Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Natrvalo medzi osobnosťami národa – DUŠAN MIKOLAJ

Cintorín v Martine bol vyhlásený za národnú kul­túrnu pamiatku iba pred niekoľkými desaťročiami, roku 1967, ale vzdelaná, kultúrna a duchovná pospoli­tosť mesta ho začala formovať už o storočie skôr, keď v ňom pochovali prvého podpredsedu Matice sloven­skej Karola Kuzmányho. Pozostatky národného bu­diteľa, cirkevného hodnostára a spisovateľa sú ulože­né, spolu s manželkou a dcérou v hrobke, ktorá dote­raz patrí medzi najdôstojnejšie. V publikácii Národ­ný cintorín v Martine. Pomníky a osobnosti vydanej roku 2007, ktorú zostavil ZDENKO ĎURIŠKA, po­čet náhrobných objektov presahoval štyristo, v niekto­rých sú pochovaní viacerí členovia rodiny. Za ostat­né roky pribudli desiatky ďalších hrobov, medzi ni­mi aj ľudí, ktorí zomreli mimo rodnej vlasti a pripo­mínajú, že ich práca, život a osudy i v cudzom svete boli spojené so Slovenskom.

Martinský cintorín vnímame ako panteón národ­ných činiteľov, spisovateľov, umelcov, aktívnych čle­nov kultúrnych, muzeálnych, spoločenských a hospo­dárskych spolkov. Mnohé náhrobníky majú originál­nu podobu, súčasťou niektorých sú sochárske diela, stvárňujú konkrétne postavy alebo busty osobností.

 

Náhrobok spisovateľa, lekára a ministra kultúry IVANA HUDECA

Vo štvrtok 23. mája tohto roku pribudol v Martine náhrobok spisovateľa, lekára a ministra kultúry IVANA HUDECA. Keď som o tom informoval niekdaj­šieho dlhoročného riaditeľa Slovenského národného literárneho múzea (na začiatku nového storočia zre­dukovaného na Literárne múzeum Slovenskej národ­nej knižnice - tým s výrazne obmedzenou jej celo­slovenskou pôsobnosťou vo väzbe na regionálne lite­rárne múzeá v slovenských mestách a obciach), spý­tal sa ma, aká inštitúcia tento akt „organizuje“. Mys­lel tým, či sa ho ujalo mesto, Matica slovenská ale­bo iný subjekt.

Vedel som mu povedať iba toľko, že v cintoríne sa stretáva rodina, priatelia zosnulého, členovia Spolku slovenských spisovateľov. A dvaja významní výtvar­ní umelci. ONDREJ ZIMKA a jeho syn ONDREJ ZIMKA mladší (s umeleckým menom Ondrej 4. - v súlade s rodokmeňom, neprerušované nadväzujúc na jeho pradeda Ondreja). Akademický maliar, ilu­strátor i spisovateľ pripomenul bratislavské stretnu­tia, výstavy, prezentácie kníh, kultúrne programy ob­novenej Umeleckej besedy slovenskej a Umeleckého odboru Matice slovenskej začiatkom deväťdesiatych rokov. Jej aktívnymi členmi boli národne orientova­ní maliari, sochári, spisovatelia, herci, recitátori, hu­dobníci, speváci i vedeckí pracovníci.

 

Diskusie o základoch a pestrosti celonárodnej kultúry

Pri návrate k tým spoločenským stretnutiam a za­ujímavým programom sa mi s odstupom niekoľkých desaťročí vynorili vážne diskusie Ivana Hudeca o zá­kladoch a pestrosti celonárodnej kultúry ako pevné­ho a pretrvávajúceho východiska k rôznorodým tvori­vým umeleckým prejavom. Od roku 1990 bol poslan­com Národnej rady SR, a keď ho vláda Slovenskej republiky koncom roku 1994 vymenovala za minis­tra kultúry, hneď na prvej porade predložil spolupra­covníkom a ich prostredníctvom riaditeľom centrál­nych aj regionálnych inštitúcií koncepciu, ktorá ma­la na pamäti všetky oblasti kultúry, umenia, architek­túry, Slovákov žijúcich alebo dlhodobo pôsobiacich v zahraničí aj prepojenia na vzdelávanie, tradičné re­meslá či cestovný ruch.

 

Poslanec Ján Podmanický o odkaze Ivana Hudeca

V Národnom cintoríne vo štvrtkový pietny a záro­veň duchovne povznášajúci deň sa poslanec Národ­nej rady SR JÁN PODMANICKÝ zamyslel nad tým, čo ostáva z odkazu ministra kultúry trvalé. Prvý raz sa na tomto ministerstve zastavil roku 1998, ešte ako študent. A spomenul si na to pri pracovnej návšteve pred pár dňami (azda i v očakávaní cesty do Marti­na). „Po dvadsiatich šiestich rokoch,“ povedal, „sa pôvodná kancelária ministra vôbec nezmenila. Vybavenie nábytkom, obrazy majstra Ondreja Zimku sú tam doteraz. Ivan Hudec vždy chcel, aby inštitú­cie Slovenskej republiky boli jej dôstojným symbo­lom. Zabezpečil presťahovanie ministerstva do re­prezentatívnej budovy na Námestí SNP v Bratislave. Budova je nádherná a človek má v nej pocit, že sa na­chádza v úspešnom štáte. S bohatou históriou, s vý­znamnými osobnosťami v svojich dejinách. A že má aj budúcnosť.“

V pracovni ministra kultúry visia v portréty všet­kých ministrov. Prichádzali a odchádzali, na mená sa zväčša rýchlo zabúda. „Ivan Hudec,'' pokračoval Ján Podmanický, „bol jeden z najvýznamnejších a naj­schopnejších ministrov kultúry v našich dejinách. Slo­venskej kultúre vtlačil nezmazateľnú pronárodnú pe­čať. Tí, čo prichádzali po ňom, sa snažili skôr ničiť, čo postavil, vykonával a presadzoval. Ak to s odstupom času retrospektívne zhodnotíme, tak sa im to nepo­darilo. Nikto túto základinu už nezmení.“

 

Výnimočný náhrobný pamätník Ivana Hudeca od ONDREJA ZIMKU mladšieho

Akademický sochár ONDREJ ZIMKA mladší je autorom náhrobného pamätníka Ivana Hudeca v Ná­rodnom cintoríne. Spomínal naňho ako na otcovho kamaráta, často ich s nepredstieraným záujmom po­čúval, keď sa ponorili do nevinných (no i vínnych) debát o rozličných oblastiach kultúry, histórie, vedy, športu, spoločnosti či politiky. „Ich diskusie,“ zasvä­coval, „ boli pre mňa ohromne obohacujúce a som veľ­mi rád, že sa toto blízke kamarátstvo prirodzene a ne­závisle pretavilo do môjho kamarátstva s Ivanovým synom Gregorom.“

Akademický sochár si pri tvorbe Hudecovho ná­hrobníka už ako zrelý tvorca uvedomoval, že od­chod významnej osobností býva stratou pre rodinu, pre spoločnosť aj národ. Ivana Hudeca označil za re­nesančného človek so širokým záberom a obdivuhod­ným množstvom vedomostí v oblastiach, ktorým sa venoval. Príležitosť vytvoriť pre výnimočného člove­ka a blízkeho rodinného priateľa pamätník na mies­te jeho posledného odpočinku bola pre sochára poc­tou. Do kameňa a kovu zhmotnil život, prácu a dielo Ivana Hudeca. Fonendoskop symbolizuje jeho lekár­sku kariéru. Atribút spisovateľa je plniace pero, ktoré spolu s obeliskom vytvára kríž, symbol kresťanstva. Štátny znak Slovenskej republiky poukazuje na post ministra kultúry. Štátny znak je v tvare srdca, preto­že Slovensko Ivan vskutku nosil v srdci. Rodostrom odkazuje na jeho hlboký záujem o genealógiu, na vy­trvalosť pri náročnom skúmaní historických skutoč­ností a príťažlivých ľudských príbehov uchovávaných v archívoch. Keď Ivan Hudec prišiel na Kysuce ako lekár, podľahol čaru dreveničiek a miestnej kultúry. Obľúbil si masívne drevo, základný stavebný mate­riál našich predkov. Sochár preto bronzové odliatky dreva použil i v základe pamätníčka, kde prerastajú do obelisku, ktorý je vytesaný skutkami tohto muža do ušľachtilého geometrického tvaru. Sochársky ob­jekt dotvára schránka vytvorená z rámu obrazu, kto­rý vyjadruje jeho lásku k výtvarnému umeniu, a nie­koľko knižných diel odkazuje na jeho rozvetvenú li­terárnu tvorbu. Tie dotvárajú svetský priestor Ivanov­ho života, v ktorom je uložená urna.

Rodina pripravila osobitnú slávnosť a môžeme si znova s pietou, úctou aj s peknou spomienkou pri­pomenúť slovenského velikána, ktorého sme mali česť poznať. Náhrobník Ivana Hudeca posvätil kap­lán PAVEL MIKOLÁŠ. Hovoril o vzácnom človeku, pri ktorom sme mnohí mali príležitosť načerpať osob­né skúsenosti, nádherné zážitky, aké nám z pamäti ne­vymiznú. Pri pohľade na Gregora Hudeca s otcovou urnou vyslovil podobenstvo o prachu, ktorý z každé­ho človeka zostane. K sochárskemu dielu dodal, že je nádherne čitateľné, pri mene osobnosti sa mu vybaví podstata jeho žitia a skutkov, ktorými presiahol osob­ný život, prostredie rodiny a širokého okolia. Jeho prá­ca a dielo ľudí podnecujú, prinášajú útechu a povzbu­denie do života. „S vyslovením Ecce homo, Ajhľa, člo­vek, a z pohľadu na ukrižovaného Krista vidíme vyšší odkaz. Je to odkaz zmyslu ľudského života, nie prach, nie bolesť, nie utrpenie, ale odkaz lásky. “