Na vodorovnom zrkadle

vystretého zálivu

trčia hroty hranatého mesta

zabodnuté priamo do hviezdnatej oblohy.

 

V ligotavom mori lámp

nádherne stroskotávajú

flirtujúce flitrové lodičky

na tvojich vzrušujúcich nohách

plávajúcich v podpalubí

večerných brokátových šiat.

 

Odrazu sme nezvestní

ako ihly v labyrinte staniolu.

 

Niektoré veci berieme osobne –

siahodlhé limuzíny,

vypĺznuté veveričky v Central parku

a kovové telo mŕtvej slobody.

 

V New Yorku sa predovšetkým stmieva.

 

Zažne sa trblietavá tma.

 

Tisícramenný luster veľkomesta

píše každý večer na lesklý povrch vody

Einsteinov odkaz o rýchlosti svetla.

 

A ešte predtým súmrak zaplaví

strieborné plátno newyorskej oblohy

hektolitrami hollywoodskej krvi.

 

Kam siaha ríša z mramoru a zo skla?

Kam mieria rakety štíhlych mrakodrapov?

 

Boh si kupuje hotdog

na dne šesťdesiatposchodovej ulice.

 

Boh je černoch

a miluje sivú farbu betónu.

 

Narodil sa syn samého seba

v papierovej škatuli

od najnovšieho typu otroka.

 

(Z knihy Buď vôňa tvoja, 2002)