Výročia na prelome augusta a septembra prešli u nás, práve tak ako aj v zahraničí, osobitne vo Varšave, v čierno-bielom podaní. Doma v ťažkotonážnej kampani médií o národe, ktorý sa nevie vyrovnať so svojimi dejinami. A nielen to. Ochotne kolaboroval hneď s dvoma totalitami a nevie sa k tomu dodnes priznať. Jednoducho bola to atmosféra, ako sa už stalo zvykom, keď sa na lekárnických vážkach vážilo každé slovo, každé meno. Keď sa slovám, práve ako najnovšiemu oblečeniu pani prezidentky, pripisoval osobitný, priam dejinný symbolický význam.

Pritom sa vlastne len opakuje atmosféra jedinej pravdy, ktorá tu bola v rôznych podobách všetkých režimov, ktoré sme tu mali za posledných vyše osemdesiat rokov. Na rozdiel od Američanov, Britov či Francúzov tu nemáme, azda len s výnimkou filmu Milana Ferku a Štefana Uhra Keby som mal pušku nič, čo by sa vyrovnalo humorným a sarkastickým filmom zo spomínaných štátov, ktoré dôvtipom vyvažujú politizovanosť vojen a povstaní. Keď sa hovorí o našej armáde, hneď ako keby sme ich mali dve – jednu zlú, ktorá prepadla Sovietsky zväz a jej mŕtvych ignorujeme, a druhú dobrú, ktorá urobila SNP. Zabili nám v nemeckých koncentrákoch štyroch generálov, ale spomíname len dvoch z tej povstaleckej časti.

Nemci pre československy orientovaných dôstojníkov Slovenskej armády usporiadali zájazd na Maginotovu líniu, aby im ukázali, ako dostali na kolená Francúzov a Britov, ktorí len-len utiekli a nechali na brehu lamanšského kanála všetku výzbroj. Tento zájazd ohromil – osobitne vybraných dôstojníkov dostal až do stavu psychickej kapitulácie. Režim to zopakoval aj v prípade masakry poľských dôstojníkov v Katyni – vyberali na „zájazd“ vyslovene komunistov, napríklad Gustáva Husáka. len Lacovi Novomeskému sa podarilo Katyni vyhnúť. A to preto, že z úradu Alexandra Macha, autora nápadu namočiť komunistov do nemeckej protisovietskej kampane v súvislosti s vyše dvadsiatimi tisícami zavraždených, výkvetu poľskej inteligencie, Novomeského varovali.

Katyň je dodnes ťarchou v poľskom vzťahu aj so súčasným Ruskom. Jediní, kto si zájazd do Katyne odskákali, neboli nikdy komunisti, ale luterán a renomovaný rusista Gacek, ktorý po vojne strávil desať rokov v gulagu, a lekár patológ katolík Šubík – Žarnov, ten sa zachránil v americkej emigrácii a ako jediný nikdy nezmenil stanovisko z roka 1943, že Poliakov vraždili stalinské orgány.

Osobitný je aj príbeh filmu Od Tatier k Azovskému moru o ťažení Slovenskej armády. Dodnes sa nevie, ktorá verzia je úplná. Po roku 1945 každý, kto mohol z dnes známych mien slovenskej filmovej tvorby, sa vystrihoval, aby mu to, najmä po roku 1948, nezrátali. Známy je príbeh jedného z účastníkov, ktorý mal vo sviatočné dni prvej Slovenskej republiky plnú hruď vyznamenaní. Na výčitku, že bol na východnom fronte len dva týždne pri nakrúcaní filmu o víťaznom ťažení proti boľševikom, odpovedal s úsmevom: „Ale teraz som vedúci kancelárie, ktorá tie vyznamenania navrhuje, aby ich prezident mohol udeliť.“ Tak si ich na sviatky vždy zopár požičal, aby zapôsobil najmä na dievčatá, ale aj na spoločnosť pod viechami.

Medzi príbuznými sa u nás dlho pripomínalo prekáranie otca a syna. Syn sa posmieval otcovi, že na piavskom fronte v prvej svetovej vojne utrpel najväčšie zranenia do zadku, lebo nestihol rýchlo pred guľkami utekať. Otec sa vysmieval synovi, že najväčší a najnebezpečnejší zážitok v SNP zažil s gaťami plnými strachu na svahu Vyšnej Boce. Tam namiesto boja deň a noc bolo ticho, ani nehlesli, aby ich len, preboha, nezačuli Nemci na opačnom svahu. Teda najväčšie hrdinstvo syna bolo, že vedel byť ticho. A aj to, že najväčší boj vybojovali proti Nemcom pri Strečne, keď až po hodinovej streľbe zistili, že nemecké helmy, ktoré sa v slnku leskli, patrili už mŕtvym – strieľali ostošesť, kým prišli na to, že im paľbu nikto neopätuje...

Z mnohých obrazov sa skladá pamäť rodín, ktorá nám navráva, že v našich dejinách nikto a nič nebolo čierno-biele.