dnes práve v roku šesťdesiateho výročia si len málokto spomenie na časy, keď tento šport patril v Prešove k najpopulárnejším. Prispel k tomu, že Prešov bol dlhodobo v centre pozornosti nielen celej bývalej Československej republiky, ale aj zahraničia.