Hokej bol na Slovensku celé týždne a dokonca mesiace hlavnou témou rozhovorov medzi obyvateľstvom a mimoriadnu pozornosť mu venovali aj médiá i politici. Jednoducho, sme hokejová republika a takýto prívlastok nikoho neurazil, skôr naopak. O čo sme boli veselší, keď takto charakterizoval náš štát niektorý z významných zahraničných hosťov, účastníkov svetového šampionátu v Bratislave a Košiciach. Teraz už o ňom môžeme hovoriť v minulom čase. Z hľadiska výsledkov našej reprezentácie nás vôbec nenadchol. Majstrovstvá sveta minimálne na dva týždne ovplyvnili život v našich dvoch najväčších mestách. Viac hokejom žila metropola východu. Na rozdiel od Bratislavy tu bolo cítiť šampionát takmer na každom kroku. Výklady obchodov, reštaurácie, stánky s mladými informátormi – to všetko bolo v naprostom poriadku. Občania opäť videli to, na čo si už dávno nespomenuli – napríklad pešie hliadky policajtov v uliciach, upravené priestranstvá pred košickou železničnou stanicou, fungujúci amfiteáter zaplnený do posledného miesta... To všetko bolo príjemné a nakoniec s úsmevmi prijali aj tzv. potemkionádu – zakrývanie zdevastovaných budov obrovskými reklamnými plachtami. Išlo o nemalé finančné náklady, ale vraj ich hradila jedna rakúska reklamná spoločnosť.

Rekord v amfiteátri
Teda Košice hokejom skutočne žili a zrejme vytvorili nový svetový rekord v počte divákov sledujúcich športové stretnutie mimo jeho dejiska, v tomto prípade na striebornom plátne košického amfiteátra. V hľadisku bolo vyše 10 000 divákov, teda viac, ako v tom čase v bratislavskej aréne, kde sa zápas medzi Slovákmi a Čechmi hral! Pritom ešte nie všetci záujemcovia sa do amfiteátra dostali! Na druhej strane za návštevnosť niektorých stretnutí priamo v Steel aréne, Košickom štadióne Ladislava Trojáka sa Košičania môžu skutočne hanbiť. Bola veľmi nízka. Otváracie stretnutie medzi Švajčiarskom a Francúzskom sledovalo iba asi 1500 (!) divákov. Pritom kapacita košickej haly je 8347 miest. Menší záujem Košičanov o zápasy MS možno vysvetliť najmä tým, že v ich meste nehrala reprezentácia SR a nie ďaleko od pravdy boli aj hlasy, že keby hral HC Košice trebárs s Michalovcami, tak by zápas sledovalo asi 5000 divákov! Nuž, niečo pravdy na tom bude. Organizačný výbor v Košiciach však nereagoval na (ne)záujem o vstupenky vtedy, kedy ešte bol na to najvhodnejší čas. „Zobudil“ sa totiž až veľmi neskoro. Od úvodného stretnutia Švajčiarsko – Francúzsko, kedy hala nebola zaplnená ani na polovicu, sa mohlo so vstupenkami pracovať flexibilne, znižovať ich cenu, poskytovať študentom bezplatne, alebo za symbolické vstupné. Všetky košické stretnutia, pričom ich bolo 24, videlo 115 477 divákov, čo predstavuje v priemere 4811 na jeden zápas. Kapacita štadióna bola počas MS 6088 divákov. Pri stretnutiach najvyššej domácej súťaže je to až 8340 návštevníkov. Je preto dosť nepochopiteľné, že stretnutie USA – Kanada videlo podľa oficiálnych údajov až 7485 hokejových fanúšikov, čo bola rekordná návšteva. Zaplnená hala bola ešte pri zápasoch Švédsko – USA a Kanada – Švédsko. Teda dosť málo dôvodov k spokojnosti, ale organizátorom k nej stačila tri krát zaplnená Steel aréna.
Na košickú časť svetového šampionátu budú v najlepšom spomínať asi košickí bezdomovci. Mesto ich umiestnilo za oficiálnymi hranicami do provizórnych ubytovacích zariadení a bezplatne poskytovalo stravu. Len preto, aby sa tí, ktorí dnes už patria k charakteristikám našich väčších, či menších sídel nepohybovali po centre Košíc a neobťažovali návštevníkov MS z cudziny.

Košice s MS žili
Podľa novinárov, ktorí od prvého dňa šampionátu cestovali medzi Košicami a Bratislavou bola metropola východného Slovenska oveľa lepšie pripravená než naša krásavica na Dunaji. Predovšetkým v košických uliciach bolo vidieť, že mesto majstrovstvami žije. K dispozícii boli špeciálne informačné stánky s jazykovo zdatnými informátormi a solídnym množstvom informačných materiálov. Mnohí majitelia obchodov na túto počesť vyzdobili svoje výklady dresmi, hokejkami a plagátmi – to všetko v našich národných farbách. Z čistoty centra Košíc boli doslova šokovaní niektorí Švédi. Tvrdili, že tak čistí nie je ani ich Štokholm – a to už niečo znamená. Švédske mestá celé desaťročia patria medzi najčistejšie na celom svete. Možno naozaj vyblýskaná Hlavná ulica na nich takto zapôsobila a nešlo v tomto prípade iba o prázdny kompliment. Jedno je však isté: Švédi žijú v príkladnej čistote, podobne ako ostatné škandinávske národy, nielen počas takýchto udalostí... O typickej slovenskej pohostinnosti môžeme už hovoriť iba v minulom čase. Počas šampionátu v blízkosti Steel arény vyrástli nové provizórne pivárne v ktorých cena pollitrového pohára sa pohybovala od 1,50 eura vyššie. Teda vzrástla o 50% v porovnaní s tou „tradičnou“, ktorá v Košiciach predstavuje 1 euro. Našlo sa však aj nemálo takých zariadení, v ktorých ponúkali pivo za 3 eurá! Nevyznamenali sa ani mnohí taxikári, ale na druhej strane sa našlo aj dosť tých poctivých. Jedno je však isté o Slovensku sa naďalej hovoriť ako o krajine, v ktorej si na svoje osobné veci musíte dávať mimoriadny pozor – čo sa týka áut tak to už platí veľmi dlho. Na svoju účasť na majstrovstvách rozhodne nebudú v tom najlepšom spomínať Dáni, ktorých tak nehanebne okradli v Bratislave. V hlavnom meste sa mnohé ceny nápojov a občerstvenia zdali veľmi vysoké aj návštevníkom z Ruska a Česka – a to je už čo povedať. Rusi predsa nepatria medzi tých, ktorí rátajú každý cent, skôr naopak, Česi boli nespokojní s cenami aj napriek tomu, že v súčasnosti môžu u nás využívať neobyčajne výhodný menový kurz českej koruny voči euru.

„Nemí“ policajti
S prácou policajtov bola vo všeobecnosti spokojnosť, až na tie ich jazykové znalosti. Doslova príšerné! V Košiciach v podstate pozostávali z dvoch slov: „No english.“ Niekto pohotoví prirovnal ich znalosť cudzích jazykov k brazílskym Indiánov z oblasti dažďových pralesov... Pritom nešlo o policajtov dôchodkového veku, ale tridsiatnikov. V Košiciach však domácich najviac prekvapili „aktivity“ hráčov niektorých reprezentačných mužstiev vo voľnom čase, predovšetkým v neskorých nočných hodinách. Išlo predovšetkým o hokejistov Francúzska, Kanady, Nórska a USA, ktorí sa bližšie „na vlastnej koži“ zoznámili s prácou našich striptízových a erotických klubov. Niektorí z nich zostali iba pri niekoľkých pohárikoch a pohľadoch na zobliekajúce sa dievčiny, iní si dožičili viac. Po týchto návštevách však naše sexuálne pracovníčky tvrdia, že nie nad našincov. Tí nebývajú tak skúpi ako zahraniční hokejisti.... Čo dodať k samotnému vystúpeniu našich hokejistov? Ešte pred MS ich mnohí z nás pasovali za šampiónov a boli pre nich „zlatí chlapci“, teraz im nevieme prísť na meno. Akosi zabúdame, že hokej je stále predovšetkým šport a žiadnu tragédiu z prehier robiť netreba. Nestalo sa to po prvýkrát, čo sa favoritovi nepodarilo postúpiť ani do štvrťfinále. Aspoň už teraz môžu fanúšikovia žiť v napätí ako sa zmení zloženie slovenskej reprezentácie. Veď pred šampionátom sme vedeli iba jedno: Táto generácia skončí, bez ohľadu na dosiahnutý výsledok. V každom prípade organizovať majstrovstvá sveta stálo za to. Veď koniec dobrý – všetko dobré. Aspoň tak sa to u nás zvykne hovoriť. To, že nebude všetko v poriadku sme vedeli tiež. Veď dobré poznáme svoje prednosti i slabiny. Len to zlé netreba zasunúť do šuplíka, alebo zamiesť pod koberec. Veď čo keď o 5 – 7 rokov budeme opäť organizátormi takéhoto podujatia? Podľa najčerstvejších informácií na majstrovstvách sveta obe ich dejiská nezarobili. Skôr naopak. Zarobili však krčmári, predavači rýchleho občerstvenia a medzi inými dokonca aj predavači slovenských vlajok a suvenírov. Môžeme však očakávať zvýšený počet návštevníkov Slovenska predovšetkým zo Škandinávie, Švajčiarska, Nemecka a Lotyšska. Veď prevažná väčšina z nich bola milo prekvapená našou kultúrou a spoločenskou vyspelosťou, kvalitou služieb i výzorom oboch miest. Veď doteraz o Slovensku veľa nevedeli a považovali ho za akúsi balkánsku krajinu i keď v srdci Európy. Teraz si o nás svoje názory poriadne zmenili a dúfajme, že po čase na nepríjemnosti súvisiace s okradnutím, zabudnú aj reprezentanti Dánska.