Články, ktoré píšem pre Slovenský rozhľad majú názov Pohľad od Vltavy. Tentoraz však začnem udalosťou pri inej rieke, a to Spréve, ktorá okrem iných regiónov preteká aj Berlínom. Nielen v Česku, ale i v Nemecku sa v roku 2021 budú konať parlamentné voľby, a tak strany zbroja, propagujú svoje programy, politici sa v zvýšenej miere prezentujú na verejnosti.

Čo také zaujímavé sa v minulých dňoch pri Spréve udialo? Jednej z najostrejšie sledovaných političiek, a to kandidátke Zelených na úrad spolkovej kancelárky Annalene Baerbockovej, sa prihodila nehoda: trochu si vylepšila životopis. Taký človek je však pod veľmi starostlivým drobnohľadom a novinári objavili v jej údajoch nepresnosti. Ospravedlnila sa a život ide ďalej. Aké dôsledky jej prešľap bude mať, sa ukáže až pri jesenných voľbách do Spolkového snemu. Dovtedy je ale ešte dosť času, Sprévou pretečie nemálo vody a možno sa objavia iné, oveľa väčšie témy.  

V tomto článku však nechcem písať o Nemecku a prognózach tamojších volieb. Reč bude o niečom inom: o tom, že v televíznom rozhovore sa spomínaná nemecká politička čestne priznala k svojmu prešľapu. Určite nie príjemný predmet diskusie, ale nedá sa nič robiť, chyba sa stala. Tú môže urobiť každý, dôležité je chyby neopakovať. Hlavne sa nekonalo to, čo je niekedy obvyklé v našich končinách: na vine sú novinári, to oni nepochopili, prekrútili, vytrhli z kontextu atď.

Pri Vltave z času na čas počúvame starostlivo pripravené, pekne učesané, a teda  nekonfliktné rozhovory. Ak si novinár dovolí nepríjemnú otázku, je zrazu drzý, spupný, ba i vyzývavý, hneď sa objavujú úvahy pre koho pracuje, v záujme koho sa tak pýta, čo svojím postojom sleduje. Na pracovníkov v médiách (niektorých) sa zvaľujú nešťastia, neúspechy a omyly. To nie politik nedodržal slovo, pomýlil sa a šliapol vedľa, ale novinár ho nesprávne citoval, zle pochopil, úmyselne ohovoril atď.

Netvrdím, že všetci pracovníci tzv. siedmej veľmoci sú ľudia bez bázne a hany, že im ide len o pravdu, že sú vždy objektívni a nestranní. Ostatne, tabuľka prestíže jednotlivých povolaní v ČR nehovorí v ich prospech: Z 26 sledovaných profesií sa v roku 2019 umiestnili novinári až na 22. mieste. Roku 2004 to bolo miesto dvanáste. Len tak mimochodom, viete, kto bol v roku 2019 posledný? Poslanec. Veru tak. Predbehla ho upratovačka, ktorá sa z 26. miesta v roku 2004 posunula na miesto predposledné.

Pri sledovaní niektorých novinárskych výtvorov sa človek nemôže zbaviť dojmu, že „strážny pes demokracie“ by sám potreboval strážnika. Žurnalisti sú rôzni, ostatne ani v iných profesiách nemáme len ľudí iba kladných či záporných. Akosi ale nechápem, ako možno všetkých českých novinárov hádzať do jedného vreca, šmahom ruky ich označovať za hlupákov a závistlivcov, ľutovať, že sa ich doteraz nepodarilo vyhubiť. Ak má ísť o žarty či zveličenia, príliš sa teda nepodarili. Alebo bol nemenovaný vysoký predstaviteľ len nepresne citovaný? Ak áno, ide prirodzene o výčin vykonávateľov vyššie uvedeného remesla.

Ako možno neuznávať či zatracovať všetkých pracovníkov celej jednej profesie, bez ktorej – nech už chceme alebo nie – si dnešnú spoločnosť sotva vieme predstaviť?  Žurnalisti a politici sa vzájomne potrebujú. Z toho vyplýva, že musia akosi spolunažívať, ba niekedy i kooperovať či sa vzájomne rešpektovať. Pochopiteľne, že v záujme občana, pretože o koho iného im všakže ide? Načo by bolo geniálne opatrenie alebo výrok politika, keby sa o ňom nikto nedozvedel? Pravda, iný býva jeho postoj ku kritike. Že je oprávnená? Ale to tvrdíte vy, teda novinár.

Za príklad práce so žurnalistami bol svojho času vydávaný dlhoročný nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher. S novinármi nebojoval, ale s ich pomocou prezentoval a objasňoval svoje názory. Ak niekto na nich útočí, mal by sa najskôr sám pozrieť do zrkadla. V ňom, teda v spomínanom rebríčku prestíže povolaní je v ČR minister na 20. mieste. Spolu s poslancom nereprezentujú síce zďaleka všetkých politikov, ale ich časť určite. V každom prípade od prvého miesta (lekár) sú na hony vzdialení.  

Zďaleka si nemyslím, že novinári v ČR sú anjeli. Ostatne, nie sú nimi zrejme ani v Nemecku.  Stačí si prečítať knihu Uda Ulfkotteho Gekaufte Journalisten (v češtine vyšla pod názvom Koupení novináři). Aj keď dodávam, že na toto dielo sú veľmi rôznorodé názory.  O niektoré ilúzie ale prídete.  

Nechápem ani to, prečo sú objektom hnevu tí, ktorí sú viac-menej na konci reťazca, a nie jeho hlavné články. Moc v rukách predsa držia tí, čo oznamovacie prostriedky vlastnia. Platí, koho chleba ješ, toho pieseň spievaj. Myslené samozrejme obrazne. Chlieb dnes nestačí, treba poskytnúť i mäso, požadovaný je aj nejaký ten zákusok. Nejde však zďaleka len o média. Ťažko si dokážem predstaviť, že by pracovník nejakej firmy pracoval proti záujmom jej vlastníka. Tým prirodzene nechcem povedať, že dnes neexistuje nezávislá žurnalistika.

Predtým, ako sa začítate do niektorých novín, či produktov nových médií, dokážete odhadnúť, ako budú reagovať na ktorýkoľvek krok alebo výrok českého premiéra Andreja Babiša, jeho námestníka Jana Hamáčka, či na druhej strane momentálnych predstaviteľov opozície. Ak by denne zniesli to príslovečné zlaté vajce, príslušne naladený či usmernený novinár kriticky upozorní na to, že vajíčko je príliš malé.

Teraz sa často poukazuje na úmyselne falošné a zavádzajúce správy a komentáre. Ako ich poznať, ktoré to vlastne sú? Recept na to nemám. Predtým, ako siahnem po nejakom časopise, snažím sa zistiť, kto ho vlastní. Nie preto, aby som ten alebo onen vopred odmietol, ale aby som podľa možnosti čítal vyvážene: od toho troška a z iného vrecka tiež niečo. Možno sa potom človek dopracuje, ak nie k pravde, tak aspoň k vyváženému pohľadu. Mám známych, ktorí rezignovali na akékoľvek komentáre a úvahy, čítajú len holé správy, fakty. Uťahujem si z nich. Neraz sa totiž stane, že to, čo včera bolo ešte faktom, sa dnes dementuje, že nedávno stopercentné čísla sa menia a opravujú.

Nechápal som, keď sa za socializmu písalo, že západný novinár položil danému predstaviteľovi provokačnú otázku. Ak mám pravdu, za tou pravdou si stojím, mám v rukách argumenty na jej podporu, prečo by som sa akejkoľvek otázky bál? Možno je bonmot, že neexistuje hlúpa otázka, ale len hlúpa odpoveď, prehnaný, ba často nepravdivý. Ale vznikol zrejme preto, aby sa ľudia neobávali pýtať, pátrať po správnom riešení. Lenže niektorým českým predstaviteľom, aby sa človek strachoval položiť otázku. Ak sa nepáči, jeho veličenstvo sa naježí, opovážlivca spraží, prípadne aj urazí a zosmiešni. Nepamätám si však politika v nejakom vedomostnom kvíze. Možno by sa nebodaj ukázalo, že všetko nevie, že na všetko nemá správnu odpoveď. Hrozné, nepredstaviteľné. Nemožno dopustiť stratu majestátu, aureoly neomylnosti.

Tento článok vlastne nie je o politikoch či novinároch. Je o tom, aby sa ľudia pýtali, boli zvedaví a dotieraví, aby pochybovali. Aj o večných pravdách a neomylných predstaviteľoch. Pretože čas niekedy ukáže, že tá či oná pravda zďaleka nie je navždy platná a že dotyčný činiteľ na piedestál nepatrí.