Nezáleží na tom, kedy presne sa to stalo, ani na tom, aké bolo počasie. To iba spisovatelia a poviedkári ozdobujú svoje príbehy opismi prírody a vecí, ktorými sa človek obklopuje. Balzac dokázal napr. popísať celé strany papiera o obyčajnej kľučke na dverách, alebo jednom kuse nábytku. Tento príbeh nič takého nebude potrebovať, veď ide iba o jeden jediný deň zo života obyčajného kňaza na dedine. Vlastne sa jedná už iba o podvečer na jeho fare. Práve sa vrátil z nemocnice, kde poskytol svojmu farníkovi "posledné pomazanie", poslednú útechu pri jeho odchode zo života. Bol spokojný, pretože túto sviatosť stihol na poslednú chvíľu. Ťažko chorý človek krátko na to vydýchol, uspokojený, že sa mu dostalo aj tohto zaopatrenia. Nevadila mu preto ani podvečerná návšteva asi osemdesiatročnej ženičky. Prišla sa iba poinformovať, o koľko zdraželo naše pohrebníctvo... koľko budú stáť po novom roku truhle, sviečky, vence. Chodievala takto každý rok, hoci jej vždy vysvetľoval, že tento biznis, nie záležitosťou kňaza a že to spadá pod iné kompetencie. - Viete pán farár, ja ešte nebudem môcť zomrieť ani tento rok. Ešte stále som si nenašetrila z dôchodku na pohreb, vysvetľovala mu. Odchádzala však spokojná, keď jej prisľúbil, tak ako po minulé roky... že jej z jeho strany urobí pohreb aj zadarmo, ak bude treba.

Po jej odchode však znova zazvonil zvonček na dverách a ohlásil ďalšieho návštevníka. Bol to muž stredného veku, ktorého poznal iba z videnia. Do kostola nechodil, keď sa však stretli na ulici alebo v obchode, vždy slušne pozdravil. Teraz tu stál, bolo vidieť, že je zmätený a neistý vo svojom rozhodnutí porozprávať sa s kňazom. Bolo z neho cítiť aj trocha alkoholu, pravde podobne si dal pohárik na guráž. - Nech sa páči ďalej, pozval ho kňaz. Netušil dôvod, prečo ho tento muž navštívil, no predpokladal, že sa prišiel požalovať a vyrozprávať o svojich rodinných pomeroch a problémoch. Dosť dlho trvalo, než návštevník nabral odvahu a rozhovoril sa. Kňaz ho neprerušoval, no už na začiatku pochopil, že to nebude až tak jednoduché. - Viete svätý otec, - začal. Kňaz ho chcel prerušiť a vysvetliť mu, že Svätý otec je iba jeden a ten je vo Vatikáne, no rozhodol sa, že tak urobí až na koniec. Obával sa, že muž sa zasekne a zasa potrvá dlho, než znova prehovorí. Bez toho, aby návštevníka prerušil, si vypočul celý jeho príbeh, ktorý mu vyrozprával s očami upretými kdesi pod stôl. Už po chvíli však pochopil, prečo tak ťažko hľadá jeho návštevník potrebné slová. Vysvitlo z nich, že už viac ako rok nedokáže poriadne spávať, že čosi, ako divá zver sa mu zahryzlo do duše a nedokáže bez hanby myslieť na nič iné, ako na tragédiu, ktorá sa stala v rodine jeho spolu pracovníka a priateľa. Hanbí sa za svoju zbabelosť.

Áno, teraz už vie, že to bola zbabelosť, keď mlčal. Mal sa ozvať, napriek tomu, že má tiež pôžičku, nezamestnanú manželku a dve nezaopatrené deti. Kvôli tomu mlčal, hoci videl a vedel, ako jeden gauner z pozície nadriadeného urážal, ponižoval a šikanoval jeho priateľa. A neozval sa ani vtedy, keď mu priateľa prepustili. Ten priateľ mal tiež dve deti, pôžičku a chorú ženu. Nedokázal prísť domov a povedať svojej rodine, že nevie, ako budú splácať pôžičku na byt... čo bude ďalej, keď prídu o strechu nad hlavou. Obesil sa, teraz už nežije ani jeho žena, deti sú v ústave. - Pár dní po pohrebe svojho priateľa prepustili aj mňa a potom ešte ďalších päťdesiat ľudí, gauner zostal - dokončil svoj príbeh návštevník. Až teraz zdvihol spod stola svoje oči a smutne sa pozrel do oči kňaza. - Povedzte svätý Otče, ako mám s týmto žiť, keď ma to tak strašne gniavi - spýtal sa. Nikdy pred tým som si nepomyslel, že niečo také, ako Duša aj existuje.

Ťažko sa aj kňazovi po takomto rozhovore hľadajú slová útechy, ktoré by pomohli takto zranenému človeku. Aj tomuto kňazovi, trocha trvalo, než našiel odpoveď. - Nenesieš vinu na tejto tragédii priateľu. Ak si však myslíš, že by ti mohla svätá spoveď pomôcť, som ti vždy k dispozícii. To iní by si však mali spytovať svoje svedomie, povedal celkom vážne. Bolo však vidno, že jeho návštevníkovi sa nálada o niečo zlepšila. Opustil faru, sadol na svoj bicykel a stratil sa v tme. Až teraz si kňaz uvedomil, že mu zabudol vysvetliť, ako to je s tým oslovením - Svätý otec. Urobil si kávu a sadol si k televízii. Práve tam vystupovalo niekoľko politikov, ktorí by namiesto svojich predvolebných sľubov, mali ísť radšej k svätej spovedi, alebo sa aspoň ospravedlniť za hriechy, ktoré spáchali na tomto národe. Rudolf Slezák