Aj vtedy sa zoceľoval Slovan – Jozef Mazár

Narodil sa 14. marca pred sedemdesiatimi rokmi. V roku, kedy písal dejiny slovenského futbalu, ktoré sa úžasne prelínajú s dejinami predchodcov dnešného Slovana Bratislava – ŠK Bratislava. Skúsme si historicky oživiť toto obdobie. Po skončení II. svetovej vojny čakala na belasých pravidelná konfrontácia s najlepšími českými mužstvami, pričom vrcholom boli najmä zápasy s pražskou Spartou a Slaviou. Do celoštátnej ligy sa klub kvalifikoval automaticky. Prvý povojnový zápas proti zahraničnému celku odohral ŠK Bratislava v Budapešti proti Ferencvárosu. V Maďarsku prehral 0:1, na Tehelnom poli zvíťazil pred 20 tisíc divákmi 2:1. Pred rovnakou návštevou porazil výsledkom 3:1 aj anglický profesionálny klub Derby County. V novembri 1947 privítal ŠK Bratislava na svojom ihrisku CDKA Moskva a drese domácich zažiaril maďarský repatriant Ladislav Kubala, neskoršia hviezda FC Barcelona. V tomto období absolvoval ŠK Bratislava po prvýkrát zámorské turné.

 

Jaroslav Šišolák senior, neskorší, hráč ligového Slovana Bratislava ( za „A“ mužstvo debutoval v sezóne 1966 /67, keď súpiska Slovana v abecednom poradí vyzerala takto: Jozef Kontír (1/0), Marián Sedílek (2/0), Alexander Vencel (24/0) - Bohumil Bizoň (5/0), Ľudovít Cvetler (19/6), Ján Čapkovič (23/3), Jozef Čapkovič (18/3), Jozef Fillo (8/0), Alexander Horváth (21/2), Ivan Hrdlička (25/3), Vladimír Hrivnák (6/0), Karol Jokl (17/6), Ján Medviď (9/2), Ladislav Móder (13/3), Peter Mutkovič (22/0), Jozef Obert (18/1), Ján Popluhár (22/1), Jaroslav Šišolák (2/0), Jozef Tománek (16/1), Anton Urban (8/0), Ján Urban (1/0), Ľudovít Zlocha (26/2) - tréner Ján Hucko) – pozn. autora) vtedy vyrastal oproti dnešnému Polusu na Vajnorskej 59. Bratislavčan ako repa. Po prvý raz sa ocitol na Tehelnom poli, keď ho vybral do 60 členného výberu nádejných chlapcov v roku 1956 Jozef Baláži. Len pre oživenie, hráč základnej zostavy Sokola NV Bratislava, ktorý narušil v roku 1949 dominanciu českých klubov v československej futbalovej súťaži. Trénerom bol Leopold Šťastný. Ten presadzoval útočný futbal a jeho tím nastrieľal v majstrovskej sezóne 93 gólov. Z hráčov na ňom mali najväčšiu zásluhu Gejza Šimanský, Vlastimil Preis, Arnošt Hložek, Emil Pažický, Viktor Tegelhoff, Jozef Baláži a Vladimír Venglár. Samotný jubilant to približuje takto: „ Slovan má bohatú históriu, o tej je popísané mnoho. Tá moja sa datuje a začína s „C“ kolektívom chlapcov, ktorí už hrali a trénovali na Tehelnom poli. Hral tam Krištofovič a ďalší. Po jednom zápase, uličnom, na Kuchajde, kde sme týchto chlapcov porazili, tí chlapci povedali, aby sme prišli na výber. Nuž sme šli. Z Vajnorskej 59 som nemal ďaleko a podaktorých nás vybrali. Bol pri tom aj zapálený funkcionár Jaroslav Starší. Práve tento fundovaný človek, ktorý už dnes nežije, nás mal v prípravke. Naše chlapčenské družstvo v Slovane malo toto zloženie: Gono – Filo, L. Zlocha, Mutkovič – Határ, Šišolák, Dučaj – Ondrejkovič, Tóth. Tento žiacky kolektív, ktorý bol vedený ako III. družstvo Slovana, povyhrával svoje zápasy jeseň – jar na nulu a po skončení súťaže sme mali skóre 96:0! Prvé dva góly sme dostali potom na Machnáči. Boli sme vtedy veľmi smutní. V roku 1959 som už hral v skupine prvých žiakov. V tom čase sme vyhrali veľký žiacky turnaj v Přelouči. Na tomto turnaji hrali veľké talenty z oboch pražských „S“ , zo Slovenska výbery z Košíc, Trnavy, Prešova atd. Vždy boli v našom kolektíve v tom čase Jožko Filo, Mišo Šťastný, syn Leopolda Šťastného, Gono, Vlado Dučaj, nekorší vynikajúci hokejista, ktorý hral spolu s Kuželom a Tajcnárom, ďalej Peťo Mutkovč, Korytár, Peter Poláček, Ľudo Zlocha, Tobiáš a Jožo Határ“. Čo je na tom najviac zaujímavé, obrana v zložení : Gono – Filo, Ľ. Zlocha, Mutkovič , záloha Határ, Šišolák, Dučaj hrala v takom zložení už od jedenástich rokov ich veku. Ba Filo, Ľ. Zlocha, Mutkovič, Šišolák a Határ, zostali spolu na ligovom ihrisku aj medzi seniormi v „A“ mužstve Slovana. Aj tak sa budoval veľký a slávny Slovan! V rokoch 1962 až 1963 hral Jaroslav Šišolák za všetky mládežnícke výbery Československa. Vo výberoch sa spolu so Šišolákom objavovali Ivan Kopecký, Šindelář a ďalší neskôr významní ligoví futbalisti Československa, z ktorých boli podaktorí aj reprezentantmi v kategórii dospelých. Trénermi boli Václav Ježek, František Korček a Blažejovský. Tieto mená z trénerskej lavičky utkveli Jaroslavovi Šišolákovi najviac v pamäti. Samozrejme, v jeho bohatej súkromnej kronike objavíte aj telegram zo Sparty, ktorá ho oslovuje, aby posilnil tento veľkoklub. Bolo to v čase keď boli dorastenci Slovana Bratislava 2 krát za sebou majstri Československa a v súbojoch o titul majstra republiky vyhrali aj na pražskej Sparte. V 1963/64 ich k zisku titulu priviedol tréner Jozef Čurgaly, ktorý bol na trénerskej lavičke aj o rok v sezóne 1964/65. Nad ich hrou sa rozplývali odborníci verejne aj v českom obrázkovom týždenníku Stadión v rubrike: „ Kolem mladé kopané“. Majstrovský dorasteneckom kolektíve nechýbali: Gono, Krištofovič, Polakovič, Janček, Šišolák, Štajnbecher, Filo, Smatana, Kontír a ďalší. Dosť podkladov na to, prečo Jaroslav Šišolák pochodil s futbalom už v dorasteneckom veku kus sveta. Najďalej bol u protinožcov v Austrálii so slávnym mužstvom dospelých Slovana Bratislava. Do mužstva dospelých ho vytiahol Jim Šťastný. To vtedy, keď medzi dospelými získaval a brúsil futbalové ostrohy v „B“ mužstve Slovana. Ale veľmi krátko. V sezóne 1965/66 mal za sebou už dva štarty medzi dospelými v „A“ mužstve. Ako devätnásťročný. Málo kto vie, že trénerský velikán Jim Šťastný trénoval Fila, Hrdličku, Šišoláka, Zlochu a ďalších talentovaných chlapcov na hlavnom štadióne Slovana už vtedy, keď títo šarvanci mali iba po 11 rokov, ba podaktorí aj menej. Trénovali o deviatej dopoludnia 2x do týždňa. V období, keď sa veľký Slovan vrátil z výjazdu v Nemecku a Leopolda Šťastného potrestali za nejaké previnenie. Hospodárom na Slovane nebol v tom čase nikto iný, než Ján Arpáš, ktorý počas svojej kariéry obliekal aj dres Juventusu Turín. „V období Slovenského štátu sa hrala samostatná slovenská ligová súťaž. Bratislavčanom tak konkurovali tímy z Považskej Bystrice, Trnavy, Prešova, Žiliny či Trenčína a najmä armádny celok OAP Bratislava. V rokoch 1939 – 1945 získali belasí štyri ligové tituly. Mužstvo vedené trénerom Ferdinandom Daučíkom začalo praktizovať moderný WM-systém, vďaka ktorému dosahovalo vysoké, často dvojciferné víťazstvá. Ján Arpáš, neskôr hráč Juventusu Turín, sa stal tri razy najlepším strelcom súťaže. K pilierom tímu patrili aj Teodor Reimann, Tomáš Porubský, Ivan Chodák, Jozef Luknár a Leopold Šťastný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla Slovenská národná rada o zániku všetkých ligových súťaží. Posledný ročník samostatnej súťaže ostal nedohraný.“ Zalovil v histórii skúsený inžinier, ktorý toho dosť prežil nielen vo futbale a s futbalom, ale aj v hospodárskej sfére ako ekonóm. Dokonca vymenoval hráčov Slovana, na ktorých sa chodil dívať ako mládežník v takomto poradí: Reiman – Beňa, Vičan Jankovič – Jajcaj, Benedikovič – Vengloš, Bíly, Benedikovič, Kánassy... „Len na okraj, veľkosť trénerského mága Leopolda Šťastného, ktorý bol úspešným trénerom aj v Rakúsku, dodnes skloňujú s veľkou úctou aj tí najväčší odborníci s veľkú úctu. Predstavte si, my sme vtedy, ako jedenásťročný s ním trénovali s loptami „A“ mužstva!“ – dodal...My dopisujeme, že tréningy mali dopoludnia preto, lebo v Bratislave navštevovalo základné školy toľko detí, že sa vyučovali v dvoch zmenách, dopoludnia a odpoludnia. K tomu boli prispôsobené aj tréningy detí. „ Ja som ako dieťa, keďže sme bývali neďaleko Tehelného poľa, chodil zbierať lopty Schrojfovi. Vtedy chodilo na starú tribúnu na tréning 2000 ľudí. Zdôrazňujem – na tréning. A keď za mnou prišiel Jim Šťastný, že pôjdem hrať ligu do Hradca Králové, nevedel som si predstaviť, že nastúpim v zostave s Popluhárom.“ Odvil zaujímavú myšlienku človek, ktorý by o histórii Slovana mohol písať román. My sme z toho pri jeho životnom jubileu vybrali pre nášho čitateľa len tento skromný malý íver.