V prestížnom nemeckom vydavateľstve Siedler vyšla tento rok kniha 93 ročného Klausa von Dohnanyi Národné záujmy – orientácia pre nemeckú a európsku politiku v časoch globálnych zvratov.

Klaus von Dohnanyi bol vo vládach dvoch /západo/nemeckých kancelárov, ktorí zmenili európsku a tým aj časť svetovej politiky. Istý čas pracoval vo vedení ministerstva zahraničných vecí.  Pre slovenského čitateľa môže byť možno zaujímavá tým, že v súčasnej medzinárodnej kríze ide od mladosti dlhoročného podporovateľa spojeneckých zväzkov s USA ako aj aktívneho stúpenca  toho čo, sa dnes nazýva európske hodnoty.

Autor je posledným žijúcim politikom, ktorý zastával ministerské kreslo v časoch keď bol západonemeckým kancelárom strojca prelomovej nemeckej „ostpolitik“, politiky smerom k východnej Európe za čo dostal vtedy ešte prestížnu Nobelovu cenu mieru, Willy Brandt /1969 – 1974/ ako aj vo vláde kancelára Helmuta Schmidta / 1974 – 1982/. Ten zasa dosiahol zmenu prelomovým tzv. dvojitým rozhodnutím umožňujúcim umiestnenie amerických rakiet stredného doletu Pershing II s jadrovými zbraňami v Nemecku ak ZSSR nestiahne rakety stredného doletu SS 20. Toto rozhodnutie H. Schmidta viedlo napokon k tzv. nulovému riešeniu a zmene sovietskej politiky, lebo ho uskutočnil M. Gorbačov s R. Reaganom v 1987.

Obaja nemeckí politici práve tak ako aj autor terajšej knižnej novinky strávili celý aktívny život v sociálnodemokratickej strane Nemecka SPD. Klaus von Dohnanyi zastával v osemdesiatych rokoch dlhé roky úrad prvého starostu Hamburgu, bol v tomto úrade predchodcom terajšieho kancelára Olafa Scholza.

Národné záujmy

Ako vidí nemecký sociálnodemokratický politik s takou skúsenosťou „nemecké národné záujmy“ teda niečo čo pre ostatnú Európu neznie v našich ušiach práve v súvislosti s „deutsche nationale interese“ – s nemeckými národnými záujmami v 21 storočí priveľmi povzbudivo?

Vo verejnoprávnom Deutschlandfunk 9. februára sa v súvislosti s knihou vyjadroval autor k terajšej medzinárodnej situácii s tým, že dvakrát citoval amerického diplomata a historika Georga Kennana. Kennan známy ako autor politiky zadržovania ZSSR, ktorá odštartovala studenú vojnu, a o. i. aj tvorca vzniku Ústrednej spravodajskej služby CIA sa veľmi kriticky staval k politike rozširovania NATO o bývalé štáty Varšavskej zmluvy. Označil to za najväčšiu chybu, za najfatálnejší omyl americkej politiky po skončení studenej vojny. Podľa Dohnanyiho treba „neutralizovať problém Ukrajina“. Nemecko a Francúzsko sa už v roku 2008 jasne vyjadrili za zamedzenie rozšírenia NATO. Podľa neho politika USA voči Rusku nadháňa Ruskú federáciu k Číne a tým vytláča Rusko z Európy a to je v rozpore s európskymi záujmami.

USA majú iné záujmy ako Európa

V deň keď kniha vyšla, 17. januára verejnoprávny rozhlas SWR vysielal s K.v. Dohnanyim rozhovor / vypočuť sa dá na https://www.swr.de/swr2/leben-und-gesellschaft/klaus-v-dohnanyi-und-sein-neues-buch-nationale-interessen-ich-bin-fuer-mehr-realismus-und-zwar-ueberall-100.html/./

V ňom o. i. konštatuje „musíme vidieť, že USA majú úplne iné bezpečnostné záujmy a Európania, napokon Rusko je od USA vzdialené 5000 námorných míľ, kým od Európy ho delí niekoľko metrov. Pokiaľ ide o súčasnú krízu s Moskvou americký prezident Bush v 90-tych rokoch garantoval, že NATO sa nebude rozširovať na východ, ale stal sa pravý opak a Rusko sme stále viac a viac zatláčali z Európy a tlačili tiež Rusko na stranu Číny, čo je pre Európu nanajvýš nebezpečné. NATO by si malo ujasniť, že Ukrajinu vôbec v aliancii nechce  a to umožní začať s Ruskom hovoriť aj o bezpečnostných otázkach.

Zahraničná politika založená na sankciách, na presadzovaní hodnotových otázok, ľudských práv nikdy nemala úspech a ani v budúcnosti úspech mať nebude. Nikdy nebudeme v postavení, že zmeníme systém v Rusku o Číne ani nehovoriac.

Provokácia proti prúdu

Pozornosť knihe venoval hamburský večerník /Hamburger Abendblatt/ v súhrne Matthiasa Ikena. /V tomto večerníku má Klaus von Dohnanyi pravidelnú rubriku./  Podľa M. Ikena je kniha provokáciou, má podnietiť rozpravu a jasne formuluje tézy proti terajšiemu „mainstreamu“. Autor knihy požaduje „viac ohľadov k Číne, s Ruskom treba začať novú politiku uvoľňovania napätia, voči politike USA treba zasa mať  väčší odstup a pokiaľ ide o Európu tá musí mať viac zodpovednosti za seba. Iné národy majú iné národné záujmy a tomu musíme rozumieť“.

Urovnanie s Ruskom

Práve urovnanie, vyrovnanie s Ruskom ako bezprostredným susedom v Európe je základ, je to elementárne. Démonizácia Putina a rozširovanie NATO na Východ bolo od základu zlé. U Putina nevidí nijakú radikalizáciu. Európa musí konečne začať otvorene diskutovať o tom, či USA tento kontinent chránia alebo naopak ho svojou politikou voči Rusku ohrozujú. Autor ide dokonca tak ďaleko, že pokiaľ ide o politiku voči Rusku mala by Európa zaujať neutrálnu pozíciu /alianzneutrale Position/ tak ako to počas druhej svetovej vojny robilo Švédsko či Švajčiarsko. Pokiaľ ide o USA konštatuje:  „Američania majú vrodené sebapreceňovanie spojené s nepochopením, že nemôžu svetu vnútiť svoj spôsob života, dôsledky tohto sebapreceňovania boli fatálne zanechali chaos, ničenie, diktatúry, spor s Čínou a vytesňovanie odporcov a to je nebezpečné. Preto by sa Európa mala pokiaľ to je len možné snažiť nezapájať sa do amerických konfliktov a sledovať svoje vlastné záujmy.