Rozhovor s jubilujúcou režisérkou pripravil redaktor RTVS (Rozhlasu a televízie Slovenska) Martin Jurčo (krátené)

Profesionálne mantinely režisérky Oľgy Janíkovej podstatne presahujú sféru rozhlasu, kde pôsobila a pôsobí popri realizácii mnohých televíznych a ďalších projektov. Z audiovizuálnej tvorby spomeňme Nedeľné chvíľky poézie, relácie zamerané na folklór, invenčné klipy klasickej hudby svetových skladateľov, portréty básnikov – napríklad Miroslava Válka a Milana Rúfusa. Naštudovala desiatky rozhlasových hier a iných literárno-dramatických titulov. Získala viacero domácich i medzinárodných ocenení. Zaujímavé sú aj rodinné kontexty – k jej predkom patril štúrovec August Horislav Krčméry, kultúrna pracovníčka Oľga Krčméryová, spisovateľ Štefan Krčméry, vydavateľ Viktor Sekey, jej otcom bol lekár a športovec Ivan Chodák, matkou choreografka a televízna režisérka Oľga Chodáková.

MARTIN JURČO: Absolvovali ste televíznu réžiu v čase, keď toto povolanie vykonávalo málo žien. Ako ste dospeli k tomuto životnému rozhodnutiu?

OĽGA JANÍKOVÁ: Pôvodne som chcela byť učiteľkou slovenčiny a dejepisu, ale veď režisérka je tak trocha pedagóg.

MARTIN JURČO: V podstate áno, lenže vy ste od detstva inklinovali k scénickým formám.

OĽGA JANÍKOVÁ: Je to pravda. Od malička som organizovala kultúrne podujatia na Základnej škole Petra Jilemnického na bratislavských Palisádach a nadväzne na strednej všeobecnovzdelávacej škole na Vazovovej.

MARTIN JURČO: Za akých okolností sa dalo dostať na Divadelnú fakultu VŠMU (Vysokej školy múzických umení)?

OĽGA .JANÍKOVÁ: Väčšina dievčat samozrejme mala záujem o herectvo, časť aj o dramaturgiu. V úvode ste spomenuli, že moja mamka bola televízna režisérka, takže to na mňa malo iste nezanedbateľný vplyv. Jej prácu som poznala z vlastnej praxe ako asistentka réžie. O pozíciu divadelného režiséra sa vtedy uchádzalo 176 adeptov – s výraznou prevahou chlapcov. Prijímacie skúšky boli náročné – písomné i ústne. Napokon sme uspeli štyria – Jozef Pražmáry, ktorý je odo mňa o 10 rokov starší, Vilo Gräffinger a Blaho Uhlár, ktorí boli môj ročník. Myslela som si, že vezmú iba dvoch z nás a zo mňa predsa len bude učiteľka.

MARTIN JURČO: Osud však rozhodol inak.

OĽGA JANÍKOVÁ: Áno, zobrali nás všetkých štyroch a moje sny o pedagogickej kariére sa rozplynuli.

MARTIN JURČO: Z dnešného pohľadu sa vám to určite javí úplne inak. Začínali ste štúdium divadelnej réžie, ale absolvovali ste televíznu réžiu. Ako to vlastne bolo?

OĽGA JANÍKOVÁ: Na divadelnej fakulte sa postupne otvárali aj filmové a televízne špecializácie, ktoré majú medzičasom vlastnú fakultu. Vzhľadom na materskú dovolenku som mala prerušené štúdium a po návrate ma zaradili do nasledujúceho ročníka, kde sme sa s Ľubom Fifikom stali prvými dvomi absolventmi televíznej réžie na VŠMU.

MARTIN JURČO: Bolo teda zrejmé, že sa stanete členkou veľkej rodiny režisérov v Mlynskej doline, ktorí vtedy – v 70. a 80. rokoch – zabezpečovali naozaj rozsiahlu výrobu.

OĽGA JANÍKOVÁ: Náhoda zohrala v mojom živote obrovskú úlohu – stretla som bývalú spolužiačku, ktorá v tom čase bola redaktorka v rozhlase, slovo dalo slovo a ona sa ma spýtala, či už mám miesto, lebo – ak by som mala záujem – v rozhlase hľadajú režiséra. Tak som išla na konkurz a vzali ma.

MARTIN JURČO: Teda po zameraní na audiovizuálne umenie sa vaším hlavným vyjadrovacím prostriedkom stal zvuk.

OĽGA JANÍKOVÁ: Mala som príležitosť robiť aj v televízii a v divadle. Podotýkam – v Malom satirickom divadle Mandragora, ktoré bolo amatérske, ale napríklad sme vyhrali Kremnické gagy, čo vôbec nebolo na zahodenie. V rozhlasom prostredí som sa cítila ako ryba vo vode, ale popritom som realizovala absolventskú inscenáciu – televíznu rozprávku Tlstibáb, kde som hlavnú postavu zverila Jožkovi Bednárikovi. Snímka sa dodnes reprízuje, čo hovorí samo za seba.

MARTIN JURČO: Ako si spomínate na režisérske pôsobenie v rozhlase?

OĽGA JANÍKOVÁ: Slovenský rozhlas vtedy mal vlastný početný režisérsky zbor, ktorý viedol Dušan Zimen. Obdivovala som ho nielen ako režisérka, ale aj ako mimoriadne organizačne schopného šéfa. Rozhlas bol pre mňa veľká výzva a možnosť tvorivo sa podieľať na všetkých literárno-dramatických žánroch – na mnohých z nich popri réžii aj autorsky. Napríklad 12 rokov som v tejto dvojjedinej úlohe pripravovala hudobno-hádankársku reláciu Tri oriešky jednej múzy. Nadobudnuté skúsenosti som neskôr zúročila v podobe asi 80 rozprávkových nahrávok na zvukových nosičoch – mnohé z nich majú muzikálovú formu.

MARTIN JURČO: Po dvadsiatich rokoch ste v rozhlase vymenili režisérku stoličku za post redaktorky. Čo vás k tomu viedlo a čo vám to prinieslo?

OĽGA JANÍKOVÁ: Zasa sa raz ukázalo, že život je zmena. Za svoje kľúčové redakčné projekty pokladám vytvorenie kultúrnej revue pre mladých Pars pro toto a diskusnej relácie Všetko je inak, kde som prezentovala názory odborníkov na filozofiu životného štýlu. Postupne som predstavila, ako sa rozmanité kultúry z celého sveta prejavujú v v každodennom spoločenskom živote.

MARTIN JURČO: V rozhlase sa aj počas vášho režisérskeho pôsobenia často objavovalo meno redaktorky s vaším menom. To ste všetko stíhali?

OĽGA JANÍKOVÁ: Oľgy Janíkové boli v rozhlase dve, čo bolo dosť kuriózne – v niektoré dni meno Oľga Janíková zaznievalo vo vysielaní doslova od rána do večera. Preto si nás raz jedna kolegyňa obidve pozvala do štúdia, aby mali poslucháči možnosť sa zorientovať. Navrhla, aby sme použili klasický spôsob rozlíšenia a pridali si k menu priezvisko za slobodna. To by však nebolo riešenie, lebo ja som Oľga Chodáková Janíková a tá druhá je Oľga Chomová Janíková. Tak prišli na rad ďalšie alternatívy. Moja menovkyňa ponúkla, že si dá prídomok mladšia, a ja som to privítala s tým, že si dám prídomok krajšia. Ako vidieť – nepravdepodobné príbehy si môže dovoliť napísať len sám život.

MARTIN JURČO: Prezradím, že ste aj autorkou textov piesní – nielen pre rozhlas, ale aj pre spomínané Malé satirické divadlo Mandragora či nedávny rozprávkový muzikál Dráčik Háčik. Konkurujete svojmu manželovi – básnikovi Pavlovi Janíkovi?

OĽGA JANÍKOVÁ: My sme majetkovo spriaznená konkurencia, keďže žijeme v spoločnej domácnosti. Pri príležitosti mojej sedemdesiatky si dovolím publikovať báseň, ktorú som napísala, keď som mala 17 rokov:

Už zostáva len kúpiť známku / a odoslať tie slová, slová, slová. / Už zostáva len zavrieť bránku /

vykročiť na cestu a znova kráčať, znova. / Treba si obuť okované čižmy, / bez nich to máva chodec obyčajne ťažké, / a tvrdo kráčať vždy sedem dní v týždni / a vyhýbať sa voskovanej dlážke. / Po takej nablýskanej podlahe sa obyčajne šmýka, / a potom dlho, dlho, dlho plavne padá / a než sa chodec zbadá / už sa len čuduje a híka, / že si zas riadne udrel tú časť tela, / na ktorú z množstva ľudí veľa / si zvyčajne len opatrne sadá.

MARTIN JURČO: To je na mladú autorku skutočne zrelá báseň a vôbec nie je ufňukaná.

OĽGA JANÍKOVÁ: Zjavne som si už vtedy o živote myslela svoje.

MARTIN JURČO: Istý čas ste pôsobili v reklame. Ako sa cíti umelecká duša v takom komerčnom prostredí?

OĽGA JANÍKOVÁ: Myslím si, že sa mi darilo. Svedčí o tom napríklad prestížne ocenenie Zlatý klinec za rozhlasový spot AUDI A4 – Váš štvrtý rozmer.

MARTIN JURČO: V súčasnosti sa spektrum vašich tvorivých činností rozšírilo o prácu s najmladšími hercami – členmi Detskej rozhlasovej dramatickej družiny.

OĽGA JANÍKOVÁ: Je pre mňa veľkou radosťou vidieť, či vlastne počuť, ako rýchlo sa deti zdokonaľujú v práci s mikrofónom, ktorý je v rozhlase jediným sprostredkovateľom ich umeleckých spôsobilostí. Sú to deti vo veku, keď už vedia súvisle čítať. A nejde len o ich prípravu, lebo s nimi nahrávame relácie, ktoré sú súčasťou rozhlasového vysielania.