BUDE TO HALA ZOLTÁNA KRENICKÉHO, ALEBO NIEKOHO INÉHO?

Mestská športová hala medzi ulicami Kuzmányho, J. Bačíka, Moyzesovej a Hviezdoslavovej má už úctyhodný vek. Postavili ju ešte počas existencie cisárstva Rakúsko-Uhorska ako jazdiareň pre dôstojníkov Jeho veličenstva Františka Jozefa I. Vtedy sa v Košiciach rozhodne nenašiel nikto, kto by predpovedal budúcnosť tohto objektu v rokoch tzv. diktatúry proletariátu či budovania socializmu. Jazdiareň už v polovici 50-tých rokoch minulého storočia armáda nepotrebovala a tak ju darovala mestu. Jeho predstavitelia sa rozhodli správne: bude z nej tak potrebná spoločenská hala, ktorú budú využívať predovšetkým športovci a umelci. Samozrejme, jazdiareň čakala prestavba, z ktorej vznikol síce účelový, ale jednoduchý objekt. Pokiaľ bol niekto sklamaný jeho skromným vybavením, tak sa uspokojil s vtedy oficiálnou informáciou, že ide iba o dočasné riešenie, pretože v blízkej budúcnosti budú mať Košice veľkú, modernú a viacúčelovú halu, ktorú nám budú závidieť široko-ďaleko. Nuž, tu je každý komentár zbytočný. Hala slúži už vyše šesť desaťročí, prešla mnohými kozmetickými úpravami, ale v podstate v súčasnosti má takmer každé okresné mesto na východnom Slovensku oveľa krajšiu a vyhovujúcejšiu, ktoré im my Košičania môžeme iba závidieť.

BEZ KONKRÉTNEHO MENA...

Táto hala roky nemala /a dodnes nemá/ oficiálne meno. Tým neoficiálnym bolo „koniareň“ a to v súvislosti s jej husárskou minulosťou. Napriek tomu sa pod jej strechou uskutočňovali významné športové podujatia. O body v najvyšších čs. súťažiach tu zápolili basketbalisti Jednoty, neskôr Slávie VŠT, hádzanári VSŽ a boxeri Lokomotívy. Bola dejiskom niekoľkých ročníkov medzinárodného basketbalového turnaja reprezentačných výberov pod názvom KOŠICE, ale v neposlednom rade i najväčšieho pravidelného podujatia v ženskej gymnastike v Československu o Pohár Košického vládneho programu. Takmer všetky Európanky, ktoré v športovej gymnastike niečo znamenali, spoznali aj košickú „koniareň“. Nemôžeme nespomenúť hádzanárov VSŽ Košice. Tí pre svoje mesto v roku 1978 vybojovali historicky prvý titul majstrov ČSSR a potom v nej v najvýznamnejšej európskej klubovej súťaži hostili aj vtedajšie najlepšie mužstvo na svete, západonemecký VfL Gummersbach.

Potom však prišlo obdobie, kedy staručká športová hala bola spojená s košickým ženským basketbalom a jeho veľmi úspešným obdobím. Tento vzťah bol veľmi silný, veď klub tu našiel skutočný domov so všetkým, čo s ním súviselo. Až natoľko, že hala dostala mená, ktoré mal práve tento klub v názve, raz to bolo Infinity, neskôr Angels aréna. Obe sa tak udomácnili, že mnohí priaznivci športu v meste si aj dnes myslia, že ide o oficiálne pomenovanie. Preto, keď sa v súčasnosti tak veľa hovorí o jej rekonštrukcii i o tom, že je to už oficiálne pamiatkový objekt a jeho výhradným majiteľom je mesto, mal by tomu zodpovedať aj názov haly, alebo ako je to teraz v móde – arény. Niektorí poslanci mestského zastupiteľstva, bývalí športovci i funkcionári si myslia, že objekt by mal niesť meno niektorého z významných košických športovcov, ktorých dôležitá časť ich hráčskej kariéry bola spojená s „koniarňou“. Samozrejme, do úvahy prichádzajú mená iba tých, ktorí už nie sú medzi nami.

JÁN JAKUBOV, poslanec MZ a bývalý starosta MČ Košice – ZÁPAD: „Nemusím dlho uvažovať, hala by mala niesť meno Antona Frola. Koho už, keď nie jeho: najlepšieho hádzanára Slovenska v 20.storočí, majstra sveta z roku 1967, úspešného trénera, ktorý svojich zverencov najskôr priviedol k postupu medzi československú hádzanársku elitu a potom k majstrovskému titulu? Veď pred jeho príchodom do Košíc z Prešova v roku 1969 bola košická mužská hádzaná na takej úrovni, že o účasti  medzi najlepšími prvoligovými tímami nemohla ani snívať!“

Meno univ. prof. Jána Borošku je v basketbalových kruhoch veľmi dobre známe. Nie náhodou, funkciu predsedu oddielu Slávia VŠT Košice vykonával v jeho najslávnejších časoch, teda v rokoch 1975-1986 s krátkou, ani nie ročnou prestávkou. Okrem toho pôsobil v najvyššom zväzovom orgáne na Slovensku – bol členom predsedníctva Slovenského basketbalového zväzu /1973-78/ a predsedom Mestského basketbalového zväzu v Košiciach /1973-76/. Podľa tohto na slovo vzatého odborníka by športová hala mala niesť meno Zoltána Krenického. K tomuto jeho návrhu sa v mene Olympijského klubu Košice pripojil aj jeho prezident Miroslav Luberda a čestný prezident Anton Švajlen. S týmto návrhom súhlasí aj gen. sekretár basketbalového klubu Yang Angels Košice Daniel Jendrichovský, ktorý už celé roky má v nej domáce prostredie a aj preto hale prischol neoficiálny názov Angels aréna.

PRIJALA HO ALŽBETA II.

Priznajme si však, že meno Zoltán Krenický veľa /skôr takmer nič/ nehovorí strednej a mladšej generácii priaznivcov športu v našom meste. Tento vynikajúci basketbalista sa narodil 16.novembra 1925 v Klokočove, okres Michalovce. Počas vysokoškolského štúdia hrával za VŠ Bratislava /1945-51/, potom bol hráčom Dynama Košice /1951 - 52/, počas vojenčiny v rokoch 1952 - 53 obliekal dres ATK /Armádny telovýchovný klub/ Praha a po návrate do Košíc jej Jednoty /1953 - 58/. Celkovo má na svojom konte odohraných 12 ročníkov v najvyššej čs. súťaži /1946 - 58/, trikrát mal výrazný podiel na tom, že jeho tímy sa stali vicemajstrami. V reprezentácii odohral 28 oficiálnych stretnutí, čo na tie časy nebolo málo /v rokoch 1947 - 53/, ale za najväčšie úspechy v jeho kariére musíme považovať účasť na OH 1948 v Londýne a na ME 1951 v Paríži. Spoločne s Bratislavčanom Jozefom Kalinom boli jediní Slováci v čs. basketbalovom olympijskom tíme, ktorý pri Temži obsadil 7. miesto. V Londýne sa Krenickému dostala skutočne veľká česť: legendárny bežec Emil Zátopek a on boli prijatí britskou kráľovnou Alžbetou II. Tá sa počas olympiády stretla iba s dvoma zástupcami z každej olympijskej výpravy.

V prípade Zoltána Krenického športoví historici akosi nedoceňujú jeho striebornú medailu z európskeho šampionátu 1951 v Paríži. Ako všade, aj tam patril medzi najlepších strelcov a prvenstvo jemu i jeho spoluhráčom v čs. reprezentačnom družstve uniklo doslova o vlások, veď v rozhodujúcom zápase o titul Československo podľahlo Sovietskemu zväzu iba 44:45 a domáce Francúzsko sa muselo uspokojiť s tretím miestom.

Po skončení aktívnej činnosti odovzdával svoje bohaté skúsenosti basketbalistkám VSS Košice. Žiaľ, jeho predčasná smrť po ťažkej chorobe - 22. júna 1976 v Košiciach – znamenala aj definitívny koniec pôsobenia v basketbalovom hnutí. Nemal ani 51 rokov...

ČO BUDE ĎALEJ?

S pomenovávaním objektov menami slávnych športovcov boli a sú v Košiciach vždy problémy. Po Ladislavovi Trojákovi, košickom rodákovi a najslávnejšom slovenskom hokejistovi v prvej polovici 20. storočia, majstrovi sveta z roku 1947 a striebornom medailistovi zo ZOH 1948, sa podarilo pomenovať dnes už neexistujúci zimný štadión. Stalo sa tak v rokoch tvrdej normalizácie po dlhom schvaľovaní, než to komunistické orgány dovolili. I keď jeho slávny LTC Praha považovali za symbol buržoázneho športu, nakoniec zavážil Trojákov proletársky pôvod. Novovybudovaný objekt na mieste bývalého ZŠ L. Trojáka dostal časť mena po sponzorovi, vďaka ktorému sa ho nakoniec podarilo postaviť – STEEL ARÉNA, v druhej sa zachovalo meno L. Trojáka.  Škoda, že je dosť dlhý, nepoužívajú ho ani médiá, ani komentátori, neobjavuje sa na oficiálnych plagátoch, ktoré informujú o pripravovaných športových a kultúrnych podujatiach. Možno to znie až neuveriteľne, ale ani mnohí verní návštevníci tejto haly jej celý názov nepoznajú!

Zaujímavá situácia vznikla pri pomenovaní oveľa mladšej športovej haly, ktorá bola súčasťou dnes už bývalého Všešportového areálu v južnej časti Košíc. Tá patrí tiež mestu, i keď pôvodne slúžila hádzanárom VSŽ, neskôr MHK a v súčasnosti súkromnému klubu Crows /Vrany/. Takto sa jeden zo symbolov ocitol v názve prenajímateľa a z bezmenného objektu sa zrazu stala Crows aréna. Prenajímatelia sa však rozhodli k nečakanému kroku: hala dostala meno po Slavomírovi Šipošovi. Bývalom hádzanárovi VSŽ Košice, neskôr trénerovi, ktorý viedol aj mužskú reprezentáciu SR a zároveň druhom v poradí riaditeľovi Osemročného športového gymnázia v Košiciach. Krst sa uskutočnil v novembri 2018 v slávnostnom ovzduší a za prítomnosti mnohých tých, ktorí písali zatiaľ najúspešnejšie dejiny košickej mužskej hádzanej v posledných troch desaťročiach uplynulého storočia. Pomenovanie haly podľa S. Šipoša však vyvolalo mnohé kontroverzné reakcie verejnosti. Mnohí priaznivci hádzanej chceli, aby aréna niesla meno Antona Frola, alebo oveľa úspešnejšieho a známejšieho košického hádzanára, než bol Slavomír Šipoš – Jaroslava Papiernika. Tento odchovanec košickej hádzanej celé desaťročie /1970 - 80/ patril medzi najlepších čs. hádzanárov, bol účastníkom OH 1976 v Montreale /7. miesto/, v čs. reprezentácii odohral vyše 60 oficiálnych stretnutí a neskôr sa stal veľmi úspešným trénerom.

V prípade Crows arény Slavomíra Šipoša však treba oceniť to, že prenajímatelia tejto haly, patriacej mestu, urobili akýsi kompromis: do jej názvu zakomponovali meno svojho klubu i konkrétnej, už nežijúcej osobnosti košického športu.

EPILÓG

Starosta MČ Košice - Staré mesto Igor Petrovčík /nezávislý/ má svoje sídlo vzdialené od tzv. klasickej mestskej športovej haly ani nie 100 metrov a okno svojej pracovne obrátené na ňu. Ako on vníma celú túto záležitosť? „Netajím sa tým, že z tejto haly by som najradšej videl modernú tržnicu. Keď už má však slúžiť predovšetkým športu, tak by rozhodne nemala niesť meno súkromného klubu. Po kom by mala byť pomenovaná? Nepovažujem sa v tomto za kompetentného a preto si myslím, že o tom by mali rozhodnúť ľudia, ktorí veľmi dobre poznajú dejiny košického športu. Ja naozaj nemám svoj tip...“

Samozrejme, posledné a rozhodujúce slovo povie v celej záležitosti mesto a možno sa dostane aj na rokovanie mestského zastupiteľstva. Zatiaľ však všetko hovorí v prospech Zoltána Krenického...