Ani svetová superhviezda nie je doma prorokom

Má 42 rokov a jeho meno sa stalo symbolom najúspešnejších kapitol síce už bohatých, ale nedlhých dejín nášho športu v ére samostatnej Slovenskej republiky. Veď ziskom piatich olympijských medailí, z toho dvoma zlatými, sa skutočne nemôže pochváliť hocikto. Tá prvá z OH 1996 v Atlante /USA/ zároveň priniesla slávnostný moment, kedy na najväčšom športovom sviatku celej planéty po prvýkrát vystúpila na najvyšší stožiar slovenská zástava a zaznela naša hymna. Takáto nezabudnuteľná udalosť sa na počesť Michala Martikána zopakovala o 12 rokov v Pekingu. Medzitým vybojoval dve cenné olympijské striebra v roku 2000 v Sydney a o štyri roky neskôr v Aténach, kolíske antických i novodobých olympiád. Piata medaila z Hier 2012 v Londýne bola „iba“ z bronzu, ale čo by za ňu dala väčšina jeho súperov – kanoistov na divokej vode!  Čo sa týka Miška Martikána, zvykol si na cennejšie kovy nielen zo spomenutých olympiád, ale i majstrovstiev sveta a nášho starého kontinentu. V nijakom prípade si však pri preberaní olympijského bronzu v Londýne vtedy nemyslel, že na stupni víťazov pod piatimi kruhmi už nikdy nebude stáť. Naopak, vtedy veril, že ho čakajú ďalšie olympiády, na ktorých bude v perejách zápoliť o ďalšie cenné kovy. Veď uňho vždy platilo, že čo olympijský štart, to medaila.

UNIKÁTNA KOLEKCIA

Áno, päť olympijských kovov rôznych farieb má neobyčajne veľkú športovú i spoločenskú hodnotu, ale takmer takú istú majú medaily zo šampionátov sveta i Európy. Tých bolo skutočne veľa. Časť jeho početnej zbierky tvorí 15 zlatých, troch strieborných a šiestich bronzových medailí zo zápolení o tituly majstrov sveta, ale podobnú kolekciu tvoria aj medaily z európskych vôd: 15 za prvé, 5 za druhé a dve za tretie miesta. Z tohto solídneho počtu si samostatnú pozornosť zaslúži bronzová medaila, ktorú si priviezol domov v roku 1995 z anglického Nothinghamu, a vtedy iba 16-ročný Michal sa postaral o senzáciu – stal sa vôbec najmladším držiteľom medaily z majstrovstiev sveta vo vodnom slalome! O rok neskôr už stál dokonca na najvyššom stupienku a stal sa svetovým šampiónom! Niektoré zo spomenutých titulov a kovov získal sám, iné „vylovil“ z vody s ďalšími vodákmi v kategórii trojčlenných hliadok.

Mnohí športovci dokonca viac ako olympijské tituly si cenia celkové prvenstvá v seriáloch Svetových pohárov. Michal Martikán, rodák z Liptovského Mikuláša, sa stal absolútnym víťazom Svetového pohára až päťkrát!

NEPLÁNOVANÝ KONIEC KARIÉRY

Celé štvrťstoročie patril k najužšej svetovej špičke v kategórii C1 /kanoe jednotlivcov/ a celé toto obdobie nám Miška Martikána závideli priaznivci vodného slalomu na celej planéte, od Škandinávie až po Austráliu a Nový Zéland. Má nemalý podiel na tom, že o slovenskej kanoistike na divokých vodách, ktorá patrí medzi extratriedu, sa s úctou hovorí všade tam, kde sa tomuto športu venujú. Napriek tomu sa o kariére a dosiahnutých Martikánových úspechoch hovorí a píše už iba v minulom čase veľmi ťažko. Veď on sám ešte nie tak dávno predpokladal, že bude štartovať aj na olympiáde v Tókiu. Žiaľ, nestalo sa tak. Dokonca v rebríčku najlepších slovenských kanoistov mu patrí v súčasnosti až štvrté miesto. Ako sa to stalo? Nuž, nominačné preteky a jednotlivé kolá Slovenského pohára možno považovať za malé majstrovstvá Európy, veď na nich zápolia takí kvalitní kanoisti, akých by všade brali všetkými desiatimi.

Júnová kvalifikácia elitných vodných slalomárov na kanáli v Čuňove pre Martikána neskončila najlepšie. Medzi kanoistami obsadil až 4.miesto so stratou 0,78 sek. na Alexandra Slafkovského. Málokto však vie, že Michal mal vtedy za sebou náročnú dlhodobú liečbu veľmi ťažkého ochorenia a k vyzdraveniu mu pomohol predovšetkým jeden teraz už nemecký lekár, pôvodom emigrant z Košíc. Takže, namiesto letenky do Tókia nasledovalo vyradenie z reprezentácie, ktorá je v prípade kanoistov iba trojčlenná.

Naši priaznivci vodného slalomu, ktorých je zásluhou úspechov slovenskej kanoistiky na divokej vode stále viac a viac, boli presvedčení, že pre takú jagavú hviezdu z perejí sa nájde miesto v reprezentačnom realizačnom tíme. Na ich veľké a nemilé prekvapenie sa však nenašlo!

Michal Martikán však nakoniec na olympiáde predsa len bol. Za to ale mohol ďakovať nie našim funkcionárom, ale Rakúšanom! Tí ho poprosili trénovať ich reprezentantku Nadine Weratschnigovú a robiť poradcu ďalším ich pretekárom. „Radšej by som bol v našej výprave, ktorej budem fandiť a držať prsty“, povedal Martikán pri odlete do Japonska. Trénerské povinnosti voči svojej zverenkyni si však svedomite splnil, Nadine v kategórii C1 ženy obsadila 5. miesto.

PREČO STÁLE NEDOCENENÝ?

Košický podnikateľ Daniel Leysek je dobre známy medzi športovcami i funkcionármi, ktorí pôsobia v najúspešnejšom slovenskom športovom odvetví. V 60. rokoch minulého storočia sám patril medzi nádejných reprezentantov, jeho sľubnú kariéru však predčasne ukončil vykonštruovaný súdny proces s politickým pozadím a následným dlhoročným pobytom vo väzení. Po roku 1989 sa mu však vďaka jeho pracovitosti a húževnatosti začalo dariť a tak si mohol dovoliť nezištne pomáhať niektorým z tých, ktorí sa síce neskôr stali slávni, ale v začiatkoch im chýbali potrebné financie. Konkrétne ide o trojnásobných olympijských víťazov bratov Pavla a Petra Hochschornerovcov i Miša Martikána. So všetkými spomenutými má veľmi blízke, takmer rodinné vzťahy.

Napriek svojmu už slušnému dôchodcovskému veku pomery v kanoistike na divokých vodách u nás i vo svete veľmi dobre pozná. Súťaže vodných slalomárov sledoval na olympijských hrách v Aténach, Pekingu, Rio de Janeiru a Londýne, aspoň na desiatke majstrovstvách sveta, na podujatiach Svetového pohára bol až toľkokrát, že má problémy na nich zrátať svoju účasť. Daniel Leysek je muž, ktorý si servítku nezvykne dávať pred ústa a patrí medzi tých, o ktorých sa hovorí, že čo na srdci, to na jazyku. „Mišo Martikán je skutočná osobnosť slovenského športu i spoločenského života. Nie vždy sa mu však dostane patričnej pozornosti, ktorú si zaslúži.

Tak napríklad v roku 2008 pri návšteve britskej kráľovnej Alžbety II. a princa Filipa na Slovensku bol zaradený  medzi naše celebrity, ktorým sa umožnilo sa s ňou stretnúť. Akurát už neviem pochopiť, že udelenia Krištáľového krídla sa dočkal až v roku 2020 i keď toto ocenenie sa udeľuje od roku 1997. Koľkí športovci, ktorých výsledky a úspechy sa s Mišovými nedajú vôbec porovnávať, ho dostali pred ním. Michal nikdy nemal hviezdne maniere, nepotrpí si na zaraďovanie medzi celebrity, ale jeho osobnosť charakterizuje aj skromné vystupovanie na verejnosti. Štyrikrát, konkrétne v rokoch 1996, 1997, 2006 a 2007 sa stal víťazom ankety o najúspešnejšieho slovenského športovca roka a neviem si spomenúť, či pred ním, alebo po ňom sa to niekomu podarilo zopakovať. To však, že nedostal možnosť pôsobiť pri našich vodných slalomároch v Tokiu, je skutočne hanba celého nášho športu, predovšetkým kanoistiky na divokých vodách.

Žiaľ, aj v jeho prípade platí, že doma nikto nie je prorokom. Ešte sa nestalo, aby od Atlanty 1996 sa slovenskí slalomári vrátili domov bez medaily. Ich česť v tomto roku zachraňoval strieborný Jakub Griga... Na jeho kove má svoj symbolický podiel aj Mišo Martikán. Pre Jakuba slúžil ako veľký vzor a Michal mu v jeho začiatkoch pomáhal rôznymi radami... To, že naša olympijská výprava nemala záujem o Martikánove služby a využitie jeho štvrťstoročných skúseností, kedy patril medzi svetovú extratriedu, je iba jeden z dôkazov toho, že v slovenskej kanoistike na divokých vodách to poriadne škrípe. Zodpovední za tento stav by situáciu mali začať nekompromisne riešiť už teraz kým nie je príliš neskoro...“.