V divadlách padajú už opony.

Je mi tak nevýslovne ľúto.

V duši mi potichučky zazvoní

maličký zvonček zvaný smútok.

Už tváre hercov miznú v zrkadlách,

kostýmy bezducho už visia.

Posledná nádej dávno zapadla,

na horšie časy sa v nás blýska.

Tak už z nás vynášajú kulisy,

takto sa končia predstavenia.

Už netešia ťa slová: dobrý si,

už ani kvet nič neznamená.

Kam vlastne vedú cesty za slávou?

Každý z nás čaká na svoj taxík.

Potichu hasnú hviezdy nad hlavou.

Nik nie je super, naj a maxi.

(Z knihy Hurá, horí!, 1991)