Emil Bihari (1910-1976), futbalista tréner a hokejista sa navždy zapísal do kroniky nezabudnuteľných postáv slovenského športu. Svoju dlhoročnú kariéru začínal v drese Slávie Prešov v roku 1935. O tri roky neskôr si Slávia zásluhou Emila Bihariho vybojovala postup do Východoslovenskej divízie. Veľké odhodlanie, reálne zámery a ciele skrížila vojna. Lenže futbaloví nadšenci pokračovali vo svojom veľkom úsilí a predsavzatiach. Bihari bol vždy v tej prvej línii nielen ako hráč, ale aj v pozícii trénera. Mal už 37 rokov, keď Prešovčania hrali v Levoči veľmi dôležitý zápas. Bolo málo hráčov, a tak do základnej zostavy nastúpil aj učiteľ futbalu a diváci si neuvedomovali, že hrá v mužstve so svojimi bývalými žiakmi.

Pod jeho trénerskou rukou vyrástli Pavlovičovci, Karelovci, Semeši, Šimanský, Kukura, Kuchár, Čačko, Krutý, Golec a Letkovský. V rokoch 1940, 1941 a 1942 sa Bihariho zverenci stali dorasteneckými majstrami Slovenska.

Nielen futbal, ale aj ľadový hokej bol športom, v ktorom patril k tým najlepším. V každom zápase odovzdával maximum svojich schopností a síl s cieľom nielen zvíťaziť, ale zároveň aj potešiť uzimené početné obecenstvo.

Vyše 30 rokov aktívneho športového života venoval takmer každodenne futbalu. Na trávniku bol doslova žonglérom s loptou, ktorú vždy poslal na správne miesto. Bol to muž so širokým srdcom, na ktorého sa dalo v každej situácii na ihrisku aj v bežnom živote spoľahnúť. Jeho krédom sa stala vysoká technická hra, slušné, inteligentné správanie aj voči súperom. Svojich zverencov viedol k čestnosti, spravodlivosti, ale aj ku priateľstvu s každým.

Toto konštatovanie sa potvrdilo na slávnostnom stretnutí pri príležitosti jeho 65. narodenín v roku 1975. Uskutočnilo sa v redakcii Prešovských novín. Oslávencovi prišli stisnúť ruku a vysloviť úprimnú vďaku za všetko, čo vo svojom plodnom živote vykonal, okrem iných aj vtedajší tajomník Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Prešove – Jozef Kuchár, jeho futbalový žiak, aj predchádzajúci tajomníci OV ČSZTV Július Kubečko a Štefan Tomášik. Nechýbal ani Mikuláš Kašprišin, dlhoročný popredný športový funkcionár.

Po úvodných gratuláciách nastala veselá aj vážna debata na rôzne témy. Samozrejme, dominoval futbal. Možno aj preto, lebo práve v tomto roku Tatran Prešov hral v druhej celoštátnej lige veľmi zle a mnoho zápasov jeho hráči nezvládli. Menili sa tréneri, odchádzali a prichádzali noví futbalisti. Bola to nepríjemná chvíľa a vtedy oslávenec s vážnou tvárou na moju adresu povedal:

„Nemal by si vo svojich článkoch a komentároch tak ostro kritizovať chyby a rôzne nedostatky, ktorých sa mladí hráči dopúšťajú. Naopak, treba ich povzbudzovať. Som presvedčený, že takmer všetci, čo sa dali na futbalovú cestu, majú predpoklady na ďalší rast výkonnosti.

Kritizovať je ľahké, ale nájsť a naplniť stanovené ciele, nikdy nebolo a ani nebude jednoduché. Každé dobré povzbudzujúce slovo pomáha, veľa kritiky zbytočne ubližuje. Tvoj menovec Ďoďko Kuchár nikdy nevyčítal spoluhráčom, keď zle prihrali, nepresne strieľali, tak aj ty buď trpezlivý, ono sa to poddá a bude lepšie na ihrisku aj v hľadisku.

Trénoval som malých Pavlovičovcov a desiatky ďalších vynikajúcich hráčov. Uvedomoval som si, že dobrá rada veľa zmôže, mladým chlapcom som povedal – urob to s loptou takto...

Mnohí si neuvedomujú, že ľahko je pokaziť, horšie napraviť.“

Bolo pôžitkom počúvať jeho slová o zodpovednosti trénera za napredovanie svojich zverencov, mladých dorastencov. Bol to nenapodobiteľný muž, obetavý a navyše úsmev sa mu nikdy ani v tých najťažších chvíľach, keď sa jeho bývalým žiakom nedarilo, nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som spoznal dôverne v čase, keď reč bola o futbale. V každej hre má dominovať nadšenie, radosť a nie kritika, ktorá často nivočí aj to najvyššie úsilie, ktorým je obetavosť. V tomto roku by sa Bihari dožil 98 rokov, žiaľ, vzácni velikáni športu často odchádzajú príliš skoro.

V závere milej slávnosti sme si ešte pripomenuli časy, keď na futbalovom štadióne veľmi rýchlo vybudovali drevený plot, aby oddelili hľadisko od trávnatej plochy, ale aj o starostiach s výstavbou drevenej tribúny pre vyše 400 divákov. Vzácny človek z radov športovcov navždy odišiel vo veku 66 rokov. Bolo to vzácne a poučné stretnutie ľudí, pre ktorých bol šport a futbal zvlášť celoživotnou láskou.