Iba predpokladám: začalo sa to vari tým, že mu nestačil svet lietadiel a padákov a pristávaní v oráčine alebo na skaliskách. Ani svet každodennej kultúrnej výchovy vojakov. A zo „žižkováka“ sa stal filozof, kulturológ, literát, prekladateľ.

 

A nie hocijaký. Jeho knižná tvorba nielen obsahom, ale i rozsahom a hmotnosťou pripomína ťažkú, delostreleckú paľbu, ktorou sa vari vždy začínali veľké vojnové operácie: PhDr. Viktor Timura, CSc.

Aj plukovník. Pravda, už v zálohe.

 

Za obdivuhodne rozsiahlym dielom  však nestoja brigády, divízie či armády, ani početné tímy vedeckých ústavov, ako sa by sa dalo na prvý pohľad predpokladať. Iba jednotlivec, takmer sám vojak v poli.

 

Vari od Generácie  Všeslávie cez Slovienske kontinuá, Človeka v dejinách filozofie, Odklínanie histórie, Ľudstvo a dejiny, Dávnovekú Európu, Zamlčané dejiny a ďalšie až po  najnovšie Neznáme dejiny (2021), v ktorých hľadá ich kozmické siločiary.

 

Viktor Timura ako autor je rodený typ polemika, zakaždým pochybuje o ustálenosti či , nedajbože, nemennosti poznania, preto vo svojom rozsiahlom interdisciplinárnom a multidisciplinárnom spektre prichádza zakaždým so syntézou, ktorú nemožno obísť.

 

Túto stránku jeho tvorby okrem iného podčiarkujú aj vedecké autority ponorne zorientované v pertraktovaných oblastiach bádania, ako povedzme pri Dávnovekej Európe prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc.: „Monografia je impozantná nielen svojím rozsahom, ale predovšetkým obsahom publikácie. Podrobne sa totiž zaoberá problematikou predchodcov človeka, genézou druhu homo a vôbec zložitou problematikou vzniku vedomia.“  Alebo prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.: „Pochopiť ,človeka v siločiarach vekov´, pochopiť všetky tieto pohyby, ich vnútornú logiku a ich smerovanie pomáhajú vnímavému čitateľovi v knihe Viktora Timuru desiatky, možno aj stovky výsledkov dosiahnutých v rozličných vedných odboroch. Keby však interdisciplinarita či multidisciplinarita bola iba súpisom týchto výsledkov, nemala by rozhodujúci význam: u Timuru sa však spája s presvedčivým úsilím o syntézu, o pochopenie celku. Všetky, aj tie zdanlivo najdrobnejšie vedecké výsledky a závery bádaní sa u Timuru viažu k celku.“

 

Ani o jeho najnovšej knihe nemožno tvrdiť opak. Veď ako inak, ak hneď jej prvé vety sa začínajú takto: „Naše ľudské dejiny sme doteraz nevnímali v kozmických súvislostiach, ktoré sú nepopierateľné. Nie sme vo vesmíre sami a mimozemšťania na našej planéte zanechali po sebe množstvo stôp, ktoré zostávali dlho mimo našej pozornosti. Je čas začať si ich osvojovať.“

 

Už  pomenovanie jednotlivých kapitol naznačuje, akou cestou sa autor uberá: Univerzum (bytie) – vesmír, Kto tu bol pred nami, Mýty a skutočnosť, Z nebeských výšin na Zem, Začiatok novej éry, My a mimozemšťania dnes.

 

Ponor do diela tohto nekaždodenného filozofa dejín či Slovanstva si vyžaduje nielen sústredenosť, pripravenosť, ale i schopnosť pochybovať, že to, čo už vieme, je skala prepevná, nemenné status quo.

 

Pre mňa, čitateľa sfér tohto vedeckého záujmu, sa jeho tvorba nasycuje a spríznačňuje kľúčovým  slovom: hľadač.

 

V Timurovom prípade by som ho charakterizoval takto:

 

Niekto svojou cestou dôjde

ku koreňom trávy,

iný po vlastný dom

či k pamäti otcov,

ďalší aj začne, no nikdy sa nezotaví

od únavy

z hľadania.

Už prvá cesta ho doráňa.

 

Nebýva veľa vytrvalých chodcov,

skôr ako osamelý strom.

 

Niekto zas dôjde ku prameňom bítu

a stade sa náhli opäť domov,

chrániac sa pred pohromou.

 

Ale on kráča až do úsvitu

prvého človeka,

prvej stopy,

prvého člnu na rozvášnených riekach,

prvých okamihov od potopy.

 

A bez náznaku ustatosti

nehľadá prvé ľudské kosti,

kvári ho prvý ľudský dych

podliakov i statočných.

 

A keď sa napokon aj vracia

keď nachádza slová

z prvých úst,

keď prvý človek začne húsť,

nič z toho cestou nepostráca

a všetko starostlivo schová

pre nás i pre budúcich

do špajze svojich kníh.

 

Všimni si ich a závistlivo neviň,

čo zistí, sám zaznač:

je to predsa hľadač,

len uvzatý hľadač zmyslu ľudských dejín.