Česká republika má za sebou ďalšie voľby a môže sa teda pripravovať na tie nadchádzajúce. Pravda, medzitým by bolo dobré zvládnuť nejaké tie problémy, napríklad pandémiu.

Nedávne voľby sa týkali krajov a Senátu (hornej komory parlamentu).  V tých prvých  aritmeticky vyhralo hnutie Ano premiéra Babiša. Získalo najvyšší podiel hlasov a teda i najvyšší počet mandátov, ale ako sa ukazuje, na vytvorenie krajských vlád mu to mnohokrát  nepostačí. Pokračuje totiž postup, ktorý by sa dal označiť ako Všetci proti Babišovi. Otázkou však je, ako koalície pozliepané z viacerých strán a hnutí budú fungovať a do kedy vydržia.

Čo sa týka Senátu, v ktorom sa teraz vymenila tretina jeho členov, jednoznačné víťazstvo tu zaznamenala opozícia.

Toľko výsledky. Zarážajúca je veľmi slabá volebná účasť: do krajov volilo približne 38 percent oprávnených, do Senátu v druhom kole ani nie 17 percent. Nie je to po prvý raz a menšina teda rozhoduje o väčšine. Dôvody by si vyžiadali hlbšiu analýzu, ktorá musí byť založená na hodnoverných podkladoch. Ja sa môžem oprieť len o názory svojich známych: Všetci sú rovnakí, i tak nič nezmením, nechce sa mi. Nedôvera, nezáujem, ľahostajnosť. To sme chceli? Poniektorí asi áno.

Aj keď teraz existuje pre neúčasť vo voľbách určité ospravedlnenie: koronavírus. Boli takí, čo sa jednoducho báli prísť odovzdať svoj hlas. Čísla v ČR sú totiž hrozivé, denne rapídne rastie počet nakazených a mŕtvych. Nikto nevie, kedy a ako terajšie nešťastie skončí. Ľudia majú strach a pýtajú sa, čo zlého, ba ešte horšieho sa prihodí, kde je východisko. Na nálade nepridávajú tvrdé opatrenia, ktoré majú zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu situácie, zvrátiť nepriaznivé trendy.

Sú kroky vlády proti pandémii dostatočne tvrdé alebo naopak, sú príliš ostré? Dodatočných mudrcov je pochopiteľne ako vždy dosť: No nehovoril som to? Nemal som pravdu? A keď sa ukáže, že ju nemali, len mávnu rukou: Stalo sa, veď oni sú zodpovední, nie ja.

Tak veru, oni, teda vláda. Tá môže za všetko, teda za všetko zlé. Akosi je v dnešných dňoch menej počuť zástancov názoru, že čím menej štátu, tým lepšie. Tečie predsa do topánok, je treba nájsť hromozvod, vinníka. Neviem, či je pravdou, že najlepší ľudia sú v súkromnom sektore, ale je štátny aparát na takú krízu ako je tá dnešná, pripravený? Krízové riadenie je veľmi náročná činnosť, vyžaduje si zručnosti, ktoré nezískaš zo dňa na deň. Ten, kto je zvyknutý pre každú maličkosť zvolávať porady, vytvárať komisie a odvolávať sa na kolektívne rozhodnutie, si sotva poradí s náhlym obrovským požiarom.

Ešte že máme v ČR opozíciu. Tá vie všetko lepšie. Čokoľvek Babiš urobí alebo neurobí, je to nesprávne. Ak vláda prijíma opatrenia na pomoc ekonomike, ide o neuvážené kroky, pretože sa navyšuje schodok štátneho rozpočtu a dlhmi zaťažujú budúce generácie. Súčasne sa ale opakujú tvrdenia, že pomoc je nedostatočná. Pri uvoľňovaní opatrení po prvej vlne pandémie bolo počuť, že sa to deje pomaly a oneskorene, teraz zase sa argumentuje, že sa tak stalo priskoro.

Ako naplánovať akcie na živel, ktorý vlastne nikto zatiaľ dôkladne nepozná, nevie ako sa prejaví v budúcnosti, nemá účinné prostriedky na jeho zvládnutie? Protirečia si vedci, zodpovedné orgány robia chyby. Na jednej strane strach o zdravie, na druhej obavy z kolapsu ekonomiky.   

Nenapraviteľný optimista ako ja by čakal, že v čase krízy prevážia výzvy k zomknutosti, mobilizácii síl, disciplíne. Ale kdeže. S pandémiou na chrbte pokračuje tvrdý politický zápas, ktorý opozícia vedie v mene rozhodného antibabišizmu. Čím horšie tým lepšie, len keď to povedie k pádu terajšej vlády? Senát v týchto dňoch prijal uznesenie, že Babiš je v strete záujmov. Skutočne aktuálny dokument, ktorý nám veľmi pomôže v boji s korovavírusom.

Netvrdím, že premiér je bez chyby. Zrejme patrí k ľuďom, ktorému zo všetkých osobných zámen najviac hovorí to v prvej osobe jednotného čísla, teda Ja.  U všetkého chce byť, o všetkom rozhodovať. Tak ako donedávna na škodu nás všetkých i vlastnú pri opatreniach proti pandémii. Akoby sa na ňom čoraz viac prejavovala únava, a to dvojakého druhu. Osobná, ktorá vyplýva z obrovského pracovného zaťaženia. Tá druhá je možno spojená s roztrpčením: nech urobí čokoľvek i v tom najlepšom úmysle, z pohľadu jeho protivníkov je všetko už dopredu chybné.  

Je samozrejme svätým právom opozície usilovať o získanie vlády. Len mi nie je jasné, aké iné varianty pre boj proti pandémii ponúkala a ponúka, a hlavne čo urobila, alebo sa chystá učiniť na jej zvládnutie. A kto je alternatívou voči Babišovi? Prečo by bol lepší? 

Trochu sledujem situáciu v okolitých krajinách, a mám taký pocit, že nikde v súvislosti koronavírusom oznamovacie prostriedky (poniektoré) tak tvrdo a vytrvalo neútočia proti vláde ako v ČR. Ale možno sa mi to len zdá a rovnaký dojem o vlastných médiách majú aj ľudia na Slovensku alebo v Nemecku. Denne nekonečné relácie o majiteľoch reštaurácií a barov. Aké strašné straty utrpeli, ako im hrozí krach. Ich situácia je skutočne zlá, avšak predsa len, pohostinstvo nie je jediným odvetvím českej ekonomiky. Všetci vieme, že problémy sú obrovské. Ale bedákanie, šírenie beznádeje a porazenectvo dnes potrebujeme zo všetkého najmenej. Treba zaťať zuby, mobilizovať zdroje, pomáhať, pokiaľ môžem, mám na to sily a schopnosti.  

Je však pochopiteľné, že netrpezlivosť rastie, ľudia sú nespokojní. Kríza už trvá príliš dlho a nie je vidieť svetlo na konci tunelu. Naopak, tma sa zväčšuje. Podpora vlády klesá. Čítal som, že o výsledku prezidentských volieb v USA vraj rozhodne terajšia pandémia. Je možné, že to bude platiť aj pre voľby do Poslaneckej snemovne ČR, ktoré budú už v roku 2021 a určia, kto zostaví vládu.

V porovnaní s prvou vlnou pandémie mi chýba viac informácií o vzájomnej solidarite. O ochote nezištne pomôcť, pozitívnych príkladoch bohatých firiem či jednotlivcov. Možno že ich je menej ako na jar, ale o to viac treba predsa o nich hovoriť a písať. Aj kvôli tínedžerom, ktorí sa bezstarostne premávali po krajine, popíjali a bavili sa na spoločných akciách a vracali sa do svojich domovov, kde sa ich starí rodičia triasli od strachu, že sa od nich nakazia.

Priestor však dostávajú ľudia, ktorí odmietajú vládne reštrikcie a tvrdia, že pandémia sa umele nafukuje, že sa treba vrátiť k bežnému životu. Možno ide o tvrdých pragmatikov. Smrť v dôsledku koronavírusu hrozí predsa najviac starým ľuďom. Tí sú záťažou pre celú spoločnosť, ich dôchodky predstavujú značné výdaje pre štátny rozpočet. Čím menej bude starcov, tým lepšie. Ale prebrali by autori takýchto názorov aj zodpovednosť za pravdepodobne podstatné navýšenie počtu obetí? Jedna vec je kibicovať, úplne iná rozhodovať o osudoch svojich spoluobčanov.

Zrejme som však zaujatý. Patrím totiž do skupiny starších. Nie som dodatočne múdry, ale bol som skutočne za to, aby sa na jar obmedzenia uvoľňovali oveľa pomalšie a opatrnejšie. Lenže mne chodí dôchodok. Netrasiem sa o existenciu svojej firmy, o prácu, o školské vzdelanie. Trasiem sa len o svoje zdravie. Každý raz musí odísť, ale nechcel by som zomieral tak, že sa budem dusiť. Prepáčte mi to.

Hoci nerád, nedá mi to, aby som sa na záver článku nezmienil o terajšom prezidentovi.  Vystupovanie M. Zemana v jeho druhom volebnom období je pre nejedného občana veľkým sklamaním. Hlava štátu sa uzavrela do veže zo slonovej kosti na zámku v Lánoch a odtiaľ šíri svoje bonmoty. Málokoho dnes však nadchnú. Ľudia potrebujú prezidenta, ktorí ich zomkne, povzbudí, posilní v tejto neľahkej dobe. Medializovanie sporu so známym spevákom, to je dnes najdôležitejšie? Ale čo. Po tretí raz za sebou nemožno byť zvolený za prezidenta, tak prečo sa trochu nepobaviť.