„Čo ti mám povedať. Otec ma volal Vinco, mamka Vilo. Až keď som dostal svoj prvý občiansky preukaz, zapísali mi do neho meno Vincent. To som mal 15 rokov“- rozhovoril sa keď som sa ho opýtal, aké má , vlastne, meno. Rozprával jednoducho, zrozumiteľne, pritom si pretrel svoje husté fúzy a skonštatoval:

„Lepšie je mať niečo pod nosom ako za ušami.“ Usmial sa potmehúdsky pod nimi, keď som sa priznal, že moja ďalšia otázka sa mala dotýkať práve jeho nevšedných fúzov. Vincent Lafko, strieborný medailista v drese československej hádzanárskej reprezentácie na Olympijských hrách v Mníchove mi vtedy tiež podčiarkol svojou skromnou rétorikou,, že najlepšie je povedať rovno do očí aspoň kúsok pravdy. „ Vieš, človek nebude najobľúbenejší, pokiaľ v tom čo hovorí je aspoň kúsok pravdy. Ono to máš tak. Zo 100 študentov našej fakulty ani nie dvadsať vedelo, keď sme im rozdali dotazník, že Vincent Lafko je hádzanár. Nie aby ešte vedeli to, že on je medailistom z olympijských hier, alebo majstrom Československa v hádzanej mužov, trénerom. Nerozprávaj, že nepoznáš realitu a chceš zrazu hovoriť o vôni, sile úspechu, medailách, veľkom, hádzanárskom Tatrane Prešov. Radšej sa zhovárajme o súčasnosti. O tom, aké problémy máme so slovenským športom. Ako závisť, nepodarení ľudia v slovenskom hnutí telesnej kultúry brzdia to, čomu hovoríme , krása a prednosti športu“.

Nesúhlasil som. Dovolil som si zareagovať parafrázovaním Budhu:
„Šantalovo drevo, drevo aloe, lotos, rozkvitnutý jasmín – i medzi týmito voňavými vecami je zo všetkého najlepším a jediným najmenším kúskom zeme na svete ak zo všetkého u človeka, športovca tvojho kalibru, pretrváva vôňa otvorenej, úprimnej, pre šport mladých u nás, v slovenských dimenziách efektívnej hlavne pre zlepšenie celkovej situácie . Najskôr ťa však poprosím o autorizáciu týchto faktov: Narodil si sa 7.júna 1945 v Hranovnici, dedine okresu Poprad. Základnú školu si navštevoval v Spišskom Podhradí a po roku si sa presťahoval spolu s rodičmi do Levoče, kde si v roku 1963 maturoval na tamojšej Strednej všeobecno – vzdelávacej škole. V Levoči si začal aj športovať, robil si v kruhu tvojmu srdcu najbližších spolužiakov atletiku, hrávali ste basketbal, volejbal a hádzanú. Venovali sa vám učitelia telesnej výchovy, páni Biringer, K. Henzely a L. Michalič. Ak sú štatistiky presné, práve pod ich vedením ste hrali hádzanú za Slovan Levoča v kategórii žiakov, dorastencov a mužov. Po maturite si študoval na Pedagogickej fakulte v Prešove a roku 1964 si prestúpil do hádzanárskeho družstva Tatran Prešov, za ktorý si hral celých desať rokov, až na roky 1968 –1969 kedy si ako vojak obliekal ligový dres ČH Bratislava. V rokoch 1969 – 1975 si bol študentom FTVŠ v Bratislave a po jej absolvovaní si pre dlhodobé zranenie ukončil v roku 1975 ako hádzanár svoju aktívnu činnosť. Učil si na ZŠ V Širokom, Svinnej, Odborárskej v Prešove a od roku 1974 na Pedagogickej fakulte, neskôr na FHPV UPJŠ a teraz na Fakulte športu Prešovskej Univerzity ako prodekan pre rozvoj a poradca dekana. V roku 1981 ti udelili po úspešných rigoróznych skúškach titul PaedDr. a v roku 1991 si úspešne urobil aj vedeckú ašpirantúru. Vyučuješ teóriu a didaktiku športu, hádzanú komplexne, aj ako voliteľný šport a menej známe hry. Napísal si vyše 70 odborných článkov a prác z oblasti športového tréningu v hádzanej. V Slovenskom zväze hádzanej si pracoval ako predseda reprezentačnej komisie a bol si členom komisie metodiky a vzdelávania. V olympijskom hnutí pracuješ vyše 20 rokov a si predsedom olympijského klubu regiónu Prešov, zároveň členom Výkonného výboru asociácie olympionikov Slovenska a členom Olympijskej akadémie. Už 19. rok vedieš organizačný výbor turnaja „Plážová hádzaná“, ktorého sa zúčastňuje mládež celého Slovenska.

Za družstvo Tatrana Prešov si odohral 191 zápasov a strelil 513 ligových gólov. V roku 1971 si bol so svojimi spoluhráčmi majstrom Československa a v PEM o postup do finále ste prehrali s neskorším víťazom VLF Gummersbach. Ďalej ste sa umiestnili 4 x na 2. mieste, 2 x na treťom mieste a 3x ste sa stali víťazmi Československého pohára. Hral si za juniorov a akademikov Slovenska a Československa. Zúčastnil si sa troch MS akademikov. V roku 1969 v NSR ste vybojovali pre Československo 4. miesto, ale v roku 1971 v Prahe strieborné medaily za celkové 2. miesto. Najhoršie ste obstáli v roku 1973 vo Švédsku, kde skončilo Československo celkovo piate. S družstvom ČSSR „B“ si sa ako hráč v roku 1968 zúčastnil Svetového festivalu mládeže a študentstva v Sofii. V reprezentačnom mužstve dospelých so štátnym znakom na hrudi si odohral 50 zápasov. Na OH v roku 1972 v Mníchove ste získali strieborné olympijské medaily, na ceste do finále ste sa postupne dostali v skupine cez Tunisko, Island a Nemeckú demokratickú republiku, v semifinále ste vyhrali zhodne nad Švédskom a ZSSR 15 : 12 a postúpili do finále, kde ste podľahli družstvu Juhoslávie 15 :21. Bol to posledný veľký úspech reprezentačnej slovenskej i českej hádzanej na medzinárodnom poli.

Po ukončení aktívnej činnosti si na šport, hádzanú zvlášť, nezanevrel. Stal si sa v roku 1975 trénerom Tatrana Prešov v hádzanej mužov a spolu s Martinom Gregorom ste vyhrali Československý pohár a hrali európsku súťaž PVP. Trénerom Prešova si bol s prestávkami v rokoch 1975 – 80, 1986 – 88, 1990 – 94, 1996 – 97, 1998 – 99. Umiestňovali ste sa na popredných miestach a s mojim ročníkovým vedúcim, počas mojich štúdií na UPJŠ v Prešove, Martinom Gregorom ste boli v roku 1992 – 93 posledným federálnym majstrom Československa. Presne vtedy, keď sa v Prahe rodilo farebné médium, Závislosť, ktorého pokračovateľom je dnešný Svet športu. Dlhé roky si trénoval akademikov Slovenska a s družstvom Československa v roku 1990 ste získali na Akademických majstrovstvách sveta v Holandsku bronzové medaily. Po rozdelení Československa si sa stal v rokoch 1993 –95 prvým slovenským trénerom mužskej hádzanárskej reprezentácie a v rokoch 2001 –2003 si bol asistentom trénera SR. Ako tréner juniorov „21“ SR si bol s reprezentačným kolektívom na kvalifikačnom turnaji MS v Nórsku. Dve volebné obdobia si pracoval v SZH ako predseda reprezentačnej komisie, člen Výkonného výboru a Správnej rady Slovenského zväzu hádzanej. Čo ty na to? Môžeš autorizovať napísané, zaznamenané tvojim životom?“ Po tejto otázke sa zamyslel. Chvíľu dumal, aby vyriekol:
„Vlastníš síce podrobný, stručný, presný a pravdivý íver z môjho života, ale koho to už, len, bude toto všetko dnes zaujímať?“ Opýtal sa, aby si znova vypočul moje tromfy:
„ Viem, hovoria o tebe, že radšej vždy kráčaš po zemi, ale tí najbližší vedia i to druhé, že srdcom si stále najviac pri športe. A to tretie: poznanie dáva ľuďom silu!“ Znova si prešiel po fúzoch, povykrúcal ich končeky, aby polohlasno dodal:
„ ... ale charakter dáva , vzbudzuje rešpekt.“ Rozumel som mu, preto zo mňa vyletela vzápätí ďalšia otázka, alebo ak chcete, faktografia:
„ To preto si otcovi zamlčal, že ako ligový nováčik Tatrana Prešov počas prázdnin v nultom ročníku vysokej školy kopeš brigádnicky za Prešovom kanály, aby si u neho vzbudil rešpekt ?“ Pokrútil hlavou so sklopeným zrakom a dodal:
„ Nie, preto. Ja som tú ligu za Tatran chcel úžasne hrať. Obdivoval som mnohých špičkových hádzanárov, vážil som si hádzanársky Prešov a chcel som sám sebe dokázať, že aj ja sa budem raz na takom úspechu Tatrana medzi sedmičkami podieľať. Veď ligový dres Tatrana v tom čase obliekali také hádzanárske osobnosti akými nesporne boli Kunay, Matuščin, Stankay, Durňák, Eibl, Frolo, Fecko, Murgoň, Seruga, Briešťanský, Lukošík a Vasiľ Greňo šiel tiež z dorastu do „A“ mužstva ako veľký talent, ale i ďalší. A okrem toho, aj hádzanárska Levoča mala už pred mojim pôsobením úžasné hádzanárske osobnosti. Stačí spomenúť Karola, Andreja a Jožka Lukošíkovcov, ale aj Milana Murgoňa. Boli časy, keď na mužskú hádzanú chodilo v Levoči vyše 500 ľudí. Levoča mala v tom čase zanietených funkcionárov Bélu Fehéra, ďalej Kleina, Lehockého, Faltina, Dušana Suchého i ďalších. Hrali tiež aj basketbal, robili atletiku. Život mi potvrdil, že ak veľmi niečo chceš, môžeš to dosiahnuť. Potrebuješ však byť trpezlivý, chce to veľa driny, odriekania, naozaj tvrdý boj, často so sebou samým, ale zavše i okolím. Chce to aj veľa času, ale pôjde to. Dnes, keď mám za sebou 65 rokov života tvrdím, že život vie byť niekedy veľmi skúpy. “ PaedDr. Vincent Lafko, PhD, asi nevie a nechce o živote iba filozofovať. Konštatuje zrejme to, čo prežil, prežíva, jeho poznanie pramení z vlásočníc vlastných skúseností. Hodnotím rýchlo vo vlastných myšlienkových procesoch ním vypovedané, aby som sa odvážil k vysloveniu ďalšej otázky:
„ Nuž, čo ty na to, Vilo, ak by si práve tieto slová, ktoré tu skloňujeme osobne, priblížil ako hráč mužstva Sveta športu na tohoročných Prešovských florbalových hrách? Veď ty, vlastne, budeš jedným z prvých pedagógov Slovenskej republiky, ktorí budú odprednášané študentom - mám na mysli menej známe predmety - realizovať na verejnosti aj v praktickej rovine. Účasť vo výbere Sveta športu už prisľúbili Igor Liba, tvoj spoluhráč Juraj Zavadinka, podaktorí ďalší známi futbalisti a hokejisti....“

Vilo na moju prosbu prikývol.. Slovo chlapsky dodržal. Ja som mu, pre zmenu, sľúbil, že ten jeho portrét pre čitateľskú verejnosť ešte trošku vyšperkujem ďalšími jeho konkrétnymi skutkami. A tak som ho pozorne počúval, keď živo diskutoval na Valnej hromade Združenia olympijských klubov Slovenskej republiky v Liptovskom Mikuláši, dokonca som pripravil pre neho podkladový materiál, ktorý som mu už nemohol odovzdať. Bol som po jednej ďalšej procedúre v Kúpeľoch Dudince a.s., keď som na televíznej obrazovke čítal pod obrazom smutnú správu o jeho smrti. Zrazu sa toto všetko, čo sme mali spolu naplánované, často diskutované, premenilo v úžasné, smutné ticho. Začal som vnímať tmu na rozhraní života a smrti, ten hluk medzi dvoma nepreskúmanými, nezdokumentovanými obdobiami ticha. Medzi životom a smrťou. ... a život pritom píše: Som krutý a nežný – som život.

Tvoj život, Vilo, odišiel mlčky a zatiahol oponu spánku Tvojich očí pre Teba natrvalo. Ale nezatiahol oponu cez srdcia tých, ktorí sme si Ťa vážili keď si žil, keď sme trávili radostné i smutné chvíle spolu s Tebou a s Tvojim vnímaním., nezatiahol oponu v srdciach tých, ktorým budeš chýbať, ale Tvoje skúsenosti, Tvoje poznanie, Tvoje chcenie, Tvoje „ja“ s nami stále ostáva. Aj prostredníctvom Prešovských florbalových dní, aj prostredníctvom farebného časopisu Svet športu.