Z jednou ľadvinou absolvoval dva svetové šampionáty hádzanárov!

Smutná správa zastihla /nielen/ priaznivcov hádzanej na celom území bývalého Československa: vo štvrtok 18. marca navždy od nich odišiel Ján Babic. Športovec, ktorý aktívne písal najslávnejšie kapitoly košickej hádzanej. Žiaľ, stal sa obeťou korona vírusu, ktorý takto pripravil o život v minulosti úspešného športovca. Ján Babic by v tomto roku 29. októbra oslávil významné životné jubileum – sedemdesiatku. Už ju mali v kalendári poznačenú mnohí jeho priatelia, bývali spoluhráči i priaznivci.

Pre jeho výšku vyše 190 cm si ho ako prví vyhliadli basketbalisti a všetko nasvedčovalo tomu, že skončí v najlepšom košickom tíme v tých rokoch – v Slávii VŠT. Našťastie, v jeho tínedžerských rokoch mal vynikajúci nos na hádzanárske talenty bývalý úspešný košický vodný pólista /!/ Leopold Kalinka. Ako Babicov učiteľ telesnej výchovy na základnej škole dokázal vysokého chlapca presvedčiť, aby loptu naháňal medzi sedmičkami a nie pod košmi... Kalinkovi kolegovia z basketbalového prostredia mu to dlho nevedeli odpustiť.

Jano Babic bol pri prerode nevýraznej košickej mužskej hádzanej na tím, o ktorom sa s rešpektom začalo hovoriť v celom Československu. Začalo to postupom do I.celoštátnej ligy v roku 1972 a skončilo ziskom dvoch titulov majstrov ČSSR /1978,1981/  a celkovým víťazstvom v Čs. pohári 1981.  Nemusíme zdôrazňovať, že patričný podiel na týchto úspechoch mali Babicové góly, s ktorými súperových brankárov nikdy nešetril a často im ich nadeľoval nad očakávanie.

Napriek tomu jeho cesta do čs. reprezentácie nebola jednoduchá a dostal sa do nej až ako 25-ročný. Tých trénerov, ktorí mu dali šancu však nikdy nesklamal, či už to bolo na majstrovstvách sveta 1978 v Dánsku alebo o štyri roky neskôr v SRN. Len pre zaujímavosť – v malej škandinávskej krajine sa na svetovom šampionáte predstavilo trio Košičanov – okrem Babica i Jaroslav Papiernik a Dušan Pituch. Zahraniční odborníci so závisťou sledovali kvalitnú hru všetkých troch, každého z nich by radi videli v popredných a najbohatších klubových mužstvách Európy. Vtedy však jedinou cestou pôsobiť v cudzine bola iba nelegálna emigrácia a pre tú by sa nikto z nich nerozhodol. Preto im nezostávalo nič iné, iba závidieť. Nečudo, že táto trojica sa niekoľko rokov pravidelne objavovala v prvých desiatkach ankiet o najlepšieho slovenského, resp. československého hádzanára roka a teda umiestnenia v nich Jána Babica boli úplnou samozrejmosťou. On si obdiv zasluhoval o to viac, že celú kariéru vrcholového športovca – reprezentanta absolvoval bez jednej ľadviny. Kvôli jeho zdravotnému stavu nemusel absolvovať vtedy povinnú dvojročnú vojenskú službu, určite by oňho mali záujem vrcholové tímy Dukly Praha či ČH Bratislava. A tak azda ako jediný hráč v dejinách I.čs. hádzanárskej ligy pôsobil v jedinom oddiele – TJ VSŽ Košice. Plných 17 rokov.

Žiaľ, navždy od nás odišiel vynikajúci, ale o to skromnejší športovec, ktorý bol skutočným príkladom pre nasledujúcu generáciu hádzanárov. Tí však už mohli využívať iné možnosti, teda odísť hrať do zahraničného klubu hocikedy a hocikam, kde o nich prejavili záujem. Škoda, že Babic a jeho rovesníci túto príležitosť nikdy nedostali...

Posledná rozlúčka s Jánom Babicom bola na Verejnom cintoríne v Košiciach.

Česť jeho pamiatke!