Juhovýchodne od nádhernej tatranskej prírody sa nachádza mestečko Spišská Belá. Svojimi kultúrno-historickými pamiatkami sa zaraďuje k významným mestám na Spiši. Túto skutočnosť potvrdzuje významná udalosť, že sa v tomto meste narodil Jozef Maximilián Petzval (6. 1. 1807). Pár metrov od hlavnej križovatky, kde sa zbiehajú cesty od Kežmarku, Ždiaru a Podolínca sa nachádza jeho rodný dom.

Rodičom - Fridrichovi Petzvalovi a manželke Zuzane - sa narodilo šesť detí. Tri dievčatá a traja chlapci, medzi ktorých patril aj Jozef Maximilián Petzval. Po otcovi prevzal vlastnosti, ktoré mu v živote priniesli veľa úspechov a uznania. Otec bol učiteľom, ovládal hru na organe a bol technicky zdatný. Rodine sa v tom čase nežilo ľahko.

J. M. Petzval v rokoch 1815 – 1819 vychodil ľudovú školu v Kežmarku, kde pôsobil jeho otec ako učiteľ. Nižšie piaristické gymnázium absolvoval v Podolínci a vyššie v Levoči, kde sa rodina presťahovala.

Počiatočné ťažkosti s matematikou prekonal svojou veľkou usilovnosťou a na tento predmet nadobudol postupne na všetkých školách veľké nadanie. Lýceum vyštudoval v Košiciach.

Túžil po vysokoškolskom vzdelaní. Finančné prostriedky, ktoré potreboval na štúdium získal v grófskej rodine Almássyho v Ždani, kde prijal miesto vychovávateľa. Nastúpil na Inštitút geometrie v Budapešti. Dosiahol vynikajúce študijné výsledky, ktoré boli korunované udelením titulu inžinier.

Vďaka matematickým schopnostiam na univerzite v roku 1832 získal doktorát z filozofie. Na peštianskej univerzite prednášal matematiku, mechaniku a geometriu.

Vyhlásením Francúzskou akadémiou vied v roku 1839 sa dagerotypia začala považovať za vznik fotografie ako dar celému ľudstvu.

O necelý rok, 30. mája 1840, J. M. Petzval, rodák od Vysokých Tatier, dokončil výpočet svojho portrétneho objektívu, ktorým mimoriadne prispel k rozvoju dagerotypie a fotografie vôbec. Dovtedy vyrábajúce objektívy boli nekvalitné, s neostrou kresbou po okrajoch a malou svetelnosťou. V uvedenom roku skonštruoval krajinársky a reprodukčný ortoskop, ktoré si dal v krátkom čase patentovať.

Svetelnosť jeho objektívu bola 1:3,5 oproti skorším 1:16. Minútové osvity sa mohli skrátiť na sekundy. Krátko po zverejnení dagerotypie zasiahol do vývoja fotografickej optiky a zásluhou jeho výpočtov sa optické prístroje vyrábajú dodnes na celom svete. Podľa Petzvalových výpočtov získal svetoznámy optický závod Carl Zeiss v Jene veľkú slávu, keď vyrobil najdokonalejší objektív anastigmat Protar. (J. Dančo – J. Osvald: Múzeum J. M. Petzvala v Spišskej Belej. Rok vyd. 1973)

Od čias, keď bola schválená dagerotypia (v r. 1939) ako fotografia a zdokonalená optikou J. M. Petzvala, sa fotografia stala živnosťou. Konštrukčno-technický vývoj a výroba fotoaparátov sa výrazne posunula dopredu, čím sa umožňovala dokumentácia spoločenských udalostí, ktoré by v opačnom prípade boli zabudnuté a bez dokumentácie pre súčasnosť.

Najpoužívanejší portrétny objektív v roku 1840 začal vyrábať na základe výpočtov J. M. Petzvala viedenský mechanik a optik Peter Wilhelm Friedrich Voitländer, ktorý sa k Petzvalovi zachoval veľmi nespravodlivo. J. M. Petzval mu poskytol všetky nákresy aj s vlastne zhotovenými šošovkami bez zmluvy, aby J. M. Petzvalovi bol zaručený podiel zo zisku, začal s výrobou vysoko-svetelného objektívu 1:3,5, čím sa začala éra modernejších a kvalitnejších fotoaparátov. Voigtländer vďaka J. M. Petzvalovi prišiel k vysokému finančnému zisku, čo na Petzvala veľmi nepríjemne zapôsobilo a spoluprácu okamžite ukončil.

Napriek veľkému sklamaniu s Voigtländerom nadviazal spoluprácu s Karolom Dietzlerom – ktorému sa podarilo zostrojiť prístroj s dvojitým výťahom a meniteľnou ohniskovou vzdialenosťou. Zachytený obraz bol kvalitný a ostrý vďaka krajinárskemu objektívu.

Ako uvádzajú J. Dančo – J. Osvald v útlej knižočke Sprievodca po zbierkach múzea J. M. Petzvala, Petzval bol autorom prvých radových snímok Mesiaca, keď prepočítal a prepracoval jednooký ďalekohľad z čias Galilea na dvojoký so zväčšením 5,4 krát. J. M. Petzval pokračoval vo svojej vedeckej činnosti a usadil sa v kláštore Kahlenberg neďaleko od Viedne, kde mal pokoj pre svoju vedeckú prácu a toto prostredie mu pripomínalo jeho rodný kraj pod Tatrami, kde sa občas rád vracal.

V roku 1873 odišiel do Viedne na univerzitu, kde pôsobil plných štyridsať rokov. U študentov bol veľmi obľúbený, matematiku podával jednoducho a zrozumiteľne, často doložené z vlastných skúseností a s praktickými pomôckami.

Rakúskym ministrom vojny bol požiadaný o pomoc pri zriadení elektrického svetlometu na cieľ do vzdialenosti 2600 m, čo bol dostrel rakúskych kanónov. Výpočet Petzval zhotovil, ale z dôvodu, že sa v tej dobe nedali vyrobiť navrhované časti svetlometu k produkcii nedošlo. Podobný návrh bol použitý neskôr na lodiach, majákoch, autách a vo fotografických a filmových ateliéroch.

Okrem iného sa vedecky zaoberal hudbou – skúmal chvenie strún, napríklad aj v klavíri.

J. M. Petzval pokračoval vo svojej vedeckej činnosti aj v Kahlenbergu. Tu sa vracal do radostných, ale aj smutnejších zážitkov vo svojej plodnej vedeckej práci. Trpko znášal, keď sa neznámi páchatelia vlámali do jeho bytu (ako uvádza J. Dančo a J. Osvald vo svojom knižnom podaní Po zbierkach múzea J. M. Petzvala, vydané v r. 1967) a zničili mu  všetky rukopisy, pomôcky a zariadenia pre výskum. Nesmierne duševne zničený svoju vedeckú činnosť navždy ukončil.

Objavenie kolesa v pradávnej minulosti bolo najvýznamnejším vynálezom ľudstva. Uvedená skutočnosť posunula ľudstvo k veľkému rozvoju spoločenského života. J. M. Petzval svojimi vedeckými fyzikálno-matematickými výpočtami zostrojil optickú sústavu a postupným zdokonaľovaním vstúpil do vesmírneho a medziplanetárneho priestoru. Svojou vedeckou prácou predbehol čas.

Dnes by sme si ťažko vedeli predstaviť život bez používania všetkých optických prístrojov, ktoré boli zhotovené na základe presných výpočtov J. M. Petzvala a dali základ nielen bežnej fotografii, ale používajú sa v kinotechnike, zdravotníctve, astronómii, astronautike, kozmonautike, armáde či vo vedeckých ústavoch.

J. M. Petzval dal svetu neskutočne veľa. Bol členom vedeckých spoločností. Napísal množstvo odborných článkov o vývoji a výrobe fotografických objektívov, ale aj o optickej sústave a jej zdokonaľovaní. Dostalo sa mu veľa uznaní a ocenení z celého sveta. Na miestach, kde pôsobil, sú umiestnené pamätné tabule, jeho menom sú pomenované ulice v mnohých mestách Európy. Jeho výrok hovorí za všetko: „Podmanil som svetlo, mám ho v hrsti, lebo na svete je ešte príliš veľa tmy.“

Ako 62-ročný sa oženil s vlastnou gazdinou, ktorá mu po štyroch rokoch zomrela, čo ešte viac doľahlo na jeho posledné dni života. Kruté skutočnosti a predchádzajúce sklamania ukončili jeho život 17. 9. 1891 vo veku 85 rokov. Je pochovaný na cintoríne vo Viedni.

V jeho rodnom dome v mestečku Spišská Belá bola dňa 2. 7. 1964 pod kuratelou Technického múzea v Košiciach sprístupnená stála expozícia Múzea Jozefa Maximiliána Petzvala.