Dnes počúvame od svetových politických lídrov len pokrytecké slová, ktorým dominujú sankcie a vyhrážky: vraj rokovať o Ukrajine nemá zmysel. Z bezpečia rokovacej sály v Bruseli, či pohodlia obývačky, alebo z vykúrenej kancelárie vyzerá ozbrojený konflikt temer ako futbalový zápas, ktorý ohrozujú rowdies. Ale to tak nie je ... trpia milióny ľudí, detí, žien a mužov, ktorí nemôžu za to, že hlavní aktéri konfliktu presadzujú svoje egá a nemajú vôľu rokovať o ukončení bojových operácií a o mieri. Kto zažil vojnu, alebo post konfliktné obdobie, ten si vie vážiť mier a bojovať zaň má vždy zmysel.

Nad ránom 21. augusta 1968 pod oknami nášho domu rachotili sovietske tanky a nákladné autá s bielym pásom. Mama nás zobudila s plačom: „Je vojna“. Otec nešiel do práce. Babka na dvore lamentovala: „Moskale prišli, zas budeme všivaví.“ Nevedel som čo sú to vši, ale strach dospelých sa preniesol i na nás, deti. Predpoludním na našej ulici zastavila kolóna nákladných aut. Bol som zvedavý ako taký Moskaľ vyzerá. Pri zaplachtovanom nákladnom aute (gruzavik) stál špinavý sovietsky vojak  v zamastených modrých montérkach so samopalom na chrbte. V kabíne gruzoviku boli jeho dve malé deti. Divízia, ktorá mobilizovala, jednoducho brala ľudí zo žatvy z polí. Ten Ukrajinec za to nemohol, že ho poslali k nám ako okupanta. Teraz, tí čo ste v tej dobe nežili, mudrujte.  Americký prezident o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska vedel vopred. Západ nás zapredal, tak ako mnohokrát predtým. Rokovaniami Západ – Východ sa mohlo zabrániť invázii 1968, tak ako sa mohlo rokovaniami v roku 2014 zabrániť ozbrojenému konfliktu na východe Ukrajiny v dnešných dňoch.

Aj z vlastnej skúsenosti viem, že diplomaciou a rokovaním sa dá predísť ozbrojenému konfliktu, vojne.

Krajiny bývalej Juhoslávie boli zdevastované po operáciách BLESK a BÚRKA. V apríli 1996 som prišiel do misie UNTAES ako najvyšší slovenský dôstojník. Bol som členom štábu belgického generála Schoupsa na Veliteľstve misie na vynútenie mieru. Vedeli sme, že protivník pripravuje operáciu TAJFÚN. Vedúci misie - administrátor Klein si uvedomoval blížiace sa nebezpečenstvo. Ihneď odletel do USA. Osobne požiadal amerického prezidenta Clintona aby intervenoval u prezidenta Tudžmana. Ak Chorváti zaútočia, bude to znamenať koniec kredibility OSN i misie UNTAES. A tak sa aj stalo ... Plnili sme rezolúciu BR OSN: postupne sme stiahli ťažké zbrane, odzbrojili armádu, demilitarizovali a integrovali Región do materskej krajiny. Teším sa, že dnes je Chorvátsko prosperujúcou krajinou, členom EÚ a NATO.

Takže rokovať, rokovať, rokovať, až sa bude diplomatom z kečky pariť, lebo vojna je utrpenie pre ľudí a biznis pre mocných. A ten im treba prekaziť...

Autor je vojnový veterán