Bol raz jeden riaditeľ Ústavu pre vyplňovanie vákua. Teraz otrávene čakáte, že sa okolo riaditeľa jedného krásneho dňa začnú diať čudné veci.

Veci sa začali diať jedného škaredého, daždivého dňa, keď lialo ako z vodotesnej nádoby našej výroby. Na oblohe sa zádumčivo križovali nábožné blesky. Riaditeľovi došiel poštou príkaz o dodržiavaní dochvíľnej dochádzky do práce a vyvodzovaní radikálnych dôsledkov z nedochvíľnej dochádzky ako extrémne škodlivého javu.

Napriek zachmúrenej oblohe bolo riaditeľovi všetko jasné – s výnimkou niekoľkých preklepov v príkaze. Najradikálnejšie možno vymýtiť škodlivý jav tak, že vymýtime jeho nositeľov. Najradikálnejším vyvodeným dôsledkom je trest smrti. Okrem toho neplodí ďalšie dôsledky. V kapitalizme je trest smrti síce formálne zrušený, ale sérioví vrahovia, psychopati aj atentátnici sa činia ostošesť, ba priam ostotisíc.

Na druhý deň ráno stál pán riaditeľ pred vrátnicou ústavu presne o 6,45. Začiatok pracovného času bol o siedmej hodine. Riaditeľ bol vyzbrojený fľaškou slivovice ako na poľovačkách a v rukách držal nabitú guľovnicu. Jeho ústav bol veľký, na vypĺňaní vákua profitovalo veľa detí prominentov a rodinných príslušníkov. Lenže keď sa rúbe les, lietajú aj triesky. Preto pán riaditeľ mal popri guľovnici aj diplomatku plnú nábojov, čo mu umožňovalo v prípade potreby napáliť do previnilcov ešte aj takzvanú ranu istoty. Napriek urýchlenej osobnej katovskej rekvalifikácii stál tam pokojne a zocelene. Upokojovalo ho vedomie, že zbrojný pas má v najlepšom poriadku a riaditeľský dekrét tiež.

Nebudeme sa prplať v naturalistických detailoch. Bolo by to zbytočné a odporne pedantné, veď nám ide predovšetkým o všetko. Zhruba možno povedať, že srdečne prepustil každého, kto prišiel do siedmej a odstrelil každého, kto prišiel po siedmej. Vrátnik hromadiacim sa mŕtvym úslužne zatláčal oči, zatiaľ čo pán riaditeľ kompetentne a potentne nabíjal a zabíjal. Všetko išlo hladko, pracovníci zomierali s chápavým úsmevom na perách, disciplinovane vo vyrovnanom zástupe a bez kverulantských prejavov. Ba čo viac: zomierali urýchlene a bez zbytočných otázok. Zrejme pochopili význam akcie.

Pán riaditeľ sa po neuváženom zastrelení istého častého hosťa ústavu /príchod o 7,30, keď sa rúbe les, lietajú triesky/ odobral na pracovisko. Zvolal ihneď poradu, na ktorej mu zvyšní pracovníci, ktorí dorazili do siedmej a preto neboli dorazení, chvejúcimi sa hlasmi blahoželali k úspešnému a dôslednému poňatiu základnej požiadavky pracovnej disciplíny. Potom sa rozišli do svojich pracovní debatovať, telefonovať, posielať esemesky, pozerať porno, hrať počítačové hry, popíjať kávu s koňakom i bez a tie postaršie spomedzi nežných aj ojedinele štrikovať. Tento raz sa veľmi neklebetilo, lebo o mŕtvych sa má hovoriť len v dobrom, a preto sa toho veľa nenahovorilo. Nosné sliznice ešte dráždil pach spáleného pušného prachu a v ušiach doznieval rachoť výstrelov.

Odpoludnia upratovačky starostlivo umývali krvou zastriekanú vrátnicu a hospodárne krútili hlavami nad toľkým plytvaním drahocennou krvnou surovinou.

Nasledujúceho rána pán riaditeľ narazil na problém. Takrečeno problém zo života. Presne o siedmej došiel istý pracovník. Podpisový rituál mu však trval dlho, lebo sa celý triasol nedočkavosťou pracovať. Desatinná bodka bola bodkou za jeho životnou dráhou: vtedy mu spadla ceruza pod mriežky na čistenie obuvi. Kým ju vylovil, bolo už 7,05. Pán riaditeľ váhal: zastreliť či nezastreliť? Azda by bolo najlepšie iba ho postreliť. Ale čo s postreleným pracovníkom? Mohol by ďalej narúšať dochádzku. Mohla by sa mu každé ráno rozjatriť rana. Krvácajúci pracovník je nedochvíľny a neproduktívny. Krvácajúci pracovník nemôže byť vzorom. Preto ho pán riaditeľ predsa len zastrelil.

Denne zakrvavená vrátnica nebola nikomu podozrivá. Napokon púšťanie žilou je nám bližšie ako orientálna akupunktúra. A výstrely? Okoloidúci sa domnievali, že sú svedkami bežného prehodnocovania zamestnancov, alebo že tu dynamické osobnosti vymáhajú výpalné... Ranné výstrely boli však zo dňa na deň zriedkavejšie. Na vrátnicovom fronte nastal pokoj.

Pokoj pred búrkou.

Jedného pamätihodného rána sa na tráve medzi koľajnicami zaligotali kvapky rosy. Nové električky navlhli, mestská doprava sa ochromila. V to ráno sa pán riaditeľ doviezol taxíkom a vystrieľal zvyšok ústavu, ktorý sa do práce trúsil peši, šliapaním do bicyklov vyťahovaných z pivníc, alebo úsporne, bez nakupovania predraženého benzínu, teda s využitím žobravého autostopu. Mŕtvolám ani nemal kto zatláčať oči, lebo pred troma dňami pán riaditeľ nenašiel vrátnika na jeho poste. Tíško sa vkradol do jeho bytu a skolil ho v posteli nožom na rozrezávanie úradnej korešpondencie. Bral totiž ohľad na jeho spiaceho šesťmesačného synčeka.

Vôbec by sa nebolo prišlo na to, že ústav už vlastne neexistuje. Navonok sa nič nezmenilo. Pán riaditeľ z času na čas prerobil staršie práce svojich podriadených a uverejnil ich pod svojím menom v odborných časopisoch. Vôbec by sa na to nebolo prišlo, nebyť Pohrebných služieb.

Akýsi novinár hľadal morbídno-bizarno-senzačnú tému, nuž tak si spomenul na služby pre nebohých, teda na podnikanie, kde sa odohráva nejedna absurdná situácia. Hovorkyňa týchto služieb mu prezradila, že ich firma akosi stráca dych, lebo im Ústav pre vyplňovanie vákua dodáva čoraz menej mŕtvol. Novinár pri informácii o nedostatku mŕtvol ožil a rýchlo spísal senzačnú reportáž o klesajúcej mortalite vinou vedeckého ústavu. Tento reportérsky bonbónik mal názov BEDA, ČOHO JE SCHOPNÁ VEDA!

A tak to prasklo.

Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – hľadanie nových neschodných ciest si vždy vyžiada svoje obete. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – boli to síce prechmaty, ale z pozitívnych pozícií upevňovania pracovnej morálky /PPUPM/. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – nešlo o sociálnu krivdu, lebo inteligencia nie je trieda, len skupina, na čo podnes nezabúdame. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú ? – vyhodnocovaný riaditeľ však používal zastaralé byrokraticko-donucovacie metódy a týmto metódam nemôžeme tlieskať! I preradili preto pána riaditeľa na menej zodpovedné miesto, do Ústavu pre vedeckú organizáciu práce. Za riaditeľa, prirodzene, dokonca generálneho riaditeľa, lebo mal isté skúsenosti.

Ústav pre vedeckú organizáciu práce pán riaditeľ vystrieľal celý hneď na druhý deň po svojom nástupe. Dodržal seriózny profesionálny prístup, preto sa v prvý, slávnostný deň svojho nástupu na nové vedecké bojisko zdržal streľby. Na tretí deň ráno stál načasovaný pán riaditeľ pred ústavom presne o 6,55 neproduktívneho času. Obklopovalo ho ticho, ktoré lieči a hygienicky škodlivý sladkastý pach rozkladajúceho sa personálu. Vo vzduchu krúžili supy, prilákané sem touto arómou z blízkej zoologickej záhrady, ktorú developeripráve prerábali na botanickú, a po dvore sa ponevierali ženy z blízkych bytov. Už tušili, že tu včera predsa len nebolo cvičenie civilnej obrany alebo protiteroristickej jednotky.

Pán riaditeľ si zrazu uvedomil, že si doma zabudol kľúče, vrátane kľúčov od brány ústavu. Pochopil, že je všetko stratené. Kým by sa vrátil s kľúčmi, bolo by najmenej 7,10. Zbledol, zaťal zuby a trasúcimi sa rukami nabil zbraň. Hlaveň si vložil do úst a za výskotu prizerajúcich sa žien stisol kohútik.

Výstrel signalizoval definitívny koniec Ústavu pre vedeckú organizáciu práce a predurčil tým mnohým veciam zdravý, pre stredoeurópske pomery prirodzený vývoj.

Pána riaditeľa so spätnou platnosťou vylúčili zo Zväzu poľovníkov.