Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Neopodstatnená nostalgia – Vladimír Mezencev

A tak tu máme významné výročie – 20 rokov od rozdelenia Česko –Slovenska a následný vznik dvoch samostatných republík Českej a Slovenskej. Ako ten čas letí! Kto si už dnes spomenie na predpovede českých /samozrejme nie všetkých/ kolegov – novinárov o tom, že Slovensko dokáže samostatne existovať iba niekoľko mesiacov a to predovšetkým preto, lebo jeho rýchly zánik spôsobí hyperinflácia, alebo na to, ako niekoľko minút pred 24-tou hodinou 31.decembra 1992 už českí colníci a príslušníci pohraničnej polície zaujali svoje miesta v novovytvorených colniciach a policajných úradovniach. My na Slovensku sme mali vtedy asi iné starosti.

Preskočme roky a s odstupom času, teda bez všetkých emócií sa pozrime na to, čo sa udialo. Tak napríklad kuriózna situácia vznikla pri menovaní troch slovenských vlád – dvoch Dzurindových a jednej Radičovej. Teda osôb, ktoré nielen pasívne, ale naopak, veľmi aktívne robili všetko preto, aby samostatná Slovenská republika vôbec nevznikla. Skutočne ojedinelý prípad v dejinách európskej i svetovej politiky. Nemôžeme zabudnúť ani na zmarenie menovej únie už dvoch samostatných krajín, ktorá mala trvať aspoň do 30.júna 1993. Prestala existovať už 6.februára toho roku a to jednostranným vypovedaním z českej strany a bez patričného oznámenia aspoň niekoľko dní predtým. To boli skutočne rušné chvíle najmä pre nás, ale nakoniec sa obišli bez paniky. Kto z nás si nenechal na pamiatku na tie časy malý suvenír – okolkovanú dvadsaťkorunáčku. Alebo kto si spomenie na pána Tošického, neskôr dokonca šéfa českej úradníckej vlády, ktorý v čase, kedy ešte ani nebolo rozhodnuté o rozdelení ČSFR objednával vytlačenie českých bankoviek v juhoamerickom Čile? Priznajme si úprimne, málokto z nás. Občania ČR mali svoje nové pasy už v lete 1993, my sme ešte dlho používali federálne. Podobne to bolo aj s bankovkami. Jednoducho, naši – už – susedia boli na samostatnosť oveľa lepšie pripravení než my, ktorí sme vraj spôsobili rozpad spoločného štátu.

Spomeňme si na to všetko, čo sa nám dostalo. Označenie „nacionalisti“ bolo ešte to najskromnejšie. Boli sme nevďačníci, separatisti, nespôsobní si sami vládnuť, národ bez vlastných dejín, atď., atď. Dnes však mnohí českí politici otvorene hovoria, že zostali pasívni preto, lebo rozdelenie ČSFR im plne vyhovovalo. Možno práve preto sa v českej republike tak často hovorilo: „Když Slováci chtějí svoji samostatnost – tak ať si jdou!“ Samozrejme, nemuseli sme nikam chodiť, boli sme predsa doma. Rozvod bol nakoniec taký pekný, že nám ho mnohí v Európe závideli a nie nadarmo sa hovorilo o udelení Nobelovej ceny za mier obom republikám. Len však hovorilo. Možno tú cenu sme nedostali za to, že na našom kontinente Slovensko vtedy nemalo najlepšie meno. „V poriadku, ten rozchod bol teda príkladný, ale keby nie Slovákov tak vôbec nemusel byť“, asi takto rozmýšľali politici v Nórsku a Švédsku, ktorí ovplyvňovali a ovplyvňujú takéto nominácie.

DOBRÉ PRE OBOCH
Dnes si už z našich politikov, či už ľavých, stredných, pravých, červených, modrých, zelených, atď. , máloktorý dovolí verejne konštatovať, že rozdelenie Česko-Slovenska nebolo správnym krokom. Uvedomujú si, že keby tvrdili opak malo by to negatívny vplyv na ich kariéru. Veď dnes si už nikto nedovolí odsudzovať za snahy osamostatniť sa Kataláncov, Škótov, Baskov, Flámov či Kanaďanov francúzskeho pôvodu. Kuriózna situácia je v Taliansku, kde je síce jednonárodový štát, ale na severe sú snahy o rozdelenie krajiny. Tá nová má už aj svoje meno – Padánia – a tvorila by územie od severných hraníc s Rakúskom, švajčiarskom a Francúzskom po Florenciu. Príčinou prípadného vzniku nového štátu sú však vyložene ekonomické príčiny, nie národné a etnické. Možno u všetkých týchto etník zavážilo aj to, ako príkladne si žijú Češi vedľa Slovákov a naopak. Sme si k sebe navzájom oveľa ohľaduplnejší než predtým v spoločnom štáte. V športe nezištne fandíme jeden druhému, samozrejme pokiaľ nejde o vzájomné zápolenie. V nich nikto nikomu nič nedaruje, veď tu predsa ide ako v každom derby ešte o niečo viac – o prestíž. Pravda, mnohí na oboch stranách rieky Moravy boli proti rozdeleniu federácie. Na druhej strane je preto nepochopiteľné, že mnohé politické strany, ktoré vo svojich názvoch mali prívlastok „ československá“ vo voľbách v rokoch 1994 a 1998 získavali skôr iba symbolické počty hlasov a neskôr zákonite zanikli. Zostáva pre nás doteraz veľkou záhadou prečo proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky boli predovšetkým občania maďarskej národnosti. Škoda, že sa tým nikto nezaoberal. Teda tomuto problému sa nevenovali ani politológovia, sociológovia či experti na národnostné menšiny a regionálnu politiku. Veď priemerných Čechov ich problémy nikdy nezaujímali, skôr boli nahnevaní, že pri návštevách južného Slovenska sa s miestnymi obyvateľmi niekedy ťažko dohovorili – pre ich minimálnu znalosť slovenského jazyka. Češi to jednoducho nikdy nedokázali pochopiť /a to im rozhodne nemôžeme vyčítať/, že našim maďarským spoluobčanom tolerujeme neznalosť slovenčiny, ktorú často iba symbolicky ovládali aj čerství absolventi gymnázií s vyučovacím jazykom maďarským. Občania maďarskej národnosti sa akosi nedokázali zmieriť s tým, že budú žiť v štáte, v ktorom hlavné slovo bude mať štátotvorná väčšina – teda Slováci. Samozrejme, nechceme globalizovať, ale výsledky všetkých volieb do NR SR to jednoznačne potvrdzujú. Až 99 percent z nich volí zásadne na národnostnom princípe a aj tí umiernenejší snívajú minimálne o tzv. kultúrnej autonómii. Potom tu bola ešte otázka prezidenta. Pri všetkej úcte k Václavovi Havlovi veľká časť Slovákov si vydýchla 17.júna 1992, kedy V.Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR. Ľudia už oveľa skôr vycítili, že tento muž Slovensko vôbec nepozná, požiadavkám Slovákov absolútne nerozumie a v podstate ani nechce rozumieť. Nedávno to pre jeden náš denník potvrdil v rozhovore na tému rozpadu Česko – Slovenska aj Milan Kňažko, ktorý určitý čas pôsobil aj ako poradca prezidenta Havla.

KTO SMÚTI?
Jedna z renomovaných agentúr pre výskum verejnej mienky pri príležitosti výročia odhlasovania zákona o zániku federácie pred dvadsiatimi rokmi uskutočnila medzi obyvateľmi prieskum o rozdelení spoločného štátu. Podľa výsledkov prieskumu v roku 1992 za rozdelenie štátu bolo rozhodne 7 percent opýtaných a skôr za 15 percent respondentov, rozhodne proti 18 a skôr proti 22 percent. Po dvadsiatich rokoch sa situácia podstatne zmenila. Vznik samostatnej SR považuje za správne rozhodnutie 16 percent a 30 percent skôr áno, skôr nie 26 a určite nie 16 percent respondentov. Zaujímavé je to, že sympatizantmi rozdelenia a teda osamostatnenia sú predovšetkým ľudia s vysokoškolským vzdelaním a tvoriví odborní pracovníci /spolu 65 percent/, o správnosti rozdelenia ČSFR pochybujú najmä občania maďarskej národnosti /62 percent opýtaných/ a respondenti žijúci v domácnostiach s najvyšším mesačným príjmom do 500 eur /54 percent/. Predpovedali nám „čiernu dieru“. Teda tvrdú izoláciu, nijaký rešpekt , existenciu na periférii Európy. Aká je skutočnosť? Citujme „iba“ Jacquesa Rupnika, uznávaného francúzskeho politológa, odborníka na strednú a východnú Európu: „Dnes sú Češi v Európskej únii tí, čo trucujú a Slovensko je oveľa integrovanejšie a aj tak sa správa...“.