Vždy ma zaujímalo, prečo ľudia tak radostne vítajú nový rok. Veď je to v podstate deň ako každý iný. Možno je to preto, vírilo mi mnoho rokov v hlave, že majú pocit, akoby mohli začať odznova. Nedávno som si predstavila klasického novoročného odhodlanca, ktorý si dáva predsavzatia ako napríklad: poslednou stranou v kalendári sa končí všetko staré, od 1. januára už nebudem ani piť, ani fajčiť, budem milý na manželku, nebudem toľko kričať na deti... Všetko bude skrátka inak, lepšie!

A Fero, (lebo také je fiktívne meno fiktívneho odhodlanca), chlapík tvrdej povahy, to aj myslí vážne a dušuje sa, že už nikdy viac! Najmä hneď po Silvestri, keď prežije deň v posteli, lebo si posledný deň v roku užil s minimálne litrom tuhého, a dvoma škatuľkami cigariet, ktoré síce nevyfajčil úplne všetky, pretože asi štyri-päť rozdal. Fero leží a umiera, manželka okolo neho skáče ako marioneta na šnúrkach, tu obklad na čelo, tu aspirín a čaj s citrónom, možno by si mal vypiť trochu z tej vodky, čo nám zostala, nech sa ti vyrovná hladina, vraví Ivanka (lebo tak sa Ferova fiktívna žena volá). Žiadna vodka nezostala, zachrapčí Fero previnilo a perinu si vytiahne až po nos.

Do spálne zrazu vletia deväťročná Janka a trojročný Majko, čo sú fiktívne deti fiktívneho Fera a Ivanky, a začnú skákať sčasti po posteli, sčasti po perine a z najväčšej časti po otcovi. Ferovi ide hlava vybuchnúť, džavot milovaných ratolestí, tých diablov nevychovaných, mu preniká cez uši do miest v mozgu, kde to bolí najväčšmi, ale nechce porušiť svoje predsavzatie hneď pár hodín po tom, čo si ich tak starostlivo naplánoval a napísal v krčme na účtenku. Tú účtenku si schoval do peňaženky, aby ju mal poruke, ak by náhodou na niektoré z predsavzatí zabudol. Manželka, tá jeho nedocenená Ivanka, už vyhnala decká do ich izby, nech sa hrajú s novým legom, a tak sa Ferovi pod vplyvom zostatkového alkoholu a náhlych emócií (lebo si spomenul že si tak nesebecky predsavzal, že bude na ženu milší) derú z prefajčeného hrdla slová vďaky. A Ivanka je celá bez seba, žiari jasnejšie než ich vianočný stromček a už aj mu servíruje domáce medovníčky, ktoré mu radí namočiť si prv do čaju, lebo tak sa mu budú ľahšie prehĺtať...

Podvečer je už Ferovi lepšie, ale ešte simuluje, aby si užil pokoj od detí a starostlivosť od ženy. Aby podporil jej ochotu nosiť mu do postele všakovaké dobroty, povie, ako jej to svedčí, že je krásna ako v deň svadby, že si až teraz všimol nový účes a že je to fantastický zostrih. A nezabudne pritom achkať a jojčať, kedykoľvek sa musí v posteli nadvihnúť do polosedu, pretože mu Ivanka nosí na fialovom podnose polievku a hlavné jedlo. Keď veľmi ohľaduplne zmetie všetky omrvinky z periny na zem, zaželá sa mu aj onakvejšej pozornosti od svojej ženy, ale ajhľa, naráža na odpor, že vraj si ešte ani zuby neumyl a po včerajšku strašne smrdí!

To Fera tak naštvalo, že v momente bol z postele von, obliekol si naopak teplé spodky, vyštartoval zo spálne do kuchyne, tam stúpil a polámal stavebnicu deťom, nakričal na nich, nakričal na Ivanku, kde má tie hlúpe ponožky. Ivanka plače, že ešte pod stromčekom, Fero zúrivo počne trhať farebný vianočný papier a zistí, že rozbalil darček pre svokru, ktorá má prísť večer, napokon rozbalí aj svoje nové ponožky, oblečie si ženin čierny sveter, rozpára ho na boku, ale ignorujúc všetok ten krik a nárek nájde a oblečie si aj zvyšné oblečenie a s dunivým tresnutím opúšťa byt na štvrtom poschodí. V krčme potom pri pive a cigaretke kamarátom žaluje na ženu, na deti a napokon aj na svokru, ktorá ho určite zjazdí za to ako sa správa k jej dcére a určite mu bude vyčítať aj to, že sa dnes opije.

A tak sa končí príbeh o novoročných predsavzatiach. Želám vám, aby ste tie svoje (ak si ich zvyknete dávať) dodržali a držali sa ich dlhšie ako náš fiktívny Fero, a aby bol rok 2013 novým štartom, odrazovým mostíkom pre nové výzvy a ciele. Lebo tam, kde sa niečo končí, sa vždy niečo nové začína a tak sa usilujme, aby to nové bolo krajšie a napĺňalo to radosťou nielen nás, ale aj našich blízkych alebo aj ľudí celkom neznámych. Pokoj s vami.