Keď sa J.V. Stalin,niekedy v tridsiatych rokoch spytoval Michaila Šolochova, prečo tak škaredo opisuje v prvých dvoch dielach "Tichého Donu" boľševikov a červenoarmejcov, vtedy už známy spisovateľ mu odpovedal, že boľševici a červenoarmejci v jeho románe sú vlastne Trockého ľudia. Stalin sa zamyslel, no už po chvíli vydal povolenie na vytlačenie tretieho a štvrtého dielu. Až vtedy uzrelo svetlo sveta, kompletné vydanie "Tichého Donu". Bola to epopeja, ktorá preslávila dovtedy ešte iba mladého poviedkára a fejtónistu po celom svete, pretože prekročila aj hranice impéria, ktoré na červeno zafarbilo veľkú časť sveta. Bolo to dielo, ktoré si veľmi cenil J.V. Stalin, bolo vyznamenané Leninovou cenou, ale v roku 1965 získalo aj Nobelovu cenu. Niekoľkokrát bolo kompletne vydané aj u nás, na poprednom mieste trónilo v kníhkupectvách, knižniciach i v našich domácnostiach. Príbeh Grigorija M., ktorý bojoval na strane červenoarmejcov, potom prešiel k bielym, no aj od nich odišiel, bol príbehom nemilosrdného triedneho boja, vášnivého vzťahu muža a ženy, ale aj nádherného opisu prírody. Až do roku 1989. Vtedy, akoby na povel, toto dielo zrazu zmizlo z našich kníhkupectiev, knižníc a z mnohých domácností a skončilo v antikvariátoch a zberných surovinách. Nebolo v móde udržiavať pri živote autora, ktorého meno bolo až príliš späté s dejinami Sovietskeho zväzu. V takýchto prípadoch sa nehľadí na umelecké kvality spisovateľa. Šolochov sa už nemal dostať do 21 storočia.
Románová epopeja, ktorú začal písať Šolochov už ako 22 ročný, sa však predsa len do tohto storočia znova dostáva a život donských kozákov v rokoch 1922 až 1928, má aj v tomto storočí svojich prívržencov a zdá sa i čitateľov, napriek tomu, že je to vyše tisíc stranové dielo. Ponúkať ho dnešnému čitateľovi v tomto ubehanom svete, náročnom aj na voľný čas každého človeka, je dosť riskantný podnikateľský zámer. Predsa sa však o to pokúsili vydavatelia v Charkove, ktorí celý Tichý Don v týchto dňoch vypúšťajú do sveta ako jednu knihu. Má to byť akýsi prieskum záujmu čitateľov o tohoto autora a jeho príbeh. Po tom všetkom, čo sa o ňom popísalo aj ako o plagiátorovi, keď si v tejto súvislosti kopol do neho aj Veľký Solženicyn, ktorý tiež pochyboval o jeho autorstve, záujem o Šolochova neutícha. Hlavne teraz, keď bude toto dielo doplnené o tisíce slov a dokonca celé epizódy, ktoré z neho vypustila bývala cenzúra. Postarali sa o to predovšetkým jeho dcéra a spisovateľ Alexander Stručkov. Ale aj, ako píše "Večernyj Charkov", Medzinárodný Šolochovský výbor, na čele ktorého bol dlhé roky známy politik Viktor Černomyrdin. Za tieto už "stratené" rukopisy, ktorými je "Tichý Don", musel napr. Putin zohnať 5O OOO dolárov, aby ich získal od ich vtedajšieho majiteľa. Ak sa tento zámer vydarí a Tichého Donu sa zmocnia aj veľkí vydavatelia, je dosť možné, že kniha znova prekročí hranice a Šolochov nás presvedčí, že právom patrí aj do tohto storočia. Napriek tomu, že má veľa nepriateľov a že je veľa všelijakých chirurgov, ktorí sa starajú o to, aby nám ho vygumovali z pamäti a ušetrili tak organizmus pred nežiadúcimi vplyvmi. Som toho názoru, že šuchotanie prečítaných stránok akejkoľvek knihy nám ubližuje menej, ako šuchotanie bankoviek, ktoré zarábajú novodobí "Kruppovia" výrobou a predajom zbraní alebo kšeftári s plynom a ropou.