Milionár sa z neho nestal, hral za peniaze za ktoré by súčasní mladíci ani neobuli korčule.

Čo by dali mnohí hokejisti na svete za to, aby mali takú bohatú zbierku medailí zo zimných olympijských hier a svetových šampionátov. Veď mu chýba iba jedna, síce veľmi cenná – zlatá z olympiády, ale v jeho prípade tie ostatné s ďalšími oceneniami ju celkom dobre nahradia. Každý tréner, ktorý ho viedol, bol s ním  sebavedomejší a ambicióznejší a ten, kto ho v mužstve nemal, iba sníval, že raz bude. Darmo, Igor Liba sa stal legendou dávno pred svojou 60-kou, ktorú by mal oslavovať v týchto dňoch. Nakoniec toto jeho významné životné jubileum si pripomína nielen on a jeho najbližší, ale i množstvo bývalých spoluhráčov, súperov, priateľov a fanúšikov. Z mnohými z nich plánoval sadnúť si za veľký a dlhý stôl, spomínať na úspešné roky na ľade, ale aj kriticky zhodnotiť súčasný slovenský hokej. Žiaľ, koronavírus všetko zmenil a tak z veľkých osláv zostalo iba torzo s najbližšou rodinou.

SMEROVKA UKAZOVALA NA KOŠICE

Tradičná športová rivalita medzi Košicami a Prešovom panovala aj v hokeji, ale iba do času kedy košická Dukla postúpila medzi čs. elitu. Bolo to v roku 1964 a odvtedy prešovský hokej už bol v tieni toho vo východoslovenskej metropole. Centrum Šariša však malo skutočne dôstojný hokejový stánok kým Košice iba provizórny „zimák“ s prívlastkom „stodola“ a tak aj jedna zo skupín majstrovstiev sveta juniorov do 20 rokov sa v roku 1970 hrala v Prešove. Práve tento šampionát rozhodol o tom, že sa Igor stal hokejistom, i keď dovtedy ho viac lákal futbal. Pomohli mu k tomu aj tréneri Pavol Andruš a Jaroslav Hrabčák, vyhľadávači talentov a tí ho naučili ovládať hokejovú abecedu. „Vtedy ešte neexistovali žiadne prípravky, na dnešné časy som začal s hokejom dosť neskoro, až ako 10-ročný, čo už nie je najideálnejší vek. Spolu so mnou prvé kroky na ľade robil aj Ján Vodila a naše hokejové osudy sa najskôr rozdelili, Jano odišiel do Sparty Praha, ja do susedných Košíc aby sa v nich neskôr na dlhé roky spojili“, hovorí o svojich začiatkoch jubilant. Obaja Prešovčania sa podieľali na zisku dvoch titulov majstrov Československa v drese VSŽ Košice /1986,1988/, obaja to dotiahli do čs. reprezentácie, i keď Libove úspechy boli oveľa výraznejšie.

Prešovský seniorsky hokej v rámci Československa vtedy v podstate nič neznamenal, ale Igora Libu si všimli zostavovatelia mládežníckych reprezentačných výberov. Na svoju prvú cestu do Prahy na zraz najlepších čs. dorastencov však ani po rokoch nespomína v najlepšom. „Mal som 16 rokov a vlakom som cestoval na sústredenie. V spánku ma okradli, zostal som bez cestovného lístka i peňazí, sprievodcovia ma niekoľkokrát vysadili z vlaku, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo pricestovať až do cieľa“, vracia sa v spomienkach o celé desaťročia späť. Táto prvá cesta do veľkého sveta bola však preňho veľkým ponaučením: na svoje veci si musí dávať pozor. Stále a všade.

Tak prečo ešte iba 18-ročný prestúpil do Košíc? Z jednoduchého dôvodu. Ako sme už spomenuli prešovský hokej v tých časoch veľa neznamenal. Keď sa mu aj podarilo postúpiť do I. slovenskej ligy, tak mal čo robiť, aby sa v nej udržal. Nie vždy sa mu to však podarilo. V najvyššej čs. súťaži pôsobili vtedy iba dva slovenské tímy – Slovan Bratislava a VSŽ Košice. Pokiaľ talentovaný a perspektívny hráč nechcel odísť do niektorého z českých oddielov, tak veľký výber nemal. Veľa záležalo na šikovnosti funkcionárov ako dokázali „ukecať“ hokejistu a čo ponúknuť za prestup. Igor Liba sa jednoznačne rozhodol pre oranžovo-čiernych železiarov. Sám na prestupe nezbohatol a čo dostal oddiel, ktorý ho vychoval? „Žiadne peniaze, Košičania za mňa zaplatili hokejkami“, s úsmevom hovorí Liba. O tom, že pre VSŽ mal tento prestup cenu zlata, netreba ani hovoriť.

HVIEZDA PADÁ HORE

Do Košíc prišiel so skromnou vizitkou hráča 1. SNHL a účastníka ME dorastencov do 18 rokov, ale tu sa veľmi rýchlo prejavil jeho talent i všetky hráčske prednosti. Tou najväčšou bola univerzálnosť. Po dvoch štartoch na majstrovstvách sveta juniorov do 20 rokov /1979, 1980/ už o dva roky neskôr nadišla jeho premiéra v reprezentačnom „áčku“. V dejinách slovenského hokeja mu už nikto nemôže vziať prvenstvo v počte odohraných stretnutí za mužstvo Československa. Bolo ich až 211 /!/, dal v nich 66 gólov, ale už nikomu zo slovenských hokejistov sa nepodarilo prekonať dvojstovku. Ani takým osobnostiam ako boli Jozef Golonka, Vladimír Dzurilla, Vincent Lukáč, Dárius Rusnák, Dušan Pašek, Marián Šťastný...

Liba hral na šiestich svetových šampionátoch dospelých, dal na nich 13 gólov, až na troch olympiádach /1984 Sarajevo, 1988 Calgary, 1992 Albertville/. Nuž, čo by dali mnohí za dve olympijské medaily, ale jeho dodnes mrzí, že vo vtedajšej Juhoslávii, dnes hlavnom meste republiky Bosna a Hercegovina čs. olympionici vo finále podľahli Sovietskemu zväzu 0:2. Boli pritom tak blízko zlata...

Oveľa bohatšia je Libova zbierka medailí zo svetových šampionátov: dve bronzové /1987,1992/, rovnaký počet strieborných /1982,1983/ a dokonca aj zlatá /Praha 1985/. Samozrejme, titul majstra sveta a zbierka spomenutých cenných kovov má svoju nemalú športovú i spoločenskú hodnotu. O Libových kvalitách a všestrannosti však hovoria aj ďalšie ocenenia, spojené s vrcholovým hokejom ako aj nevyhnutné štatistické údaje. Okrem už dvoch spomenutých titulov majstrov ČSSR v drese VSŽ Košice dva získal už predtým počas povinnej vojenskej služby v Dukle Jihlava /1983, 1984/ a jeden slovenský za HC Košice /1999/.  V historických tabuľkách a rôznych anketách počas existencie najvyššej čs. súťaže sa jeho meno neraz objavuje medzi najlepšími. Odohral v nej 12 ročníkov a dal 231 gólov. V sezóne 1981/82 sa stal kráľom ligových strelcov /35 gólov/, s 36 asistenciami sa v ročníku 1985/86 stal najlepším nahrávačom I.čs. ligy. Držiteľom Zlatej hokejky, čo znamenalo víťazstvo v ankete o najlepšieho hokejistu Československa v súťažnom ročníku sa stal v sezóne 1983/84. Len pre zaujímavosť – počas 25-ročného trvania tejto ankety sa hokejovými kráľmi stali iba štyria slovenskí hráči, z toho dvaja Košičania, ročník pred Libom Vincent Lukáč. Prešovský rodák a plne naturalizovaný Košičan sa ešte k tomu aj trikrát stal korunným princom v tejto ankete keď v rokoch 1985, 1986 a 1987 sa mu ušla symbolicky strieborná hokejka za 2. miesta. Igor Liba okrem toho trikrát vyhral anketu o najlepšieho útočníka prvoligového ročníka a vzhľadom na to, že All stars tímy sa začali vyhlasovať iba od sezóny 1987/88 dostal sa doňho iba raz – a to v premiérovom ročníku.

AJ LEGENDY ROBIA CHYBY, NIEKEDY AŽ PRIVEĽKÉ

Výkony košického hokejistu si všímali odborníci na celom svete. Tak napríklad Viktor Tichonov, legendárny tréner sovietskej zbornej, teda niekoľkonásobnej najlepšej reprezentácie na celej planéte, neraz povedal, že Igora Libu by bral všetkými desiatimi. Už v roku 1983 oňho oficiálny záujem prejavil Calgary Flames, ale povolenie odísť hrať medzi kanadských a amerických profesionálov dostal až o päť rokov neskôr. Aby ho socialistický štát pustil zarábať si na živobytie v kapitalistickej cudzine, to si musel športovec jednoducho zaslúžiť. Libove medaily a najmä titul majstra sveta z roku 1985 mu pomohli dostať sa za železnú oponu.

Pre tých mladších je stále nepochopiteľné, že i keď hráč takýto súhlas dostal, zmluvné podmienky neriešil ani on, ani jeho agent, pretože takého vôbec nemohol mať. Všetko vybavoval podnik Pragosport v Prahe a na jeho účet išla až takmer polovica zo zárobku, ktorý športovec dostával. Liba v jednom ročníku odohral za New York Rangers 10 stretnutí /2 góly a 5 asistencií/ a potom za Los Angeles Kings 27 /5+13/. Zrazu sa nečakane vrátil domov. Aj keď ho nikto nevyradil z mužstva, práve naopak. Prehovárali ho, aby zostal! „Bola to moja najväčšia chyba v živote, ktorú som urobil. Samozrejme, mrzí ma to aj po dlhých rokoch. Všetko mohlo byť inakšie, ale žiaľ, čas sa vrátiť nedá...“, hovorí Igor.

Čo sa vlastne stalo? Podľahol prehováraniu tzv. kamarátov, ktorí mu neustále telefonovali a prehovárali ho, aby sa vrátil, že mu našli v Nemecku taký klub, v ktorom sa bude mať oveľa lepšie, než v NHL! Tak sa, na nešťastie, vrátil, ale žiadny vydarený prestup sa už nekonal.

Je síce pravda, že keby mal Liba vtedy skúseného agenta, alebo v Amerike nejakú hokejovú osobnosť, ktorá by mu vedela poradiť, tak by zrejme postupoval inakšie. Bolo to však v období, kedy v NHL hrávalo skutočne málo európskych hokejistov a viac menej všetci boli odkázaní sami na seba. Medzi tým, čo dostávajú terajší nováčikovia v najkvalitnejšej lige na svete a vtedajšími Libovými príjmami je obrovská priepasť. „Dnešní mladíci za tie moje peniaze by si na hlavu ani nenasadili prilbu, nie to ešte nastúpiť na stretnutie“, konštatuje jubilant.

V NHL boli jeho spoluhráčmi také osobnosti ako Guy Lafleur, Marcel Dionne a najmä Wayn Gretzky, zatiaľ najuznávanejší hráč v bohatých dejinách tejto súťaže. O tom, že v L. A. Kings Liba nehral druhé husle svedčí i to, že s Gretzkym určitý čas hrával v jednom útoku a pri cestách za súpermi spoločne zdieľali hotelové izby. Čo je  zaujímavé, traja z tých, ktorí s ním obliekali dres NY Rangers – Peter Laviolette, Tony Granato a Lindley Ruff sa stali uznávanými a úspešnými trénermi!

SKONČIL TAM, KDE ZAČAL

Po návrate opäť začal obliekať oranžovo-čierny dres mužstva VSŽ Košice, ktoré však už výkonnostne stagnovalo a nič nenasvedčovalo tomu, že prehovorí do bojov o federálny majstrovský titul. Vtedy, konkrétne v ročníku 1991-92 sa začala Libova cesta po európskych ľadoch: v talianskom Cavalese /1991-92/, fínskom TuTO Turku /1992-93/, rakúskom Zeltwegu /1993-96 a 1999-2000/, švajčiarskom Bieli...  Významnú úlohu zohral aj v Spišskej Novej Vsi /1993-94 a 2002-03/, či už to bolo v Slovnaft extralige, alebo potom v I.lige. Na sezónu 1998/99 sa vrátil do HC Košice a rozšíril s nimi svoju zbierku titulov o jediný národný, teda slovenský. Bodku za svojou bohatou kariérou dal vo veku takmer 43 rokov v rodnom Prešove v klube Dragon.

Či už v drese Sp. N. Vsi, alebo v Dragone, často dohral zápasy so zakrvavenou tvárou, alebo dokonca s rozbitým nosom. Veď mnohí mladíci, ktorí ani vtedy, ani neskôr v hokeji veľa nedokázali sa mohli pri pive chváliť pred svojimi priateľmi, že sa im na ľade podarilo zastaviť túto hráčsku hviezdu a už vtedy legendu. O tom, že to bolo „zásluhou“ nedovoleného unfair zákroku s následkom zranenia už nehovorili...

Aj to bol jeden z dôvodov ukončenia jeho aktívnej hráčskej kariéry. Okrem toho na prelome tisícročí sa u nás tridsiatnik stále považoval za hokejistu, ktorý „nadsluhuje“. Musel prísť až Čech Jaromír Jágr ktorý celý hokejový svet presvedčil, že aj štyridsiatnik môže na ľade dokázať viac, než hráč o polovicu mladší. Práve Igor Liba bol na rodnom Slovensku priekopníkom zmeny myslenia, že 40-ročný hokejista patrí do starého železa.

ANI V „CIVILE“ SA NESTRATIL

Ešte v časoch, kedy obliekal dres Spišiakov, začal podnikať. Bol spolumajiteľom jedného z prvých autobazárov na zahraničné vozidlá v Košiciach. Získal síce potrebné skúseností, ale obchody nešli tak, ako si predstavoval. Jeho spoločník vo firme spolu s tzv. Igorovými priateľmi však mnohými nesprávnymi rozhodnutiami spôsobili, že firmu po niekoľkých rokoch museli zlikvidovať.  

Po uzavretí kapitoly aktívneho hráča sa podľa očakávania dal na trénerskú dráhu. Ako to býva zvykom, začal s mládežníckymi družstvami v HC Košice a tak nečudo, že po čase, konkrétne v roku 2012 založil Libovu hokejovú akadémiu, ktorá má síce administratívne sídlo v Košiciach, ale doma je na zimnom štadióne v neďalekej obci Čaňa. Doteraz ňou prešlo približne 500 chlapcov vo veku od štyroch do osemnástich rokov. Libovi však nie je čo závidieť. „Je to stále o tom istom, teda o hľadaní sponzorov a ďalších mecenášov. Áno, stal sa zo mňa manažér, ale mojou hlavnou úlohou je zháňať finančné zdroje na činnosť akadémie. Rozhodne nie sme žiadna zárobková organizácia, naopak, prežívame z roka na rok, niekedy aj s červenými číslami, ale zároveň s dobrým pocitom, že často z bojazlivých a nesamostatných detí vyrástli aj našou zásluhou zdraví a sebavedomí mladíci“, hovorí I. Liba a rozmýšľa nad tým, ako čo najskôr a najlepšie zlikvidovať všetky manká, ktoré zo sebou priniesol koronavírus. 

EPILÓG

V súvislosti s Igorom Libom sme ešte veľa informácií neuviedli. Napríklad to, že na majstrovstvách sveta juniorov do 20 rokov v roku 1979 vo Švédsku získal striebornú medailu a o rok na to vo Fínsku tzv. zemiakovú za 4.miesto. Na týchto dvoch šampionátoch odohral spolu 10 stretnutí, dal 4 góly a pri jednom asistoval. Nespomenuli sme ani to, že bol kapitánom mužstva VSŽ Košice pri oboch tituloch majstrov Československa /1986, 1988/ ,rovnako aj v sezóne 1998/99 kedy HC Košice sa stal víťazom slovenskej extraligy. Možno si dnes už málokto spomenie ako s bratom Dušanom naháňali futbalovú loptu. Dušan to dotiahol až do I. čs. ligy, ktorú hrával za Plastiku Nitra, Igor však s hokejkou ešte trochu ďalej... Jano Vodila mu bol súdený ako spoluhráč v útoku na dlhé roky. Neskôr spolu s Mirom Ihnačákom, po jeho emigrácii, resp. úteku za Atlantický oceán ho najčastejšie nahrádzal Vladimír Svitek. S Jánom Vodilom sa vo VSŽ Košice stretli až v ročníku 1984/85 kedy sa Liba vrátil z vojenčiny v Jihlave. Vodila začal kariéru medzi čs. elitou v Sparte Praha a i keď je o niekoľko mesiacov mladší než Igor, vojenčinu si odkrútil skôr, v rokoch 1980/82. V sezóne 1981/82 v drese Dukly Jihlava získal svoj prvý titul majstra Československa a tak mal pred Libom náskok. Ten sa však z vojenčiny vrátil až s dvomi zlatými medailami majstra ČSSR.

Trénerovi čs. reprezentácie Luděkovi Bukačovi sa podarilo zostaviť hviezdny útok v zložení Vincent Lukáč – Dárius Rusnák – Igor Liba, ktorý patril medzi najlepšie na svete a mal výrazný podiel na tom, že Československo sa v roku 1985 stalo majstrom celej našej planéty.

Počas sústredení či zápasov čs. reprezentácie sa hviezdny útok v ubytovacích zariadeniach rozdeľoval. V. Lukáč mával izbu vždy s D. Rusnákom, Liba s Dušanom Pašekom. Táto dvojica si na každý večer „naordinovala“ liek proti stresu i únave. Bol ním malý štamperlík kvalitnej 52-percentnej slivovice. Podľa Igora išlo o také malé množstvo, ktoré sa ani nepilo, iba lízalo...

Jubilant sa tešil, že jeho skúseností a kvality využije  aj hokejová reprezentácia samostatnej Slovenskej republiky. Žiaľ, stalo sa to iba raz a to v roku 1993. Vo veku 33 rokov sa už asi zostavovateľom reprezentačného mužstva SR zdal pristarý a neperspektívny. Veľká škoda...

V roku 2005 sa I. Liba stal laureátom Siene slávy slovenského hokeja. V poradí ako druhý člen slávneho útoku /po V. Lukáčovi/, ale zároveň vo veku 45 rokov sa stal jej najmladším členom.

HC Košice naňho nezabúda a pred každým súťažným ročníkom mu naň pošle permanentku. Liba však úprimne hovorí, že nie vždy sa mu chce ísť sledovať stretnutia. „V tomto súťažnom ročníku nikto nevypadáva a to mal byť signál pre oceliarov, aby do tímu zaradili čo najviac mladíkov, ktorí by takto dostali ideálnu príležitosť získať potrebné skúseností. Nechápem preto, prečo sa vedenie klubu rozhodlo pre nákup mnohých, ale pritom priemerných legionárov, najmä z Česka“, nešetrí kritickými slovami. Jubilant nedôveruje ani súčasnému vedeniu SZĽH a teda ani jeho prezidentovi M. Šatanovi. Nechápe, prečo zväz kupoval predražené hokejky od dvoch spoločností za približne rovnaké ceny, ale napríklad prečo neposlal peniaze klubom a akadémiám, ktoré by si ich sami dokázali kúpiť oveľa lacnejšie. Zlé skúseností má aj s povinným nákupom predražených pukov, pričom sám vie o takých, ktoré stoja o polovicu menej. „To, že na čele stojí  bývalý úspešný reprezentant a miláčik priaznivcov hokeja ešte nie je záruka toho, že SZĽH sa nedopustí rôznych podozrivých finančných aktivít“, konštatuje I. Liba.

Bedřich Brunclík je významná osobnosť čs. hokeja. Rodák z Prahy sa stal skutočným košickým lokálpatriotom a za celok VSŽ Košice počas 16 sezón odohral 583/!/ stretnutí v najvyššej súťaži a dal v nich 231 gólov. Tento strieborný medailista z MS a majster Európy z roku 1971 sa neskôr stal úspešným trénerom. „Viedol som jednu z najjagavejších svetových hokejových hviezd Jaromíra Jágra, ale i Igora Libu. Môžem povedať, že tento východniar bol ešte väčší talent a univerzálnejší hráč než Jágr“, hovorí Béďo Brunclík. Nuž čo, i najrýchlejší kolektívny šport dokázal ľudské osudy poriadne premiešať. Slávny Jágr je milionár v českých korunách i amerických dolároch, či eurách, majiteľ mnohých nehnuteľností i elitného hokejového klubu v Kladne. Liba od nevidím do nevidím zháňa peniaze pre svoju akadémiu a teda aj na svoje prežívanie. Pritom zarobené peniaze hokejom ani neprepil, ani nenechal v kasínach, ani si za ne nekupoval milenky. Jednoducho, tak vyšlo...

Šťastie v kolektívnom športe je tak potrebné ako góly a body, ale často sa z neho stane opak: zranenia, problémy s trénermi a majiteľmi klubov, nevhodné zásahy vyššej moci... Veď si len porovnajme týchto dvoch velikánov pri ich odchodoch do najprestížnejšej klubovej súťaže na svete: Liba aj po draftovaní musel čakať ešte päť rokov, než ho socialistická telovýchova pustila zarábať nielen na seba, ale i na ňu a mal vtedy už 28 rokov. Jágr odišiel do NHL o desať rokov mladší a už ho nič nespájalo s Pragosportom...

Pre média bol súkromný život čerstvého šesťdesiatnika vždy nezaujímavý. Žiadne aféry či milostné dobrodružstvá, okolo neho sa nepohybovali missky či iné celebrity. Jednoducho, bol stále rodinne založený a mimo hokeja sa venoval predovšetkým jej. V týchto dňoch si ho priatelia tak trochu doberajú, že jeho dospelé deti – syn Richard a dcéra Alexandra by mu ako darček k jubileu mali podarovať vnúčatá, najradšej chlapcov. Aby ich čím skôr mohol zaradiť do svojej hokejovej akadémii a naučiť aspoň časť z toho, čo z hokeja sám vie...