V novembri 2013 sme si s Petrom Valom namiesto tradičného trhu na Miletičovej za miesto stretnutia určili Pálfyho palác. Na veľkej výstave maliara, jedného z chýrnych Galandovcov, ktorí nás naučili, ako sa pozerať a ako vidieť Slovensko. Výstava Milana Laluhu. Na vernisáži nebol, deň pred svojimi novembrovými narodeninami zomrel...

Jeho o dva roky mladší brat profesor Ivan Laluha sa tento rok v novembri dožíva osemdesiatich ôsmich rokov vo vynikajúcom duševnom zdraví, na rozdiel od fyzického. Prenikavo ostroumný, stále má naporúdzi vtip. Spomína na brata, rozhodného matičiara. Jedna zo spomienok sa viaže na chvíle, keď ateliér brata Milana slúžil ako krycia adresa na stretnutia s Alexandrom Dubčekom, išlo o umenie, ako uniknúť neželanej pozornosti pred rokom 1989 stále sledovaného Dubčeka. 

November je aj mesiacom spomienok - siedmeho novembra 1992 smrť ukončila tragickú septembrovú haváriu Alexandra Dubčeka. Profesor Laluha je jedným zo svedkov tých čias. Stále, aj teraz odpovedá na domáce i zahraničné dohady o tejto dodnes dôsledne nikdy nevyšetrenej autohavárii. Dubček by zrejme bol populárnym kandidátom na úrad prezidenta štátu, ktorý v januári v roku 1993 vznikol. 

Pozoruhodný na prof. Ivanovi Laluhovi je nepretržitý, vytrvalý záujem. Ako historik, vedec sa stále venuje politickému odkazu Alexandra Dubčeka. Pred niekoľkými rokmi sa podieľal na významnej tisícstranovej publikácii Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989. Ide o roky prevratných zmien. Dielo vzniklo vďaka neúnavnému vedeckému manažmentu Miroslava Pekníka na pôde SAV. Laluhov text je od tohto roku prístupný na prestížnom webe.

Je neúnavný a aj teraz pracuje na texte do publikácie k Dubčekovej storočnici. Tá bude v novembri 2021!

Laluha je zaujímavý. Ako tento pôvodne študent odeskej námornej, ale potom predsa len moskovskej politickej vysokej školy na Slovensku začal? V roku 1968 vedno s bratom Milanom, básnikom Rúfusom, prozaikom Tatarkom, výtvarníkom Kompánkom a inými na prahu oného roku formuje v Manifeste Galandovcov tézy o národe, demokracii a suverenite. Píše v tom chýrnom Manifeste ako vedec, sociológ, ale končí ako prezieravý politik. Píše: „... Obrodu národa, demokracie a suverenity ako základov civilizovanej spoločnosti nemožno natrvalo potlačiť.“ 

V onej Laluhovej stati, vyslovenej v hviezdnej slovenskej spoločnosti, sme aj na prahu formovania moderného myslenia o národe a suverenite. Takéto uvažovanie doteraz nestratilo ani na aktuálnosti, ani na historickej presvedčivosti. Ivan Laluha zákonite skončil ako spolupracovník Alexandra Dubčeka. Dodnes je popredným vedeckým obhajcom jeho politických cieľov. 

Koľko je to desaťročí rozložených v dvoch storočiach! 

Je nekaždodenný svedok. Vlasta Jaksicsová z Historického ústavu SAV v rozsiahlom diele Obraz a odraz osobnosti modernej doby v roku 2019 časť o Ivanovi Laluhovi nazvala príznačne: Jeden z generácie 1968. 

Pozoruhodné je, za čo dostal docent PhDr. Ivan Laluha titul profesora Ekonomickej univerzity. Inauguračná práca má názov Kvalita života - fenomén 21. storočia. Ide v nej, ak to mám zjednodušene povedať, o udržateľnosť života. Ide o kvalitu života, tá by mala byť aj kritériom úspešnosti činnosti vlád a spoločenského systému ako takého. Ide o presadenie humanistických kritérií. Kvalita života v podmienkach integračných procesov je kľúčová, tým by sa mali merať vlády a systémy. 

Ivan Laluha ako prvý predseda Zahraničného výboru NR SR prejavil mimoriadnu zdatnosť parlamentára: v decembri 1992, len týždne pred vznikom medzinárodne politicky a mediálne masívne spochybňovaného štátu, dosiahol „na mimoriadnej schôdzi vyhlásenie o prevzatí záväzkov medzinárodných zmlúv, ako aj vyhlásenie „k parlamentom a národom sveta. „Zabránil pokusom o izoláciu. V Štrasburgu dosiahol zaradenie pre nás nevyhnutného prijatia Slovenska do Rady Európy. To, ako sa to zbehlo, tvorí jeden z veľmi dramatických príbehov odstraňovania polien, ktoré vtedy vznikajúcemu Slovensku hádzali pod nohy.