V Kežmarku sa na konci prvého októbrové­ho týždňa konal 59. ročník Literárneho Kežmar­ku (LK). Základné informácie o doteraz usku­točnených podujatiach sú zverejnené na webovej stránke súťaže, v časti História podujatí. V nej sa uvádza, že organizátori LK v každom roku ve­novali pozornosť jubileám národovcov, ktorí sa v meste narodili, pôsobili, študovali, zanechali po sebe hmatateľnú stopu alebo si v meste pripo­mínali výročné udalosti.

Hostitelia a ambasádor podujatia

Počas LK dosť vytrvalo pršalo, a práve nevľúd­ne počasie prispelo k tomu, že otvorenie 59. roč­níka sa konalo v drevenom evanjelickom artikulárnom kostole. Národná kultúrna pamiatka patrí medzi európske architektonické skvosty, interiér so sochárskymi a maliarskymi dielami navodil po­vznesenú atmosféru, ktorá pretrvávala aj pri ďal­ších programoch.

Na tóny hudby naladili hostí i domácich kež­marskí žiaci orchestra ZUS Antona Cígera, DAJANA MÁRIA DRUGÁČOVÁ z Gymná­zia P. O. Hviezdoslava recitovala z prvého spe­vu Kollárových sonetov v pretlmočení Ľubo­míra Feldeka. Na konci prvého dňa koncertova­la v týchto priestoroch populárna speváčka KA­TARÍNA KNECHTOVA, na záver nasledujúceho dňa šestnásťročný husľový virtuóz TEO GERT- LER so Štátnym komorným orchestrom zo Žiliny.

Sviatok literatúry a vážnosť slova povýšilo vedenie mesta pozíciou ambasádora LK. Stal sa ním kežmarský rodák, známy skladateľ, textár, spevák i vizuálny umelec VLADO KRAUSZ. Aktívny tvorca a fanúšik literatúry sa čestné­ho poverenia ujal s plnou vážnosťou slovami: „Považujem literatúru za najväčšie umenie. V dnešnej dobe, keď píšu ľudia len krátke vety na sociálnych sieťach, zmysluplná práca je nie­čo viac, čo možno obohatí nielen kultúrny ži­vot, ale aj celú spoločnosť. “ Napokon, deň pred­tým mu Slovenský ochranný zväz autorský už šiesty raz udelil ocenenie Najúspešnejší textár.

V 27. ročníku LK, pri dvojstom výročí na­rodenia JÁNA KOLLÁRA, pripomenuli i krát­ku návštevu básnika v Kežmarku. V tomto ro­ku v meste aktualizovali dvojsté výročie prvého vydania básnikovej Slávy dcéry aj dvojsté vý­ročie vzniku Slovenskej študentskej spoločnosti na kežmarskom lýceu. Organizátorom sa osved­čila dlhoročná spolupráca so Slovenskou národ­nou knižnicou v Martine. JANA CABADAJOVÁ z tejto inštitúcie viedla odborný seminár o Já­novi Kollárovi, Jánovi Blahoslavovi Benediktim a o Slovenskej študentskej spoločnosti v kežmar­skom lýceu.

Popoludní v Mestskej knižnici otvorili výsta­vu Ján Kollár - Syn Slávy so zaujímavým výtvar­ným sprievodom talentovanej dvadsaťročnej AN­DREY HELLOVEJ, absolventky Súkromnej ško­ly umeleckého priemyslu v Žiline. Príbeh básni­ka populárne sprítomnil pracovník Slovenskej ná­rodnej knižnice (SNK) IGOR VÁLEK. Príjem­ným zladením spomienky na národného barda bola osobná účasť LUDMILY SCHULZOVEJ, prapravnučky Jána Kollára žijúcej v Nemecku. V programe zazneli zhudobnené verše Slávy dcéry v podaní Vlada Krausza. Zo svojej autorskej diel­ne zahral na gitare a zaspieval dva sonety poé­my v pôvodnom jazyku spred dvesto rokov a ná­sledne vo vlastnej poetickej interpretácii v súčas­nej slovenčine.

Kežmarok a SNK sú aj vyhlasovatelia súťa­že LK. O tom, akú vážnosť má podujatie v mes­te, potvrdzoval osobnou účasťou počas celého programu jeho primátor a poslanec Národnej ra­dy SR JÁN FERENČÁK. „Literárny Kežmarok má svoju dlhoročnú tradíciu a bohatú histó­riu. Jeho meno má cveng na celom Slovensku či už v radoch mladých autorov, ale aj v radoch etablovaných poetov a prozaikov. Je to najstar­šie pravidelne organizované podujatie v meste. Za takmer šesť desaťročí jeho existencie sme nevynechali ani jeden jediný rok. Aj preto je to pre nás istým spôsobom klenot, ktorý sa snažíme i naďalej vylepšovať,“ vyjadril svoj postoj ako garanciu i do nasledujúcich období.

Iná zostava poroty, ďalšie literárne prínosy

V tomto ročníku sa organizátori vrátili do začiatku sedemdesiatych rokov, keď krát­ke obdobie bola súťaž otvorená aj pre kategó­riu dospelých začínajúcich autorov bez vekové­ho obmedzenia, ak svoju tvorbu ešte nepubliko­vali knižne. Tým sa, prirodzene, rozšíril počet účastníkov a porote pribudlo na posudzovanie básní a prozaických textov. Pravidelných účast­níkov súťaže azda prekvapilo, že do tohto roč­níka sa na prácu v porote neprihlásil ani jeden z predtým dlhšie či kratšie pôsobiacich literá­tov. A tak organizátori popri mne oslovili po­etku a skúsenú učiteľku EVU RAFFAJOVÚ, SLAVOMÍRU OČENÁŠOVÚ, IGORA VÁLEKA, PETRA MIŠÁKA a JÚLIUSA LOMENCIKA, autorov aktívne pôsobiacich aj v Spol­ku slovenských spisovateľov.

Tradíciu a cveng medzi deťmi, mládežou i dospelými venujúcimi sa tvorivému písaniu potvrdzuje i štatistika. Do súťaže sa zapojilo viac ako 200 autorov s vyše 450 prácami v šty­roch vekových kategóriách. Najviac bolo žiakov druhého stupňa základných škôl, dospelých bo­lo 45 a študentov stredných škôl 18. „Literár­na tvorivosť je jedným zo zmysluplných pohy­bov nielen v kultúrnom priestore. Je možnos­ťou reagovať na dianie okolo nás a zároveň re­flektovať všetko prebiehajúce v nás. Autori vy­jadrujú svojimi textami pocity a postoje a na­bádajú k tvorivosti aj premýšľaniu a tvorivému čítaniu, “ konštatoval Igor Válek.

VIII. kategórii stredoškolákov najvyššie ocenenie získala osemnásťročná LAURÄ GODÁLOVÁ z Gymnázia v Topoľčanoch za tri bás­ne komorného rozsahu s názvami období dejín umenia, vyjadrujúcimi decentnú intimitu sú­časných vzťahov. Jedna z nich má názov Klasi­ka: „medzi lopatkami / si pot robí dlhý riadok/ kým vsiakne / rozpíšem ti kostru/ aspoň pohľa­dom // čo z toho / že vieš o bradlovom písme / keď v triede / nemáme / ani jednu Tatianu / čo by ti za mňa napísala list.

Osemnásťročný TOMÁŠ SÁLUS z Gym­názia na Kukučínovej ulici v Poprade uspel s prózou Váza. Príbeh rámcoval hrnčiarskym motívom, symbolizujúcim citlivé a zručné for­movanie vázy, jej spevnenie a skrášlenie v roz­pálenej peci. A zároveň krehkosť veci, keď vy­padne z rúk na zem. Ak sa rozbije iba na nie­koľko kusov, ešte sa dá zlepiť - aj vzájomnou spolupatričnosťou. Pri osobnom stretávaní dvo­jice zo susedných tried čítame vážny a dosť smutný rodinný príbeh z detstva dospievajúce­ho dievčaťa. Súčasnosť vyznieva podstatne nádejnejšie: hoci praskliny na zlepenej váze bolo vidieť, voda z nej nepretekala.

Do IV. kategórie autorov nad dvadsať rokov prispeli aj seniori „vznešeného“ veku. V poézii porota udelila prvé miesto IVANOVI BARNOKYMU z Dunajskej Stredy za kolekciu básní s hravými slovnými obrazmi, napríklad v bás­ni: Beznádejne: „s hlavou v oblakoch /si nevidím ďalej od nosa / a zrak ma sklame / aj keď ju strkám do piesku // zahmlievaš sa mi pred oča­mi / ako zvrátený závrat /sami vraciaš nezvrat­né / v útržkoch snov //poľahky sa celkom zrú­tim / do priepasti medzi nami / na jej dne som na dne / bez slov a beznádejne. “

PATRÍCIA MUTŇANSKÁ z Nemšovej zís­kala najvyššie ocenenie za prózu Dedinské dia­manty. Štylisticky a myšlienkovo ide o hľada­nie ľudských diamantov v stave osobnej núdze, tvorených „uhlíkom, formovaných tlakom bre­mena svojho osudu vyleštených precíznym vý­brusom vďaka šťastným, i tragickým okolnos­tiam“. Takto možno charakterizovať autorský jazyk a obraznosť, pričom epický je to zaují­mavo i vtipne pointovaný príbeh ženy s mest­skými zvyklosťami v reálnom vidieckom pro­stredí.

Hviezdoslav monumentálny a moderný

Prvý ročník LK sa konal 17. - 18. novem­bra 1966 pod názvom Hviezdoslavov Kežmarok. Súviselo to s pripomínaním 100. výročia štúdií básnika na kežmarskom lýceu v rokoch 1865 - 1870. Počas 31. ročníka LK mu vzdali úctu pri 75. výročí úmrtia velikána poézie a 5. ok­tóber 2024 sa natrvalo zapíše do análov mes­ta Kežmarok i do novodobej národnej histórie. Práve pred evanjelickým lýceom, ktoré opatruje významnú historickú školskú knižnicu a od ro­ku 1981 je národnou kultúrnou pamiatkou, sláv­nostne odhalili bronzovú sochu Pavla Országha Hviezdoslava. Vytvoril ju významný český so­chár JAKUB VLČEK (1979). V časoch neveľ­mi žičlivých kultúre sa žiada osobitne vyzdvih­núť čin tvorivého podnikateľa a filantropa JANA TELENSKÉHO. „Pavol Országh Hviezdoslav je veľmi podceňovaný autor a napriek tomu je v dnešných časoch veľmi slávny. V svojich Krva­vých sonetoch opisuje nezmysel vojny a do de­tailov približuje aj priebeh prvej svetovej vojny. Myslím si, že je dôležité, aby sme si pripomína­li jeho génia s tým, že vojny sú nezmyslom, “ po­vedal pri svojom rozhodnutí vytvorenie sochy v plnom rozsahu financovať.

Na dokreslenie atmosféry mesta dodajme, že roku 2016 v kežmarskom parku oproti nové­mu evanjelickému kostolu znovu odhalili sochu Svetlonosky, ktorá „pripútavala“ do mesta už ro­ku 1894, teda pred viac ako 120 rokmi, a sym­bolizuje povedzme „Rimanku, darkyňu svetla“ alebo pripomína časy, keď v mestách začínali rozmiestňovať verejné osvetlenia. A pred tromi rokmi pri mestskom hrade odhalili monumentál­nu bronzovú sochu maďarského umelca LAJOSA GYORFIHO stvárňujúcu kežmarského ro­dáka Imricha Thôkôlyho (1657-1705). Ako u nás býva zvykom, azda ani za sochu Hviezdo­slava sa mesto nedočká jednoznačných ohla­sov či spontánneho uznania. Jedna skupina je sochám národovcov (označujú ich za „pandrlákov“) pripravená prifariť pečať zbytočnosti (či nadbytočnosti), iní zas za umelecký nepodarok. Mesto Kežmarok má však pri svojej architek­túre pripomínajúcej zaujímavé i pohnuté dejiny mesta a kraja ďalšiu súčasnú dominantu, hodnú žičlivého obdivu.

Foto: Mesto Kežmarok