Pred rokmi, keď sa rozpadávala posledná podoba bývalého režimu, jednou z prvých otázok boli vzťahy s Maďarmi. Pravda, tu na Slovensku, nie tam v Prahe. Oficiálna Praha bola stelesnením priam skameneliny, nedvižnosti. Prvý to pomenoval Vladimír Mináč, vtedy ešte stále predseda Matice slovenskej: „Keď sa to nedá s Prahou, pôjdeme s Budapešťou.“ Nešlo o dvojstranné vzťahy, išlo o zmenu. Maďari už-už strihali hraničné drôty. Predvídavý Mináč, ktorý za roky v Matici naplno presiakol poznaním národného pohybu a osudov, nechcel, aby sme v tom pohybe zaostali, keď sa vlak rozbehne. Mináč, ešte stále dominujúca figúra doby, sa zubami-nechtami bránil navštíviť Nemecko, nechcel, aby ho tým oficiálne spisovateľská inštitúcie trápili, ale do Budapešti sa vybral hravo. Roky umlčovaný Ladislav Ťažký sa takisto vybral do Budapešti, stretol sa tam s Arpádom Gönczom, ten sa neskôr (na rozdiel od Ťažkého) stal prezidentom... 

V Budapešti pôsobil František Valábek, všeobecne známy rozhlasový moderátor, majiteľ skvostného hlasu basbarytónového zafarbenia, hviezda zostavy najpočúvanejšieho Dobrého rána. Budapešť bola aj vtedy špičková možnosť na pôsobenie zahraničných spravodajcov. 

Všetci sa regrutovali z Bratislavy. V tomto vždy náročnom prostredí si vedeli vybudovať rešpekt, tiež uznanie v Prahe, a potvrdzovali schopnosti slovenského novinárstva. Sčasti to trvá ešte dodnes, už v ďalšej generácii, aj syn po otcovi, tu pôsobia Papucsekovci a profesionálne zvládajú také rozdielne prostredia medzi Budapešťou, Prahou a Bratislavou. Je to fenomén, ojedinelý v strednej Európe. Stojí to za štúdiu o vplyve na verejnú mienku, ale aj na úroveň vzájomného poznania hneď v troch štátoch.

V tom čase prudkého kvasu zmien Františka Valábka navštívil jeho priateľ Ladislav Ballek, jeden z najvyzdvihovanejších českých spisovateľov tých čias. Overoval si u Valábka, ako vníma postup prekladateľa jeho diel, ktorý všade tam, kde Ballek používal maďarské vety, v preklade do maďarčiny ich nahradil slovenskými. Problém spočíval v tom, že maďarčina bola jazykom úplne iného sociálneho prostredia, iných pomerov. Používanie slovenčiny jasne hovorilo aj a inej dobe, mohlo ísť len o roky po roku 1945, a nie predtým, prinajmenšom nie medzi 1939 -1945, inými slovami, v období veľmocenského diktátu, ktorý pripravil Československo o Podkarpatskú Rus a následne celý juh Slovenska. Jednoducho policajt hovoril po maďarsky v úplne inej dobe, ako policajt po slovensky či česky. Boli to časy, keď spisovatelia, s istým prispením novinárov, sa zaoberali nielen jazykom, ale najmä tým, ako ho presne používať. V onen večer sa neriešila iba otázka prekladov, Ballek bol prekvapený otázkou prekladateľa: ako budú Slováci po zmene pomerov postupovať v otázke maďarských miest na Slovensku. Akých miest, čudoval sa nekonfliktný, ústretový, plne svojimi textami pohltený prozaik (ročník 1941), ktorý ešte vtedy ani len netušil, že keď nastane zmena, vtiahne ho do politiky a potom sa stane najdlhšie slúžiacim veľvyslancom štátu, o ktorom sa mu tak ako mnohým iným ani len nesnívalo, že vznikne. 

„Dušan, on nemenoval len Košice, Nitru, Nové Zámky, ale vysoko nad túto čiaru, hádam až pomaly k Banskej Bystrici,“ zdôveril sa mi nie ako vrcholový autor, známa osobnosť, ale skôr akosi súkromne, rovesníkovi takmer na deň, ktorý tiež vyrastal na juhu. Bolo to, ako keby sme odrazu museli hľadať mapu z čias, ktoré k nám tak nečakane brutálne vtrhli. 

Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Dnes je prekvapený tým, že z maďarskej strany už nepočúva otázky, ale jednoznačné vyhlásenia. Len ten, kto je neznalý alebo má ilúzie - ten, kto premárnil čas, len ten, kto sa zaoberá taktikou či marketingom pred kamerou - nechápe tých, ktorí postupujú strategicky. Spomeňme rázusovské: „Čakali sme po páde Uhrov iné mravy.“ To bolo pred storočím. Dnes nemáme nárok byt' nemilo prekvapení. V matičnom prostredí to vedia všetci. Treba ich počúvať, v tejto prudko zmenenej dobe to táto vláda potrebuje viac ako všetky predchádzajúce!