V súvislosti s úmrtím bývalého českého a česko-slovenského prezidenta sa vo všetkých médiach v historických zemiach českých i na Slovensku hore-dolu skloňovalo podstatné meno „normalizácia“. Akoby Václav Havel bol jej jedinou obeťou, akoby normalizácia rokov 70-tych bola jediná. Nikto pritom ani slovkom nespomenul tú prvú, odštartovanú po roku 1948. Normalizáciu podstatne krutejšiu, normalizáciu stalinskú, normalizáciu bezohľadných primitívov, ktorí si dali za úlohu vykántriť v Slovákoch a Čechoch zdravý rozum, cit a priateľstvo. Veď, prečo sa zaoberať skutočnými krutosťami a skutočnými mŕtvymi či národom so skaličeným a doráňaným duchom a pokrivenými chrbticami, keď revolúcia sa dá robiť aj pri pive?

Nech však človek ráta ako ráta, za 41 ročné obdobie vlády boľševikov (viac ruských ako našich) sa dajú napočítať akurát tieto dve normalizačné obdobia, ostatné roky patrili práci, budovaniu lepšej budúcnosti a svetlému zajtrajšku. A keďže sa po 2. svetovej vojne začínalo od nuly, s prázdnymi vreckami i žalúdkami a holými rukami i zadkami, je obdivuhodné, čo všetko dokázali Slováci postaviť pre svoje deti a vnúčatá. Aký obrovský majetok dokázali vybudovať a nazhromaždiť v mene lepšieho života svojich potomkov. Štrnganie kľúčmi na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov Slovač už poväčšine dávno oplakala. Čas opäť, ako po vojne, vyniesol na piedestál verejnosti ďalších, dovtedy poväčšine neznámych odbojárov a revolucionárov, ktorí sa v mene ideálov zmocnili všetkého, čo národ za 45 povojnových rokov ukladal po jednom kamienku, po jednej tehličke. Voľakedy sme takýmto ľuďom hovorili špekulanti, podrazáci, klamári a zlodeji. A dnes...?

Vráťme sa však k normalizácii. V krátkom období nového „demokratického“ Slovenska som ich napočítal už päť. Po každých voľbách sa znovu rozdeľujú korytá, trafiky a pozornosti, pretože ešte stále jesto čo rozdeľovať a prideľovať, aby si priatelia kmíni „trochu“ pomohli. A prečo by aj nie, veď národ vyrovná každý dlh! Tí „naši“ do úradov a funkcií prichádzajú, aby si pohoveli na teplučkých a výnosných flekoch, tí „vaši“ si musia spakovať kufre a vypadnúť, veď čo na tom, ich rodná strana sa o nich postará. Či je modrá, červená alebo zelená či žltá. A „odborníci“, ktorí niekoľko rokov nepreložili ani slamku krížom (za to dostávali z verejných peňazí nádherné platy), za svoje ničnerobenie (ak do toho nezarátame snovanie intríg a „mínovanie“ pracovísk v ostatných hodinách pred vykopnutím) potom dostávajú veľkorysé a obyčajnému človeku dych vyrážajúce odstupné, pretože štát na to jednoducho má. Nemá síce na zdravotníctvo, školstvo a sociálnu oblasť, nemá na diaľnice či na pomoc zaostalým regiónom krajiny, ale na kráľovské odstupné pre „našich“ sa peniaze musia nájsť a basta! A nielen jedno! Veď každý z „postihnutých“ je ešte aspoň v desiatich dozorných a správnych radách. Buďme úprimní, veď ako by vyžili zo „skromného“ úradníckeho či poslaneckého platu? Ozaj, keď už hovoríme o poslancoch, a čo tí chudáci, ktorí popri tom nie sú aj poslancami mestských či krajských zastupiteľstiev (s tiež nemalým počtom dozorných rád) alebo nedajbože primátori či starostovia, takže ani nevedia, ktorý to plat(y) majú vlastne ako vreckové? A tak normalizujeme po každých voľbách, jedni kydajú na druhých, prichádzajúci ukazujú na odchádzajúcich prstom že sú zlodeji a škodia vlasti, no každý z nich má za hranicami vlasti, o ktorú sa tak dojemne starajú, väčšie či menšie konto. Pre istotu! Veď nech to vezmeme ako chceme, donekonečna normalizovať a kradnúť sa asi nedá. Aspoň zatiaľ to nie je ani overené, ani históriou potvrdené. Blížia sa ďalšie voľby a s ňou aj ďalšia normalizácia a ďalšia vlna odstupného, ďalšia vlna „obetí“ a ďalšie sľubovanie, že počet štátnych úradníkov znížime, aby sme na konci volebného obdobia zistili, že ich je akýmsi nedopatrením či reorganizáciou podstatne viac ako na jeho začiatku. Samozrejme, že pribudlo tých „našich“! Víťazi, opäť z radov majiteľov slovenskej politiky, budú zase stavať do funkcií takých odborníkov, nad ktorými ostane národu rozum stáť (ale prečo, veď sme po nich kedysi pri štrnganí kľúčmi tak vrúcne volali) a dušovať sa, že tunelovaniu štátnej kasy, klientelizmu a bezbrehej korupcii tentoraz už definitívne zakrútia krkmi. Len sa to nesmie začať zhora, od nich! Aké sú tieto ich predsavzatia a sľuby úprimné, to nám úspešne dokazujú už prinajmenej tri volebné obdobia v súvislosti s okresaním vlastnej poslaneckej imunity, postavenej do roviny „nadľudí“.

Nuž čo, každá normalizácia začína voľbami. Máme nad ňou zbytočne nariekať, radšej si na ňu zvyknime! Veď už akosi patrí k našej, slovenskej kultúre a jej rýdzemu folklóru. Človeku však príde ľúto, že naši majitelia politiky ničia až tak vehementne a bezohľadne ďalší pokus Slovákov ukázať svetu, že sme zrelým národom, schopným si vládnuť sám bez tútorov a novodobých kolonizátorov. A my, voliči, to akosi nechceme vidieť...