O otázkach, ktoré sú témou tohto článku sa mi vlastne ani nechcelo písať. Ale nedalo mi to, nemôžem sa im vyhnúť. Ide mi o slovensko-české vzťahy. Nedávno sa uskutočnili oslavy výročia vzniku československého štátu. Je pravda, že v ČR sú veľkolepejšie ako v SR. Vypočul som si prejav českého prezidenta pri príležitosti udeľovania štátnych vyznamenaní. Možno som sa prepočul, ale o Slovensku v ňom nezaznelo ani slovo. Pre istotu som si vystúpenie ešte aj prečítal. Ten istý záver. Žeby som v tlači našiel nesprávnu verziu?

V Bratislave si pamiatku T. G. Masaryka a M. R. Štefánika uctil pri príležitosti 28. októbra spoločne s prezidentom SR i veľvyslanec ČR na Slovensku. V Prahe sa tradične konal pietny akt na Vítkove. Český prezident položil veniec aj k soche T. G. Masaryka na Hradčanoch. Slovenská veľvyslankyňa po jeho boku nebola.  

Môj pocit z osláv: Akoby sa v Prahe pripomínal nie vznik Československej, ale Českej republiky. Že postoj terajšej českej vlády k tej na Slovensku je značne kritický, je známe. Pri výročí 28. októbra by sa však nemalo zabúdať na spoločnú minulosť, nebolo by od veci dať impulzy pre ďalší rozvoj vzájomných vzťahov.

Zopakujem to, čo som napísal už v predchádzajúcich článkoch: Na Slovensku nežijem, nepoznám zblízka situáciu v krajine, preto sa nevyjadrujem k nej, ani k domácej a zahraničnej politike predstaviteľov SR.

Súčasné spravodajstvo niektorých českých médií o Slovensku akoby chcelo vzbudiť dojem, že ide o podivnú krajinu s bizarným činiteľmi. Ťažko pochopiteľnú, niekedy s grotesknými výstupmi.

Prečo to? Azda z toho dôvodu, aby si český občan zhlboka vydýchol: ako dobre, že sme sa rozdelili, že s tými spiatočníkmi už nie sme v jednom štáte. Vďaka ti, ó vyspelá, rozhľadená česká vláda. Ďalšia možná príčina: posilniť názory, že hranice vyspelej Európy končia pri rieke Morave. To, čo sa nachádza na jej ľavej strane, už do rozvinutej časti kontinentu nepatrí, tam začína sféra vplyvu Ruska.

Podľa tohto pohľadu, čím by rozdiely medzi ČR a SR boli väčšie, pochopiteľne v prospech Čiech, tým lepšie pre pražskú vládu. Mohla by sa chváliť, že je to výsledok jej skvelej politiky, na rozdiel od tej krátkozrakej slovenskej. Je to vyskúšaná metóda, ukazovať prstom na toho druhého. Je síce pravda, že my máme ešte nejaké drobné problémy, ale riešime ich. Pozrite sa však na to úbohé Slovensko.

U niektorých pretrváva postoj k susedovi ako k mladšiemu, menej skúsenému  bratovi. Ktorý potrebuje, aby ste ho držali za ruku, radili mu, zorientovali ho, nasmerovali ho na správnu cestu.

Bruselu sú tŕňom v oku niektoré zahraničnopolitické postoje Ficovej vlády. Každý máme právo na svoj názor. Samozrejme, že štátny činiteľ nesie podstatne väčšiu zodpovednosť ako súkromná osoba. Kým Václav Klaus zastával v štáte vrcholové funkcie, príliš som mu nefandil. Vadila mi jeho arogancia a povýšenosť. Či šlo o chovanie hrané, prípadne takto šikovne prezentované médiami, nechám stranou. Ale čo sa týka jeho terajších názorov na politiku Prahy voči Bruselu, dávam mu v nejednom bode za pravdu. 

To, že český kabinet odmietol pravidelné konzultácie so slovenským, považujem za veľkú chybu. V tomto smere prejavil ten slovenský zatiaľ značnú trpezlivosť a zdržanlivosť. Či si to niekto praje alebo nie, susedmi zostaneme. Tí Česi, ktorí  kedysi hľadali oporu u ruského medveďa, francúzskej Marianne alebo nemeckej orlice sa značne sklamali. Obdobné frustrácie zažili v minulosti aj na Slovensku.  Možno nezaškodí  mať nadštandardné vzťahy s najbližším susedom, aj keď  ide len o SR. Mnohí Česi navštevujú Slovensko. Krpce sa tam nosia už iba pri tancoch folklórnych súborov a ani valašky nepatria k dennému výstroju.