Klub spisovateľov lite­ratúry faktu na Slovensku začal udeľovať Národné ce­ny literatúry faktu Vojte­cha Zamarovského za lite­ratúru faktu pred štvrťsto­ročím. Vlani slovenských a českých spisovateľov pri­vítali v Ružomberku. V po­lovici tohto septembra sme cestovali do Stropkova v stredu ráno, poobede sme vystúpili z vlaku v sta­nici Kysak a odtiaľ sme sa pohodlným autobusom viezli severovýchodným hornatým krajom Nízkych Beskýd popri údolí Ondavy, ktorá s bočnými prí­tokmi napája neďalekú rozľahlú vodnú nádrž Veľ­ká Domaša, do jedného z miest na severe Zemplína.

S úctou a otvorenosťou

Priamo pred mestským úradom nás privítal pri­mátor Stropkova ONDREJ BRENDZA so svojimi spolupracovníkmi. Už pri protokolárnom akte sme cítili neformálnu a nenútenú pozornosť a nepredstie­raný záujem organizátorov a ľudí, s ktorými sme sa stretávali počas starostlivo pripraveného kultúrneho, poznávacieho i spoločenského programu.

Otvorená srdečnosť Stropkovčanov panovala až do nášho odchodu z mesta v piatok popoludní. Žia­da sa dodať, že iba predseda klubu Jozef Leikert po­zná, aká príprava predchádzala tomuto príjemnému a vzájomne užitočnému stretnutiu. Ceny sa totiž odo­vzdávajú každý rok v inom meste Slovenskej repub­liky, aby sa čo najširšie upozorňovalo na prácu tvor­cov literatúry faktu a predstavilo ich tamojším oby­vateľom, mladým v školách. Všade ohromne poteší postoj primátorov, podobný stropkovskému O. Bren- dzovi. Neraz sa totiž stretol s tým, že nie všetci pri­mátori na oslovenie zorganizovať odovzdávanie cien Vojtecha Zamarovského reagovali ústretovo (akoby sa obávali „vpustiť literatúru za hradby svojho mesta“).

Pochvalne o podstate poslania spisovateľa

Zúčastnil som sa väčšiny kultúrnych programov spojených s udeľovaním Národných cien za literatú­ru faktu, no iba v Stopkové primátor mesta, vzdela­ním právnik, prehovoril na pódiu kultúrneho domu

so znalosťou toho, čo priamo súvisí s tvorbou tohto žánru aj s jej širším spoločenským dosahom. „ V kon­texte dnešného podujatia a v čase, keď svet čelí na­rastajúcemu množstvu dezinformácií, j e práve litera­túra faktu nositeľkou pravdivých a spoľahlivých in­formácií,“ povedú. „Overiteľné správy, presné his­torické údaje a fakty nám pomáhajú lepšie porozu­mieť minulosti, čím získavame nástroje na formova­nie budúcnosti. Táto literatúra je základným pilierom kritického myslenia a jej hodnotu si musíme neustále pripomínať a zdôrazňovať. Dnes tu oslavujeme nie­len tvorbu jednotlivca, ale aj literárny žáner ako ce­lok, ktorý prispieva k budovaniu spoločnosti posta­venej na vedomostiach a faktoch. Fakt ako základ­ný stavebný kameň tejto literatúry vnímam ako ove­riteľnú pravdu, ktorá sa zakladá na skutočných uda­lostiach, javoch či okolnostiach. “

O. Brendza hovoril aj o náročnej a zodpoved­nej práci spisovateľov literatúry faktu, o zbieraní, triedení a overovaní skutočností a ich spracováva­ní do konkrétnych diel tak, aby pomáhali čitateľom orientovať sa v historických udalostiach, sociálnych zmenách, vedeckých objavoch či vážnych politic­kých rozhodnutiach. Dodajme, že to platí i pri re­flektovaní udalostí v dnešnom svete, kde v návale informácií je čoraz ťažšie odlíšiť pravdivé od ne­pravdivého. Pritom „pravda je základným kame­ňom každej demokratickej spoločnosti, a aj preto je literatúra faktu dôležitejšia než kedykoľvek pred­tým. Poskytuje spoľahlivý kompas, ktorým sa mô­žeme riadiť vo svete zahltenom dezinformáciami“.

Dvaja historici a pedagógovia

V tomto duchu O. Brendza vyjadril veľkú úctu i tohtoročným laureátom Národných cien Vojtecha Zamarovského a 18. september 2024 označil v novodobej histórii Stopko­vá za vzácnu chvíľu a výnimočný oka­mih, ktorý sa významne zapíše nielen do kroniky mesta, ale i do vedomia je­ho obyvateľov.

Literárne ocenenia nesú meno eu­rópskeho a svetového spisovateľa, ktorý bol aj členom slovenského Klu­bu spisovateľov literatúry faktu, kole­gom a priateľským partnerom zakla­dateľov klubu. Na podujatí bol prítom­ný aj syn Vojtecha Zamarovského Pe­ter, ktorý žije v Prahe. Kmeňový pred­seda Klubu spisovateľov literatúry fak­tu JOZEF LEIKERT vyslovil poteše­nie, že sa stretávame v meste, ktoré má vzťah k literatúre, k dejinám, ku kultú­re, k umeniu aj školstvu a športu: „ Je­ho obyvateľom záleží na tom, aby sa tu žilo dobre a v meste i okolí vyrastala múdra generácia. Generácia osviete­ných intelektuálov, poctivých podnika­teľov, usilovných technikov, remeselní­kov a ľudí ďalších profesií. “

V štatúte Národnej ceny Vojtecha Zamarovského je napísané, že ocenenie sa udeľuje za celoživotné dielo spisovateľov (bez toho, aby bo­lo považované už za uzavreté), ktoré je trvalým prí­nosom do literatúry faktu a podieľa sa na rozvíjaní slovenskej i českej literatúry v tomto žánri. Predse­dom tohtoročnej poroty bol FEDOR MIKOVIČ, je­den z polstovky doteraz ocenených autorov. Člen tejto poroty nedávno zosnulý Anton Hykisch v hodnote­ní napísal, že obaja tohtoroční laureáti Národnej ce­ny Vojtecha Zamarovského za rok 2024 sú autori po­četných a úctyhodných diel.

Laureáti Národnej ceny Vojtecha Zamarovského 2024

VILIAM JUDÁK (* 1957 Harvelka), prof. ThDr., PhD., získal .ocenenie za „celoživot­né dielo, ktorým prispieva k spracovaniu cirkev­ných dejín a tým aj najstarších, prameňov o živo­te národov žijúcich na území dnešného Sloven­ska“. Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený roku 1985, od roku 1990 prednáša cirkevné dejiny na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslovec­kej fakulte UK v Bratislave a v Teologickom inšti­túte v Nitre. Pápež Benedikt XVI. ho roku 2005 menoval za diecézneho biskupa v Nitre. Špeciali­zuje sa na obdobie staroveku a stredoveku so zrete­ľom na slovenské cirkevné dejiny. Je autorom viace­rých monografií, vydal viac ako sedemdesiat kníh.

Druhý ocenený PETER KÓNYA (* 1966 Prešov), prof. PhDr., PhD., „precízne doplna dejiny Sloven­ska v širšom kontexte dejín Uhorska ako súčasti stredovýchodnej Európy, v ktorej sa utvárali a vzájom­ne ovplyvňovali viaceré národy“. Študoval na Filo­zofickej fakulte Univerzity P. j. Šafárika v Prešove dejepis a ruský jazyk. Na tejto univerzite začal pra­covať roku 1991 a roku 2015 bol zvolený za rektora. Je členom viacerých vedeckých rád, popri vysokých školách na Slovensku i v Českej republike a v Maďar­sku. Je autor či spoluautor päťdesiatich kníh.

Plastika pre Rudolfa Schustera

Súčasťou Ceny Vojtecha Zamarovského je bron­zová plastika, ktorú vytvoril akad. sochár ALOJZ DRAHOŠ, a grafický list od akad. maliara PETRA GALVÁNKA. Stále aktívny RUDOLF SCHUSTER získal cenu dávnejšie, ale želal si, aby mu ju odovzdali v jeho kraji (mal pritom na zreteli obdobie, keď pôso­bil ako predseda Krajského národného výboru v Koši­ciach a pri pracovných cestách neraz zašiel i do Stop­ková). J. Leikert pri tomto akte poznamenal, že po­pri objektívnych uznaniach jeho dlhodobého pôso­benia na najvyšších pozíciách mesta Košice a neskôr štátu trvalé zostáva spisovateľom: „ Všetko pominulo, do histórie sa zapíšu i tvoje funkcie, ale spisovateľská tvorba pretrváva najdlhšie. Je to úprimná, presvedči­vá, múdra a zo srdca napísaná literatúra. Autor ne­klame, nevymýšľa si, cestuje po svete a píše svoje zá­žitky doma v kuchyni. Je poctivým spisovateľom lite­ratúry faktu, o čom svedčí vyše sedemdesiat kníh. “

Hostia z Letohradu

Národné ceny Vojtecha Zamarovského ude­ľuje Klub spisovateľov literatúry faktu na Slo­vensku každý druhý rok aj českému autorovi. Slovenskí recipročne získavajú Cenu Miroslava Ivanova. A odovzdávanie spolu organizujú v Letohrade, kde sa narodil Peter Jilemnický a kde český Klub autorov literatúry faktu udeľuje Me­dzinárodné ceny Egona Erwina Kischa.

Nositeľkou tejto ceny je aj MIROSLAVA POLÁKOVÁ. Na Slovensko má blízko nie­len z Uherského Hradištia, kde žije. Vyvoláva v nej doslova domovskú príťažlivosť. „Pre nás je stretnutie spisovateľov literatúry faktu na Slo­vensku nesmierny sviatok, na ktorý sa tešíme každý rok. Veľké pohladenie na duši a srdci. Stávate sa nositeľmi ľudstva a pravdy, ktorá je pre nás taká nesmierne dôležitá,“ vyznala sa o kolegiálnych vzťahoch spisovateľov. A k tvor­be dodala: „Keď som vstúpila do literatúry fak­tu, začal sa okolo mňa krútiť svet dobrých ľu­dí. Nie je to iba chodiť po archívoch, ako to ro­bia historici. Je to aj umenie písať. Písať a spá­jať literárnu schopnosť a dávať ju do kombiná­cie s tým, čo človek vyháda. Do­stať to na takú úroveň, aby kni­ha bola čítavá a zároveň pravdi­vá. A to je pre dnešné časy nes­mierne dôležité. “

Senátor Parlamentu Českej re­publiky a starosta mesta Letohrad PETR FIALA pri svojej návšte­ve Stropkova pozval hostiteľov do mesta v kraji pod Orlickými ho­rami, kam každoročne prichádza­jú slovenskí spisovatelia na stretnu­tia s českými partnermi. Tento rok to bolo týždeň po stropkovskom stretnutí a viacerým udeľovali Me­dzinárodnú cenu Egona Erwina Kischa za knihy vydané vlani.

Laureáti Ceny Egona Erwina Kischa

Hlavnú Cenu E. E. Kischa cenu zís­kali LENKA HRABALOVÁ za kni­hu Mozaikou Iránu: Spruvodkynípofascinujícízemi plné kontrastu a RUDOLF SCHUSTER za 250-stranovú knihu Talianske umenie II. a 800-stranové dielo Brazília (Expedícia SchusterIV.)-Brasil (Expedigäo Schuster IV.) - B razil (Schuster Expedition IV), kto­rou nadviazal na cesty svojho otca a strýka roku 1928 po Brazílii. Jozef Leikert ju nazval významnou ka­pitolou kroniky rodu Schusterovcov. Autor vypove­dá o sebe a o svojej rodine, s ktorou sa vybral po sto­pách predkov s manželkou, synom a dcérou a po­tom aj s ich deťmi.

Medzinárodné ceny E. E. Kischa udelili aj slo­venským autorom za knihy vydané vlani: JOZEF DUKES - EUGENE SLUTSKY: Slovenské syna­gógy na starých pohľadniciach / Slovák synagogues on oldpostcards, IGOR VALEK: Jaroslav Hašek a Slovensko alebo Ako chutí ovca v žinčici, ĽUBOMÍR PAJTINKA: Šípkovské inferno (... po­slední svedkovia prehovorili) a PAVOL VITKO: Porcelánové prasiatko (Osudy našich vojakov, kto­rí trpeli za to, že okupáciu Československa v roku 1968 odmietli ako tzv. bratskú pomoc).

Pred plnou študentskou aulou

Práve Ľ. Pajtinka a P. Vitko dostali príležitosť besedovať so študentmi stropkovského gymná­zia. Keď J. Leikert pripravoval s pani riaditeľkou EVOU PAŇKOVOU program, ani neočakával, že stredoškolskú aulu v podkroví budovy zaplnia študenti do posledného miestečka. Z predpoklada­nej jednej vyučovacej hodiny boli celé dve, a pod­ľa ich pozornej účasti možno predpokladať, že to pre väčšinu nebol premárnený čas. P. Vitko vyrastal v malej obci, počas dospievania a v prvých rokoch dospelosti však získal zaujímavé „mestské“ skúse­nosti, a tie si profesionálne ako novinár rozšíril po­čas práce na Ministerstve obrany SR. V nej pozná­val život a pôsobenie našich vojakov v mierových misiách v zahraničí na viacerých bojových frontoch.

Ľ. Pajtinka je celou dušou učiteľ, a táto profesia je v ňom pevné ukotvená aj po desaťročiach, keď svoje odborné pedagogické vedomosti uplatňoval ako novinár, metodik a organizátor v mnohých ve­rejných pozíciách v školskej správe. V rozprávaní pri stretnutí so študentmi sa sústredil na to, čo čaká spisovateľa literatúry faktu, ak sa rozhodne čo naj­objektívnejšie zmocniť zdanlivo zanedbateľnej té­my z konca druhej svetovej vojny tak, aby ju v kni­he Šípkovské inferno povýšil na objavné svedectvo podnecujúce záujem súčasných čitateľov.

Súčasťou tohtoročného literárno-spoločenského podujatia v Stropkove bola aj kritická reflexia diel literatúry faktu Ladislava Mňačka, významného európskeho spisovateľa v roku výročí jeho naro­denia a úmrtia, ktorú podporil Fond na podporu umenia.

Dejiny podnecujú nové skutky

Už pri zápise do Pamätnej knihy mesta Stropkov sme dostali hodnotný dar, jednu z monografií mes­ta. V poradí treťou je nová 600-stranová vedecká monografia Dejiny Stropkova, zostavená PETROM KONYOM s kolektívom autorom. Vyšla pri príle­žitosti 620. výročia prvej listinnej zmienky o mes­te z 12. marca 1404. A v tomto roku má mesto via­cero aktualizovaných podnetov na jubilejné pripo­mínania. Dňa 11. mája bolo 355. výročie založenia a uznania najstaršieho bratstva posvätného škapu­liara v celom Uhorsku. V gréckokatolíckom chrá­me svätcov Cyrila a Metoda, v ktorom nás priví­tal regentorista Metod M. Lukačik, je umiestnená prvá hodnoverná vzácna kópia ikony Matky usta­vičnej pomoci. Práve pred sto rokmi ju otcovia regentoristi priniesli do mesta z Ríma. Pri osemde­siatom výročí vypuknutia Slovenského národné­ho povstania otvorili Park Adolfa Weinholda, ro­dáka a čestného občana Stropkova, vojnového hr­dinu, ktorý spoluorganizoval Povstanie na Hornej Nitre a už v septembri 1944 padol do nemeckého zajatia a jeho ďalší osud zostal neznámy. A 28. no­vembra si pripomenú, že pred osemdesiatimi rok­mi bol Stropkov oslobodený vojskami 1. českoslo­venského armádneho zboru.

„Stropkov je malé mesto rozlohou a počtom obyvateľov, ale veľké svojou históriou a ľudským potenciálom súčasníkov a vzťahom k svojmu pro­strediu,“ povedal primátor, ktorý vo vedení mesta pôsobí tretie volebné obdobie. Mohli sme sa o tom presvedčiť často, bezprostredne pri prehliadke mu­zeálnej expozície v kaštieli. Ten je zachovaným ob­jektom z mestského hradného komplexu z prvej polovice 15. storočia, ktorý v 17. storočí uchvátil požiar. Zachovala sa iba časť základov hradu, no mesto ich vníma ako svedectvo o tamtých časoch, a veľmi mu záleží na tom, aby dôstojne a architek­tonicky príťažlivo pripomínali súčasníkom historic­ké počiatky „zemepanského“ Stropkova. Je to zau­jímavý projekt, verme, že po konštruktívnych roko­vaniach s Krajským pamiatkovým ústavom v Prešove sa tento priestor v centre mesta stane príťaž­livým aj pre návštevníkov severného Zemplína.

Ku koncu nášho pobytu sme mali príležitosť pozrieť sa z veže trojbodového presbyteriánskeho Kostola Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej s go­tickými základmi na mesto a jeho krajinné oko­lie. A z istého nadhľadu ponad plynúci čas sme sa mohli v duchu vrátiť do 14. storočia, keď uprostred hradného areálu stál „murovaný sakrálny kamen­ný objekt v rozsahu dnešného presbytéria kosto­la“. Pri prechádzke pokojnými ulicami mesta sme si pritom hovorili, že nepotrebuje stavať výškové budovy. Mnohé sídliskové objekty majú vo vstup­nom podlaží obchody a verejné služby. I to nazna­čuje, že jeho obyvatelia majú dosť podnetov na to, aby ho prijali za svoj domov, ktorý môže podneco­vať aj ich osobnú starostlivosť.