Na rozdiel od mnohých bývalých a najmä dnešných publicistov, komentátorov aj glosátorov, mal Gabriel Zelenay pri písaní svojich glosárov publikovaných v denníku Nový deň v rokoch 2000 až 2003 k dobru tri tromfy. Nevšedný talent, kvalifikáciu a nesmiernu pracovitosť. Do čoho sa pustil, robil to zanietene, s nadšením a aj preto jeho glosáre patrili v novinách k tým najčítanejším.

Verejnoprávnosť hore nohami

Konečne máme na Slovensku Hyde park. Aspoň náplňou, keď už nie prírodným prostredím ako Angličania na zeleni londýnskeho nádherného prírodného kolosu neďaleko slovenského veľvyslanectva, kde sa na konci každého víkendu schádzajú občania, ktorí majú radi diskusiu. Jeden sa postaví na stoličku a začne hovoriť. Čo ho páli, mrzí alebo teší. Môže povedať, čo mu slina na jazyk prinesie.

Len sa nesmie hanlivo dotknúť kráľovskej výsosti. Videli sme tento fenomén vo filmoch. Priznám sa, že som ho Angličanom závidel. Po šesťdesiatom ôsmom roku boli takí i v Bratislave, čo chceli napodobniť anglickú tradíciu. Bez úspechu. Zato však po rokoch pochytili tento štýl pravidelných hovorov občanmi politické strany. Prvou bolo vznikajúce HZDS so svojimi mítingmi v PKO. Priame stretnutia prinášali nielen odpovede politikov, čo pre národ urobili za mesiac, ale množstvo i kritických a podnetných návrhov od samotných účastníkov. Po posledných voľbách sa mocipáni akosi začali strániť ľudí, ktorí ich zvolili. A opozícia tiež zmĺkla. Kedy-tedy urobia pokus, no nedá sa to porovnať so starými mítingovými akciami.

Hyde park však dostal novú podobu. O takúto možnosť komunikácie sa pričinili rozhlasoví pracovníci obnovením Nočných dialógov. V poslednej piatkovej relácii, na ktorej sa zúčastnil ako hosť poslanec – bývalý politik KDH, dnes SDKÚ, Ivan Šimko, obidvoma nohami vhupol do toho, čo je pre Nočné dialógy príznačné. Anonymita pýtajúcich sa a tvrdo atakujúcich poslucháčov a obrana moderátorky a hosťa. Ani posledná nevybočila z rámca, ktorý môžeme sledovať vždy v noci koncom týždňa. Už sa dokonca ustálili aj skupiny diskutujúcich. Jedna pani z Bratislavy, ktorá pravidelne podkutá faktmi samizdatu „Desať premárnených rokov“, vydaných klubom politológov KSS Bratislava, ktorými dokumentuje, čo všetko bolo dobré pred rokom 1989 v porovnaní s dneškom, pánom doktorom z Nemecka, ktorý prináša fotografiu zo svetových informačných zdrojov OSN a EÚ o živote na Slovensku za vlády V. Mečiara a hosťa sa vždy pýta, či je lepšie, ako bolo. Nikdy nedostane priamu odpoveď a nedostal ju ani v piatok.

A potom je tu skupina diskutujúcich, čo nemôžu prísť Dzurindovej vláde na meno a svojimi tvrdými konštatovaniami sú až na hranici prípustnosti slušného dialógu. Zastúpení sú ití, čo nechceli samostatné Slovensko, ale len a len spojenú republiku s Čechmi a občas sa nájde i taká, ktorá sa podujme velebiť vládnucich a vysloviť im vďaku za dobrý život. Pri mikrofóne provládne naladená moderátorka a hosť dopĺňali kolotoč rečí habkaním, aj dobrými odpoveďami.

Dve hodiny však zvýraznili aj zásadný problém. Práve v deň vysielania sme v správach počuli oznámenie rozhlasu, že jeho vedenie sa rozhodlo pýtať od politických strán poplatky za vysielanie propagačných materiálov o nastávajúcom referende. (Aj STV za tritisíc korún za minútu.) Hosť Ivan Šimko však už v dialógoch (ako pred ním denne nespočetne ráz robili iní) dokonale využil možnosť agitácie proti referendu. Šikovne odpredu i zozadu vysvetľoval úlohy, ciele, plány, návrhy, sľuby jeho novej strany, čo všetko chcú ešte za dva roky urobiť, keď ostanú vo vláde, aby to cítil aj občan a nielen „horných desaťtisíc“. Využil každú minútu, keď mal slovo, na propagandu dzurindizmu. Jeho účasť v diskusii pred mikrofónom bola súčasťou toho, za čo iné nevládne strany, keď sa budú chcieť ozvať s pravdou okolo referenda, budú musieť za každé slovo platiť. Robil to tak premyslene, že pred koncom relácie nezabudol vyhlásiť: „A k referendovým urnám nepôjdem!“ Jasný znak občanom nechoďte ani vy! Takáto verejnoprávnosť je postavená doslova hore nohami. A to by naozaj nemalo byť!