Nepovažujem sa za odborníka na zahraničnú politiku, nie som doma vo Washingtone, Paríži alebo Ženeve, na rozdiel od iných nevidím do hlavy Bidenovi ani Putinovi. Teraz v čase Covidu nechodím ani do svojej obľúbenej krčmy U jeleňa, kde by som dostal zaručene správne odpovede na otázky o čo ide v rusko-ukrajinskom spore, prečo sa situácia na tamojších hraniciach vyhrocuje, aké je riešenie krízy?

A tak sa ako osamotený prostý občan trápim: bude vojna alebo nie?Hrozí nám, obrazne povedané, že Putinove tanky sa preženú cez naše luhy a háje? Alebo naopak víťazné armády Severoatlantickej aliancie posunú ďalej smerom na východ vlajku slobody a demokracie?

Čo ma trápi, som už uviedol. Dodám k tomu ešte to, čo nechápem: prečo, keď čítam o postoji jednej strany, nemôžem si vypočuť aj názor tej druhej. A možno na základe toho sa dopracovať k vlastnej mienke. Prečo silné slová ako dezinformácia, klamstvo,  prisluhovačstvo, zrada? Nezabúdame často na známe: Budem sa s tebou hádať, budem ti odporovať, budem s tebou nesúhlasiť, ale budem všetkým svojimi silami brániť tvoje právo tento názor vysloviť.

Neviem, či Putina viac odstraší vojenská sila NATO alebo hrozba tvrdých politických a hospodárskych sankcií. Mám predovšetkým obavy z vojny. Že ju nikto nechce? Tak prečo potom hromadenie vojsk, harašenie zbraňami, výstrahy, že zajtra začne útok? Problémy je predsa potrebné riešiť mierovou cestou, teda rokovaním, výmenou názorov, predkladaním argumentov.

Čo keď nejaký horlivec na tej či onej strane stlačí príslovečný gombík a do chodu sa dá ničivý proces, ktorý sa len tak ľahko nepodarí zastaviť?Čo keď niekoho napadne, že odvrátiť pozornosť od aktuálnych vnútropolitických problémov by sa najlepšie dalo nejakou tou vojnou?

Že vojna nebude, že je to nepredstaviteľné? Mal som kedysi možnosť hovoriť s pamätníkmi z obdobia prvej republiky. V tých rokoch boli mladí a plní nádeje. Ako tvrdošijne a odhodlane verili v mier, v to, že ľudstvo už nikdy nebude také hlúpe, aby pripustilo katastrofu akou bola prvá svetová vojna. A hľa, došlo k ešte horšej.

Možno som zašiel priďaleko do histórie. Takže poďme bližšie. K vyjadreniam vtedajšieho ministra zahraničných vecí SRN Hansa-Dietricha Genschera po zlome v roku 1989 o zjednotenej  Európe. Slová, ktoré sa vtedy zdali reálne. Čo nasledovalo? Napríklad vojny v Juhoslávii. Kde sú dnes Genscherove nádeje? Skôr sa zdajú byť nesplniteľnými snami. Domnievam sa totiž, že do Európy patrí aj Rusko. Samozrejme, že mi nejde o geografické hľadisko. Opäť si pomôžem Genscherom, ktorý neskôr poukázal na to, že bez Ruska nie je v Európe stabilita, a už vôbec nie proti Rusku.

Čo sa týka problému na rusko-ukrajinskej hranici bolo predstaviteľov najdôležitejších štátov Európskej únie donedávna len veľmi málo počuť. Medzi sebou diskutovali hlavne Washington a Moskva. Dovolím si vysloviť svoj neodborný názor, že v zahraničnej politike chýba únii ťažká váha v podobe Angely Merkelovej. Akoby zostali len váhy ľahké. Konečne sa rozhýbal francúzsky prezident Macron. Nemecký kancelár Scholz stále pôsobí nevýrazným dojmom. Ale k situácii sa nevyjadroval ani český prezident Zeman. Celkom nedávno už áno.Jeho stanovisko som však aspoň ja chápal ako odlišné od postoja vlády. Divíte sa potom, že človek, neošľahaný vetrami vysokej politiky, sa pýta, má pochybnosti, tápe?

Ak aj z terajšieho ohníka nevznikne veľký požiar, mám obavy z budúcnosti. Mňa sa síce už týkať nebude, ale čo naše deti a vnuci? Ukrajina silná a vyzbrojená. Vzdá sa len tak Krymu a Donbasu? Sotva. Dnešné Rusko nemá silu ZSSR za Stalina alebo dajme tomu v prvom období vlády Brežneva. Ale stále sú tu atómové zbrane. Je riešením Rusko, ktoré sa rozpadne na niekoľko štátov, a nebude hrať v svetovej politike žiadnu významnejšiu rolu?

Čítal som, že 21. storočie bude predovšetkým v znamení zápasu USA a Číny o svetovládu. Je to možné, aj keď ja nie som taký múdry, aby som vedel, čo sa stane. Dnes sme svedkami zbližovania Ruska a Číny. Ak k ním pridáme Irán, vytvára sa o to nebezpečnejšia protiváha USA a ich spojencov.

Ale to sú len úvahy neodborníka. Z tých laických už len jediný dodatok: je veľmi nebezpečné dostať druhú stranu do bezvýchodiskovej situácie, zahnať ju do kúta tak, aby sa ocitla v slepej uličke. Rozvaha a rozum sa vtedy často dostávajú na vedľajšiu koľaj, môže nasledovať skratkovitá reakcia.